Konkrétne išlo o nález batohu obsahujúceho vyše 300 tisíc EUR v hotovosti. Netreba pripomínať náhle rozpaky mladého zamestnanca, ktoré viedli k privolaniu polície a oznámeniu tohto nálezu.
Venovať sa však budeme tomu, aké právne následky budú s týmto nálezom sprevádzané. V tomto príspevku sa sústredime na dva rozmery tohto nálezu:
- občianskoprávny
- a trestnoprávny rozmer.
Pokiaľ hovoríme o občianskoprávnych následkoch, je potrebné pripomenúť, že náš zákon pamätá na špeciálnu životnú situáciu, ktorou je nájdenie cudzej veci. Konkrétne ide o ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré majú svoj pôvod ešte v rímskom práve. Ustanovenie § 135 hovorí o právach a povinnostiach nálezcu cudzej veci. Je potrebné poznamenať, že vecou sa chápe akákoľvek hmotná vec, vrátane zvierat. Samozrejme táto vec okrem toho, že je cudzia, teda je vo vlastníctve inej osoby ako osoby nálezcu, je súčasne aj vecou stratenou. Čiže vecou, o ktorej držbu prišiel vlastník bez toho aby sa jej držby vzdal úmyselne. Ak by totiž išlo o úmyselné zbavenie sa držby nad vecou, použili by sme pojem "derelikcia". V tomto prípade ide o fyzické zbavenie sa veci zo strany jej vlastníka s tým, že vlastník svojím úkonom prejavuje (záväzný) nezáujem byť ďalej vlastníkom veci. V bežnom živote sa to prejavuje napríklad odložením veci na verejnom priestranstve napr. pred svojím domom a prípadným ponechaním odkazu s formuláciou ako: "ak máte záujem, poslúžte si". Samozrejme postačí aj to aby boli veci ponechané spôsobom, z ktorého je jasné, že ide o zbavenie sa veci a nezáujem byť jej vlastníkom.
Vráťme sa ale k právam nálezcu. Spomínané ustanovenie Občianskeho zákonníka hovorí o tom, že nálezca má právo na odmenu vo výške 10% z hodnoty nájdenej veci. Ak teda mladý zamestnanec našiel hotovosť vo výške viac ako 300 tisíc EUR, vznikol mu právny nárok na úhradu zhruba 30 tisíc EUR ako nálezné. Správne ste si všimli terminológiu ak ste postrehli pojem "právny nárok". Podstata nároku ktorý má takýto prívlastok spočíva v tom, že ide o právo osoby, ktorá si ho môže uplatniť pred súdom a požadovať jeho splnenie.
Súčasne ide o osobitný druh záväzku, ktorý vznikol z tzv. reálneho úkonu, teda faktického nálezu stratenej veci. Inak povedané na vznik tohto záväzku, nie je potrebný vzájomný prejav oboch zúčastnených osôb, v danom prípade osoby nálezcu a samotného vlastníka stratenej veci. Vlastníkovi vznikla povinnosť (záväzok) uhradiť nálezcovi odmenu za nájdenie veci v okamihu, kedy vec našiel a nález oznámil. Je ešte potrebné pripomenúť, že nálezcovi patrí aj právo na úhradu potrebných výdavkov. Spravidla pôjde o výdavky súvisiace s oznámením a transportom nálezu alebo jeho úschovou.
Druhý rozmer tohto prípadu je trestnoprávny.
Konkrétne ide o skutočnosť, že polícia, ktorej bol nález oznámený, hotovosť zadržala a "izolovala" aj od samotného vlastníka veci. Tento postup bol odôvodnený tzv. neopakovateľnými a neodkladnými úkonmi polície vo vzťahu k zisťovaniu pôvodu tejto hotovosti. Peňažná suma vo výške 300 tisíc EUR je pomerne nevšednou sumou, ktorá vyvoláva opodstatnené otázky o tom, či nemohla pochádzať z trestnej činnosti alebo s ňou nejako súvisieť.
Môže však políca "len tak" zadržať cudziu vec?
Odpoveď na túto otázku poskytne ustanovenie § 21 ods.1 zákona o policajnom zbore (zákon č.171/1993 Z.z.). Zmienené ustanovenie hovorí o oprávnení policajta zadržať vec. Na toto zaistenie je však v tomto konkrétnom prípade potrebné splniť dve hlavné podmienky. A to podozrenie policajta, že vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo len priestupku a súčasne sa jej zaistením má zistiť skutkový stav veci. (Policajt môže vec zaistiť aj vtedy ak je potrebná na rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, priestupkovom konaní alebo po nej pátra polícia). Zákon teda pomerne všeobecne formuluje oprávnenia policajta pre prípad zaistenia veci. Konkrétne formuláciou znejúcou na samotné "podozrenie policajta" dáva zákon relatívne neohraničenú možnosť zaistiť vec aj na základe subjektívneho posúdenia policajta alebo jeho prípadného "nepodloženého názoru". Samozrejme aj takýto postup polície môže mať súdnu dohru.
V tomto prípade však pravdepodobne išlo o všeobecné zisťovanie skutkového stavu, čiže objasňovanie pôvodu hotovosti a toho, "ako je možné že má vlastník 300 tisíc EUR v hotovosti a to v bežnom batohu" a to práve z dôvodu, že mal policajt podozrenie, že hotovosť môže súvisieť s trestnou činnosťou. Polícia v zásade nezisťuje pôvod hotovosti, avšak v tomto prípade bola jej výška natoľko významná, že sa javilo potrebné jej pôvod preveriť.
Dĺžku zaistenia veci limituje zákon na najviac 90 dní. V okamihu, kedy pominú dôvody na zaistenie veci, je polícia povínná vrátiť vec vlastníkovi. Medzi tieto dôvody patrí aj uplynutie zákonom ustanovenej doby na jej zaistenie.
Zákon je pomerne prísny a terminológia jasná. Skúste sa zamyslieť nad tým, či by nálezca mal právo na nálezné aj v prípade, že by hotovosť skutočne pochádzala z trestnej činnosti a osoba, ktorá vec stratila by nebola jej vlastníkom.
Vaše názory môžete uviesť v komentároch pod článkom na Facebooku.
