Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) bola doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý v nej namietal proti svojmu zaisteniu, pozbaveniu osobnej slobody, ako aj určeniu svojho veku výlučne medicínskymi metódami.
Sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník (občan Iraku) bol po policajnej kontrole vykonanej hliadkou Polície Českej republiky zaistený. O skutočnosti, že došlo k zaisteniu sťažovateľa bolo informované aj príslušné pracovisko orgánu sociálnoprávnej ochrany detí (OSPOD). Sťažovateľ následne na polícii podal za účasti tlmočníka a pracovníčky OSPOD vysvetlenie, v ktorom uviedol svoje meno, dátum narodenia (16.05.2004) a doplnil svoje rodné priezvisko. Ako poznamenal aj Ústavný súd, predmetné vysvetlenie predstavuje jediný zaznamenaný rozhovor so sťažovateľom nachádzajúci sa v správnych spisoch, ako aj v spise prvoinštančného a odvolacieho súdu. Neexistuje žiadna videonahrávka či audionahrávka rozhovoru.
Za účelom zistenia veku sťažovateľa bol sťažovateľ vyšetrený vo fakultnej nemocnici, pričom lekárska správa tvrdí, že s použitím metódy GP je kostný vek sťažovateľa určený na 18 – 19 rokov, pričom tomu zodpovedá aj klinický nález. Pri vyšetrení však nebol prítomný žiadny pracovník OSPOD a ani tlmočník. Chýba aj záznam o tom, že by bol sťažovateľ informovaný o výsledku vyšetrenia.
Po obdržaní lekárskej správy, ktorá stanovila vek sťažovateľa, Polícia Českej republiky so sťažovateľom zaobchádzala ako s dospelým. Polícia Českej republiky taktiež kontaktovala príslušné orgány Rumunska, v ktorom bol sťažovateľ identifikovaný dátumom narodenia 10.09.2004. Sťažovateľ v Rumunsku taktiež podal žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany, pričom Rumunsko ho považovalo za neplnoletú osobu bez doprovodu.
Polícia Českej republiky sťažovateľa zaistila za účelom jeho vydania Rumunsku. Polícia Českej republiky mala za to, že sa sťažovateľ snažil o znemožnenie jeho identifikácie z dôvodu, aby s ním bolo zaobchádzané ako s neplnoletým.
Proti rozhodnutiu Polície Českej republiky o zaistení sťažovateľ odvolanie nepodal, nakoľko podľa jeho tvrdení nemal prístup k právnej pomoci. Polícia Českej republiky následne vydala rozhodnutie o predĺžení zaistenia sťažovateľa, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti nebol vypočutý. Toto rozhodnutie sťažovateľ napadol správnou žalobou na Mestskom súde v Prahe. Proti rozsudku Mestského súdu v Prahe sťažovateľ následne podal Najvyššiemu správnemu súdu Českej republiky (Najvyšší správny súd) kasačnú sťažnosť.
Sťažovateľ pritom pred súdmi namietal výsledky určenia jeho veku, nedostatočné posúdenie alternatív k zaisteniu, ako aj možnosť jeho návratu do Rumunska, kde s ním malo byť zle zaobchádzané. Pred Ústavným súdom uviedol, že tým, že bol považovaný za dospelého, došlo k porušeniu práva na zachovanie jeho identity, pričom bol zároveň považovaný za nedôveryhodného. Sťažovateľ zároveň uviedol, že došlo k porušeniu jeho práva na osobnú slobodu, nakoľko bol zaistený s použitím zákonných ustanovení vzťahujúcich sa k zaisteniu dospelých osôb.
Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti uviedol, že sťažnosť je dôvodná. K porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť tak procesnými pochybeniami konajúcich súdov, ako aj v dôsledku pochybení pri určovaní veku sťažovateľa.
V posudzovanom prípade došlo k tomu, že na súdnom pojednávaní pred Mestským súdom v Prahe bol prítomný sťažovateľ, ktorý neovláda český jazyk bez prítomnosti tlmočníka. Ústavný súd v tejto súvislostoi upozornil na zásadu audiatur et altera pars (nech je vypočutá aj druhá strana), ktorá patrí medzi neopomenuteľné prvky práva na spravodlivý proces. Z uvedenej zásady plynie povinnosť súdu vytvoriť priestor, ktorý účastníkovi konania zaručí možnosť účinne uplatňovať argumenty a námietky, ktoré môžu ovplyvniť rozhodovanie súdu.
