29. februára 1920 bola prijatá Ústava prvej Československej republiky, ktorá deklarovala rovnosť všetkých na svojich právach, právo voliť a byť volený – dovtedy nemohli voliť ani všetci muži, túto možnosť mali tí, ktorí splnili majetkový a vzdelanostný cenzus. Volebný zákon zároveň určil povinnosť voliť všetkým mužom a ženám po dosiahnutí 21. roku života. Československo sa vtedy stalo jednou z mála krajín, ktorá zrovnoprávnila ženy a mužov a umožnila ženám voliť a byť volené – predbehli sme dokonca Veľkú Britániu a Francúzsko.
Naďalej však platil Občiansky zákonník z roku 1811, podľa ktorého mala žena povinnosť starať sa o deti a bola podriadená mužovi, ktorý ju živí. Zo zákona vyplývala aj strata zamestnania pre ženu, ktorá sa vydá – svoje miesto musela uvoľniť slobodnej žene alebo mužovi. So zavedením volebného práva žien to u nás však nebolo ľahké. Najmä predstavitelia cirkvi razili názor, že žena sa má poddať mužovi, byť matkou a ženou v domácnosti, existovať viac menej vo svojom súkromí. Výnimočne akceptovali ženu vo verejnej činnosti v mimoriadnych situáciách, ak bola slobodná alebo vdova a ak sa takáto funkcia alebo práca „neprotivila jej nežnej a spanilej povahe”. V novinách boli štandardom obrázky plačúcich detí, ktoré ostali opustené doma po tom, ako ich matkám bolo umožnené voliť. Právo voliť – opustenie detí – ohrozenie národa. Presadzovali sa rôzne teórie, podľa ktorých majú ženy menší mozog ako muži, sú ovládané emóciami a nie sú schopné sa o seba postarať.
Industrializácia spoločnosti a rozšírenie prístupu k vzdelávaniu bol prvým krokom k zrovnoprávneniu žien. Začalo sa akceptovať zamestnanie žien mimo rodinného hospodárstva, aj keď to stále bolo považované za vybočenie zo zaužívaných zvykov. Presadzovať možnosť žien prispieť do rodinného rozpočtu a pôsobiť vo verejnom živote začala aj 26-ročná Hana Gregorová – čo nemohla vypovedať nahlas, pretavila do svojich kníh. Ústrednými postavami boli ženy, ktoré chceli byť viac, ako len gazdinkami. Aj vďaka tomuto feministickému prúdu bolo neskôr zrovnoprávnenie žien úspešné.
Jednou z prvých poslankýň Československa, na ktoré sa do dnešného dňa zachovávajú spomienky, bola poslankyňa za agrárnikov Anna Chlebounová. Podľa zachovaných archívnych záznamov často počúvala od strýka ľútosť, že nie je chlapec, aby sa mohla stať poslancom. Od toho dňa sledovala politické dianie a vzdelávala sa. Do politiky sa dostala už v roku 1918 ako jedna zo žien revolučného Národného zhromaždenia ČSR – to vzniklo ako prvý zákonodarný zbor v ČSR v roku 1918 a fungovalo až do prvých volieb v roku 1920, kedy sa sformovalo nové. V roku 1920 mala Anna Chlebounová 45 rokov, dosiahla len základné vzdelanie, bola matkou šiestich detí a jej typickým poznávacím znakom bola šatka uviazaná pod hrdlom čím demonštrovala, že je žena českého vidieka. Pôsobila v rôznych výboroch, medzi jej hlavné úspechy patrí členstvo v komisii pre pozemkovú reformu, zákon, ktorý zaviedol pojem pôrodná asistentka. Spolu s poslaneckými kolegyňami sa zamerali na reformu rodinného práva, zákaz prostitúcie, novelizáciu zákona o umelom prerušení tehotenstva a zlepšenie štátnej starostlivosti o matku a deti. Bola známa svoji verejnými prejavmi, za ktoré ju ľudia nenávideli, ale aj uznávali.
„Áno, vážení priatelia, na prvom mieste budeme vždy manželkami a matkami. A na Vás je, aby ste nám ochotne podali ruku a aby ste na nás nahliadali ako na sebe rovné, aby sme ešte teraz v našej republike pri schôdzach, ktoré usporadúvame, nemuseli počúvať: „Nech sú doma pri platni a pri deťoch!” My pracovať chceme, pracovať budeme, sme si plne vedomé vážnosti doby a úloh, ktoré týmto zrovnoprávnením na seba berieme…”
Prvou zvolenou slovenskou poslankyňou bola Irena Káňová z Banskej Štiavnice, zamestnaná bola ako pracovníčka v tabakovej výrobni. Druhou bola Anna Sychravová, ktorá pôvodom pochádzala z Česka, ale ako učiteľka pôsobila na slovenskom území. Tá sa zasadila o presadenie zákona o zákaze námezdného dojčenia. Bežným javom bolo, že chudobné ženy kojili deti bohatých žien, často aj na úkor svojich vlastných detí. Tieto bohužiaľ neraz zomreli na podvýživu.
Podľa štúdie Rady európskych obcí a regiónov sa ženy v Európe viac angažujú v regionálnej politike. Výsledky štúdie hovoria o zastúpení 30% žien vo volených miestnych a regionálnych predstaviteľov, pričom podiel primátoriek a starostiek je 15% a členiek obecných zastupiteľstiev približne 29%. V našich posledných minuloročných parlamentných voľbách sa medzi poslancov prebojovalo 32 žien – každé volebné obdobie sa pomer žien zvyšuje, avšak stále sme pod európskym priemerom. V rámci Európy sú v popredí najmä škandinávske krajiny, ktoré majú pomer žien a mužov v parlamente relatívne vyrovnaný.
