Splnomocnenie, často označované aj ako plná moc, predstavuje v právnej praxi veľmi dôležitý inštitút. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým určitá osoba (splnomocniteľ) poveruje inú osobu (splnomocnenca), aby ju zastupovala v právnych vzťahoch alebo pri uskutočňovaní nejakých právnych úkonov. Plná moc je preto nástrojom, ktorý umožňuje delegovať právomoci a zabezpečiť zastúpenie v situáciách, keď splnomocniteľ nemôže alebo nechce konať osobne.
Čo o udeľovaní splnomocnenia hovorí zákon
Na Slovensku je právna úprava plnej moci všeobecne zakotvená v Občianskom zákonníku. V jeho zmysle je splnomocnenie považované za jednostranný právny úkon, ktorým splnomocniteľ udeľuje splnomocnencovi oprávnenie, aby ho zastupoval. V odbornom zmysle teda ide o zastúpenie osoby na základe plnomocenstva.
Pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.”
Z právnej úpravy vyplýva niekoľko základných zásad:
- Jednostrannosť – plná moc vzniká prejavom vôle splnomocniteľa, avšak predpokladá sa prijatie zo strany splnomocnenca,
- Forma – spravidla nie je predpísaná, avšak vždy je najvhodnejšia písomná forma,
- Rozsah – môže ísť o všeobecné splnomocnenie (na všetky právne úkony) alebo špeciálne (na konkrétny úkon),
- Odvolateľnosť – plnú moc možno kedykoľvek odvolať, rovnako ju môže splnomocnenec kedykoľvek vypovedať.
Splnomocniteľ – ten, kto udeľuje plnú moc
Splnomocniteľom môže byť:
- Fyzická osoba – každá osoba, ktorá je spôsobilá na právne úkony (t. j. dosiahla plnoletosť a je spôsobilá na právne úkony). Maloleté osoby do 18 rokov nemôžu udeľovať plnú moc sami, ale iba prostredníctvom zákonného zástupcu (rodiča alebo poručníka). Osoba, ktorej bola obmedzená spôsobilosť (napr. pre duševnú chorobu) môže udeliť plnú moc len v rozsahu, v akom je spôsobilá konať.
- Právnická osoba – spoločnosti, družstvá, nadácie, občianske združenia a podobne. Plnú moc v prípade právnických osôb udeľuje štatutárny orgán (napr. konateľ v s. r. o., predstavenstvo v a. s., predseda občianskeho združenia atď.). Podmienkou je, aby štatutárny orgán bol oprávnený konať v mene právnickej osoby.
Splnomocniteľ – ten, kto udeľuje plnú moc
Splnomocnenec – ten, kto plnú moc prijíma
Splnomocnencom môže byť:
- Fyzická osoba – v zásade každý človek bez ohľadu na vek alebo spôsobilosť. Avšak ak by splnomocnenec mal vykonávať úkony, ktoré vyžadujú plnú spôsobilosť (napr. uzatváranie zmlúv o nehnuteľnosti a podobne) musí mať aj on plnú spôsobilosť na právne úkony. Inými slovami, splnomocnenec môže byť aj neplnoletý alebo obmedzený v spôsobilosti. V takom prípade však je limitovaný jeho vlastnou spôsobilosťou, teda nemôže urobiť viac, než by mohol urobiť vo vlastnom mene. Maloleté dieťa teda môže byť splnomocnencom len pri veľmi jednoduchých úkonoch (napr. prevzatie balíka a podobne), ale nie pri právnych úkonoch, ktoré spôsobujú právne následky (napr. predaj auta, predaj bytu a podobne).
- Právnická osoba – napr. advokátska kancelária, účtovná firma alebo obchodná spoločnosť. V takom prípade v mene splnomocnenca koná jeho štatutárny orgán alebo zamestnanec na základe interného poverenia.
Zákon neobmedzuje vzájomný vzťah medzi splnomocnencom a splnomocniteľom. Splnomocnencom môže byť príbuzný, priateľ, advokát, notár, účtovník alebo aj úplne cudzia osoba. Pri určitých konaniach sa však vyžaduje osobitná kvalifikácia, napríklad v súdnom spore môže byť splnomocnencom iba advokát (najmä v dovolacom alebo trestnom konaní). Splnomocnenec je povinný konať v súlade s rozsahom plnej moci a v prospech splnomocniteľa. Zneužitie plnej moci zakladá zodpovednosť za škodu a môže mať aj trestnoprávne následky.
