Porušenie práv sťažovateľa
Sťažovateľ je advokátom, ktorý prostredníctvom podanej sťažnosti adresovanej ESĽP žaloval Slovenskú republiku. Táto mala porušiť jeho práva v zmysle čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), konkrétne jeho právo na spravodlivé súdne konanie a právo na účinný opravný prostriedok.
Skutkový stav
K týmto porušeniam malo dôjsť v rámci trestného konania, ktoré bolo iniciované zo strany sťažovateľa, podaním trestného oznámenia. V tomto konaní malo dôjsť k prieťahom, pre ktoré nastalo premlčanie trestného činu a s tým súvisiaca nemožnosť uplatnenia sťažovateľovho nároku na náhradu škody.
V roku 2002 podal sťažovateľ trestné oznámenie pre odcudzenie hnuteľného majetku z priestorov jeho kancelárie, pričom si uplatnil ako poškodený aj nárok na náhradu škody. Páchateľom trestného činu mala byť jeho spoločníčka. V roku 2008 bolo trestné stíhanie zastavené, v zmysle ustanovenia § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku v platnom znení, podľa ktorého skutok nebol trestným činom a nebol dôvod ani pre postúpenie veci inému orgánu.
Pre podnet iniciovaný zo strany sťažovateľa nariadila generálna prokuratúra v roku 2009 začať v tejto trestnej veci trestné stíhanie pre spáchanie trestného činu sprenevery. Toto konanie bolo definitívne zastavené v roku 2012. Počas vedenia druhého trestného stíhania týkajúceho sa sťažovateľovej osoby podal aj ústavnú sťažnosť, avšak Ústavný súd túto odmietol.
Právny názor ESĽP a rozhodnutie vo veci samej
V rozhodnutí poukázal na informáciu, ktorá vyplývala z vyjadrenia vlády Slovenskej republiky, pričom z tejto vyplývalo, že sťažovateľ pred skončením trestného konania podal proti spoločníčke žalobu v rámci civilného konania, ktorou sa voči nej domáhal náhrady škody, v ktorej už súd konečne rozhodol. Týmto bola založená prekážka listispendencie, tzn. nemožnosti konať v tej istej právnej veci v inom konaní, pričom na túto súd prihliada ex offo, ktorú sťažovateľ v konaní pred ESĽP zamlčal.
Zároveň vyšlo najavo, že sťažovatelovi bolo Ústavným súdom priznané odškodnenie vo výške 2500 €. ESĽP uviedol, že táto skutočnosť priamo súvisí so sťažnosťou a tiež sa týka rovnakého nároku, aký si sťažovateľ v predošlom konaní, aj keď občianskoprávnom už uplatnil a bol aj odškodnený. Odkázal na pravidlo 47 ods. 7 Rokovacieho poriadku ESĽP, podľa ktorého mal ako sťažovateľ povinnosť informovať ESĽP o všetkých okolnostiach, ktoré sa sťažnosti týkajú a zastal názor, že zamlčanie tejto skutočnosti predstavuje zneužitie práva na podanie sťažnosti, osobitne v situácii sťažovateľa, ktorý je advokátom, v konaniach pred ESĽP inicioval viacero sťažností a dokonca bol sám zastúpený advokátom. Pre tieto skutočnosti vyhlásil ESĽP sťažnosť za neprijateľnú a v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru sťažnosť zamietol a ako dôvod uviedol zneužívanie práva na jej podanie.
