Ako skúmať úmysel páchateľa pri dokazovaní vraždy?

Len 21.9.2017 uzrel svetlo sveta Nález Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 1038/17, ktorým Ústavný súd Českej republiky (ďalej len ÚS) ozrejmil úmysel, ako dôležité kritérium pre zaradenie skutku k príslušnej skutkovej podstate. Z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu rozlišujem trestné činy spáchané úmyselne alebo z nedbanlivosti. Úmysel sa však v trestnom práve vyskytuje aj ako kritérium, na základe ktorého možno čin správne klasifikovať. Pre lepšie pochopenie problematiky sme sa na úvod, vzhľadom na trestný čin vraždy, ktorým sa ÚS v predmetnom náleze zaoberal, rozhodli zacitovať ustanovenie § 141 ods. 1 zákona č. 300/2005 Trestný zákon v zmysle neskorších predpisov (ďalej len TZ): „Kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov.“[1] Dôležité je slovíčko úmyselne, ktoré je vyjadrením subjektívnej stránky trestného činu. Ak by teda páchateľ konal napríklad v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu, ale svoju obeť by zabil, nejednalo by sa o trestný čin vraždy ale o trestný čin zabitia podľa § 147 TZ. Ako však majú súdy postupovať, aby dostatočne preukázali úmysel páchateľa?

Skutkový stav

Sťažovateľ bol rozhodnutiami viacerých súdov uznaný za vinného z vydierania a pokusu vraždy a odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke 10,5 roka. Sťažovateľ sa mal týchto trestných činov dopustiť na tom skutkovom základe, že sa svojmu sokovi v láske vyhrážal, aby sa nestretával s jeho priateľkou, inak si to s ním vybaví a skončí sa to zle. Ďalej mal túto osobu zvaliť na zem, omotať jej okolo krku kábel a krátky čas (asi 10-15 sekúnd) ju škrtiť. Sťažovateľ sa podľa svojej výpovede po tom, čo začal poškodený modrať, postavil a s vedomím, že jeho protivník sa zviecha zo zeme odišiel. Krajský súd v Ostrave, pobočka Olomouc (ďalej len krajský súd) ho na tomto skutkovom základe rozsudkom sp. zn. 29 T 1/2016 uznal vinným z vyššie uvedených trestných činov a vymeral mu trest odňatia slobody v dĺžke 10,5 roka. Krajský súd argumentoval tým, že páchateľ bol vzhľadom na modranie svojej obete s následkom (smrťou) uzrozumený a naplnil tak znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy. Ďalej argumentoval tým, že obeť upadla do bezvedomia a páchateľ ju nechal na mieste bez poskytnutia pomoci. S týmto názorom sa potom stotožnil aj Vrchní soud v Olomouci[2] a Najvyšší súd Českej republiky. Sťažovateľ sa teda rozhodol obrátiť na ÚS.

Argumentácia ÚS

Na tomto mieste by sme si dovolili znova skĺznuť k citácii, tentokrát predmetného nálezu, v ktorom ÚS vyslovil názor, že: „O pokuse vraždy možno hovoriť len v prípade, keď páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť smrť poškodeného, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, pričom konkrétne prevedenie tohto konania musí mať jednoznačnú súvislosť s možnosťou smrti, ktorá je bežne rozpoznateľná pre páchateľa a ktorá je relatívne pravdepodobná.“[3]

ÚS sa ďalej zaoberal možnosťou reflektorickej zástavy srdca. Je nepochybné, že bežný laik si je vedomý možného usmrtenia v prípade dlhodobého škrtenia. Široká verejnosť však nemá vedomosť o možnej reflektorickej zástave srdca v dôsledku krátkodobého škrtenia. Aj keď útok na krk môže spôsobiť smrť osoby, nie je možné z toho vyvodiť, že akýkoľvek útok na túto oblasť je vedený s úmyslom osobu usmrtiť.

Reflektorická zástava srdca je málo známym pojmom, no podľa znalca môže nastať aj po menej intenzívnom údere do krku a spôsobiť smrť. ÚS tak konštatoval, že by sa tak každý úder do krku mohol považovať za pokus o vraždu. Znaleckým dokazovaním sa tiež dospelo k záveru, že škrtenie tomto prípade odpovedalo prvej, prípadne prechodu medzi prvou a druhou fázou škrtenia, zo štyroch fáz. Fakt, že sa poškodený hýbe tiež nebol v konaní nijako vyvrátený.

ÚS vo svojich vyjadreniach nepoprel odsúdeniahodnosť sťažovateľovho konania, ale nestotožnil sa s názorom, že pri súčasnom stave poznania skutkového stavu bola kvalifikácia skutku ako pokusu o vraždu správna. ÚS tak považuje činnosť súdov za zásah do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces a porušenie zásady „nullum crimen sine lege“.

ÚS sa rozhodol vyššie spomínané rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Zdroj: Ústavný soud České republiky