Okrem toho sťažovateľ nedostal žiadnu možnosť vysvetliť a odstrániť vzniknuté rozpory ohľadom svojej totožnosti, a to napriek tomu, že Mestský súd v Prahe založil svoj názor o nedôveryhodnosti sťažovateľa práve z dôvodu existencie predmetných rozporov (odlišné dátumy narodenia a mená sťažovateľa). Nedôveryhodnosť, ktorá bola sťažovateľovi vytýkaná, sa pritom stala základom pre to, aby súd sťažovateľa posudzoval ako plnoletého.
Ústavný súd sa taktiež zameral aj na spôsob, akým došlo k zaisteniu sťažovateľa, s čím priamo súvisela otázka určenia veku sťažovateľa. Uviedol, že český zákon o pobyte cudzincov rozlišuje medzi zaistením plnoletej osoby za účelom vydania a osôb, ktoré ešte nedovŕšili 18 rokov veku. Vzhľadom na to, že tak Polícia Českej republiky, ako aj vo veci konajúce súdy, považovali sťažovateľa za plnoletého, pri jeho zaistení došlo k použitiu ustanovení zákona upravujúcich zaistenie dospelých osôb.
Ústavný súd taktiež nesúhlasil s názorom Najvyššieho správneho súdu, podľa ktorého nie je česká právna prax postavená na princípe, že v prípade pochybností o veku osoby sa má za to, že migrant je osoba mladšia veku 18 rokov.
Spôsob, akým došlo k určeniu veku sťažovateľa pritom nezodpovedá zákonnému postupu. Počas procesu určovania veku nebol prítomný žiadny zástupca OSPOD ani iný kvalifikovaný zástupca a rovnako tak nebol prítomný ani tlmočník. Sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k výsledkom určenia veku.
Mestský súd v Prahe sa pri určení veku sťažovateľa uspokojil a obmedzil iba na lekársku správu a na svoj názor o nedôveryhodnosti sťažovateľa. Určenie veku by však malo byť uskutočnené na základe multidisciplárneho posúdenia nezávislým orgánom, ktoré by prebiehalo dlhšiu dobu a nemalo by byť založené čisto na medicínskom posúdení.
Mestský súd v Prahe si mal byť vedomý, že určenie veku by sa nemalo opierať iba o výsledky lekárskeho vyšetrenia, no malo by byť podložené ďalšími dôkazmi (názor o nedôveryhodnosti sťažovateľa nepostačuje). Ústavný súd názor Mestského súdu v Prahe o nedôveryhodnosti sťažovateľa považoval za nepodložený, a to najmä preto, že sťažovateľ nedostal príležitosť sa k veci vyjadriť. Okrem toho, nedôveryhodnosť nie je možné použiť ako metódu na určenie veku fyzickej osoby.
Medzi procesné pochybenia, ktoré v konaní nastali Ústavný súd uviedol aj to, že Najvyšší správny súd nevykonal sťažovateľom predložené dôkazy. Túto skutočnosť Najvyšší správny súd odôvodnil tým, že išlo o nekvalitné fotokópie, z ktorých nie je možné získať mnoho údajov.
Ústavný súd poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry môžu súdy odmietnuť vykonať dôkaz iba z troch dôvodov, a to (i) nerelevantnosť dôkazu, (ii) nedostatok výpovednej hodnoty a (iii) nadbytočnosť. V prípade, ak k odmietnutiu vykonania dôkazu došlo z iného dôvodu, ide o porušenie práva na spravodlivý proces.
Odôvodnenie odmietnutia vykonania dôkazu Najvyššieho správneho súdu považoval Ústavný súd za nepresvedčivé. Dôkaz, ktorý bol súdom odmietnutý, bol sťažovateľom predložený rodný list, ktorý bol z väčšej časti preložený do českého jazyka (minimum údajov nebolo preložených z dôvodu nečitateľnosti). Ústavný súd pritom zdôraznil to, že je nutné brať do úvahy aj samotný kontext situácie, a to, že sťažovateľ je migrant z krajiny, ktorá je postihnutá vojnovým konfliktom, čo výrazne sťažuje prístup k originálom obdobných dokumentov.
Z dôvodu všetkých vyššie uvedených skutočností a procesných pochybení, ktorými bolo poznačené súdne konanie predchádzajúce podaniu ústavnej sťažnosti, Ústavný súd napadnuté rozhodnutie Mestského súdu v Prahe a Najvyššieho správneho súdu zrušil. Vo vzťahu k rozhodnutiam Polície Českej republiky Ústavný súd uviedol, že ústavná sťažnosť je v tejto časti neprípustná, a to s odvolaním sa na princíp subsidiarity, respektívne minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov.
