23 rokov od tragédie v Leopoldovskej väznici

Väznica v Leopoldove

Väznica bola zriadená v roku 1856 pre tisíc trestancov, čím sa stala najväčšou v Uhorsku. Počas socializmu bolo väzenie v Leopoldove považované za jedno z najprísnejších s tvrdými podmienkami. Pred rokom 1989 bolo v nej umiestnených približne 2600 odsúdených. V roku 1990 sa rozhodlo o zániku ústave, no v roku 1993 bolo toto rozhodnutie zrušené. V súčasnosti sú obvinení umiestnení buď v oddiele so štandardným režimom alebo v oddiele so zmierneným režimom. Pre odsúdených existujú aj špecializované oddiely ako oddiel doživotných trestov, oddiel špecializovaného zaobchádzania s odsúdenými trpiacimi vážnymi psychickými problémami alebo ktorí majú problém s adaptáciou vo výkone trestu, oddiel s bezpečnostným režimom. Odsúdení môžu pracovať v záujmových krúžkoch a zúčastňovať sa na podujatiach kultúrneho alebo športového charakteru. K dispozícii majú knižnicu, ktorá pozostáva z približne 13.000 knižných titulov.

V ústave sú vytvorené podmienky na zamestnávanie odsúdených. Spektrum vykonávaných prác je rôznorodé. Pre firmy pôsobiace v ústave je to napr.

• šitie obuvi,
• zámočnícke práce,
• výroba a plnenie čistiacich prostriedkov a iné.

V rámci vlastnej výrobnej činnosti je to:

• pekáreň a
• lepenie obálok.

Odsúdení pracujú aj vo vnútornej prevádzke ústavu, kde vykonávajú najmä:

• pomocné práce v kuchyni, práčovni, na pracovisku údržby, v sklade a pri upratovaní.

23. november 1991

Tragédia sa vo väznici odohrala v sobotu 23. novembra 1991, pričom v rámci nej boli zavraždení piati príslušníci stráže a dvaja ťažko zranení. Siedmi väzni sa dohodli na úteku.

Boli to

• Ondrej Harvan (30), odsúdený predtým za vraždu na 23 rokov,
• Dalibor Bajger (20), odsúdený predtým na 11 rokov,
• Tibor Polgári (30) za lúpežné prepadnutie odsúdený predtým na deväť rokov,
• Vladimír Duda (25), odsúdený predtým za krádeže na osem rokov,
• Miloš Uriga (22), odsúdený za lúpež na sedem rokov,
• Bartolomej Botoš (26), odsúdený predtým za násilnú trestnú činnosť na desať rokov,
• Václav Fedák (21), odsúdený predtým na štyri roky.

Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že útek plánovali od októbra a boli odhodlaní ujsť za každú cenu. Po skončení sobotňajšieho sčítania väzňov požiadal Tibor Polgári dozorcu Františka Slobodu, aby ho pustil za mreže. Chce vraj vhodiť do schránky list. Keď mu dozorca otvoril mrežu, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý dozorcu niekoľkokrát bodol nožom. František Sloboda na mieste zomrel. Obaja väzni potom vtrhli do kancelárie, kde počkali na svojich komplicov. Službukonajúceho referenta prinútili, aby tam zavolal aj svojho kolegu. Keď prišiel, väzni oboch zviazali, okradli a brutálne zbili. Desať minút pred siedmou prišli dvaja dozorcovia, ktorí mali vymeniť dennú službu. Aj ich vzbúrenci prepadli, zbili a zviazali. Potom im vzali uniformy a v preoblečení sa dostali až k bránam väznice. Tam zaútočili na službukonajúcu väzenskú stráž. Štyroch strážcov namieste usmrtili, ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. To už boli vzbúrenci vyzbrojení samopalmi a pištoľami. Spolu s rukojemníkom sa však ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Tu sa im do cesty postavil jeden z väzňov. Vodca vzbury ho však zastrelil. Počas úteku väzni kradli autá, na ktorých chceli podľa plánu utiecť cez Poľsko loďou do Austrálie. V priebehu 20 hodín ich však vďaka rozsiahlej policajnej akcii chytili. Jediné zranenie utrpel Polgári, ktorý sa chcel streľbou brániť pomocou ukradnutého samopalu.

Tresty pre vzbúrencov

Na začiatku februára nasledujúceho roka bol vynesený nad utečencami rozsudok. Polgári, Uriga a Havran boli odsúdení na doživotie. Botoš trest odňatia slobody na ďalších 18 rokov, čo spolu znamenalo 24. Bajger trest odňatia slobody 15 rokov, spolu 22, Fedák tiež 15 rokov, spolu vyše 16 rokov a Duda bol odsúdený na 13 rokov, spolu vyše 18. Odsúdený Ondrej Havran sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil.[1]