Odporovateľnosť právnych úkonov: „vymáhateľná pohľadávka“ v rozhodnutiach slovenských a českých súdov

Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka” slovenskými súdmi

Pre interpretáciu pojmu „vymáhateľná pohľadávka” je významné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. decembra 1999, sp. zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „Citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný” nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup pri interpretácii použitého slova „vymáhateľný”, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Zákonné pojmy „vymáhateľná” a „vykonateľná” pohľadávka nie sú v žiadnom prípade synonymické. Hovoria pre to – okrem zjavnej rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako aj ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien „vymáhateľný” a „vykonateľný”, ako nakoniec, či predovšetkým i celkový kontext zákonnej úpravy. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, ktorej sa možno domáhať na súde … Na rozdiel od toho vykonateľnou pohľadávkou je taká pohľadávka, ktorú možno exekvovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi), teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.”

„Vymáhateľná pohľadávka” v judikatúre českých súdov

V porovnaní s vyššie uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu SR interpretujú „vymáhateľnú pohľadávku” české súdy rozdielne. V prvom rade je potrebné uviesť, že český Občiansky zákonník platný do konca roka 2013 obsahoval (čo sa týka odporovateľnosti) obdobnú právnu úpravu.[1] K tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR: „,Vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a ak sa žalobca domáha tejto pohľadávky v inom konaní, ktoré doteraz nebolo právoplatne skončené (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod k prerušeniu konania o odporovacej žalobe.”[2] České a slovenské súdy teda vykladajú identické ustanovenie rozdielne. České súdy v tomto kontexte zaraďujú pod vymáhateľnú pohľadávku len pohľadávku vykonateľnú, slovenské chápu vymáhateľnosť ako možnosť uplatniť svoju pohľadávku na súde.

Úprava v novom českom Občianskom zákonníku

V novom českom Občianskom zákonníku (ďalej len „NOZ”[3]) sa pojem odporovateľnosť právnych úkonov” nahradil „relatívnou neúčinnosťou právnych úkonov”. V zmysle ust. § 589 NOZ: „Zkracuje-li právní jednání dlužníka uspokojení vykonatelné pohledávky věřitele, má věřitel právo domáhat se, aby soud určil, že právní jednání dlužníka není vůči věřiteli právně účinné. Toto právo má věřitel i tehdy, je-li právo třetí osoby již vykonatelné, anebo bylo-li již uspokojeno.”