Žaloba bola zamietnutá
Vláda aj sťažovateľ predložili svoje stanoviská a ESĽP po starostlivom zvážení argumentov oboch strán rozhodol, že Slovenská republika neporušila právo sťažovateľa podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ nepredložil ESĽP rozhodnutia týkajúce sa jeho daňovej povinnosti a ani tie rozhodnutia, ktoré sa týkali určenia zákonného záložného práva na jeho nehnuteľnosti. Všetky rozhodnutia však boli preskúmateľné a niektoré dostupné informácie naznačovali, že sťažovateľ aj niektoré opravné prostriedky využil. Nakoľko však všetky potrebné informácie neboli poskytnuté, ESĽP nebol v pozícii preskúmať, či sťažovateľ vyčerpal všetky dostupné prostriedky nápravy v zmysle článku 35 ods. 1 Dohovoru.
ESĽP ďalej uviedol, že aj za predpokladu vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, rozhodnutia o určení záložného práva z roku 1998 a ďalšie relevantné rozhodnutia v daňovom konaní boli vydané dávno pred uplynutím šesťmesačnej lehoty v zmysle článku 35 ods. 1 Dohovoru. ESĽP sa teda zameral iba na rozhodnutia všeobecných súdov o zamietnutí náhrady škody a poznamenal, že rozhodujúcim faktorom pri zamietnutí žaloby bola skutočnosť, že rozhodnutie o určení záložného práva z roku 1998 nebolo zrušené ako nezákonné. Sťažovateľ považoval toto rozhodnutie za nezákonné a svojvoľné, ESĽP však uviedol, že sťažovateľ bol sám právnik a bol právne zastúpený počas celého konania. Jeho žaloba bola preskúmaná na troch stupňoch, v rámci konania o ústavnej sťažnosti aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, súdy uskutočnili pojednávania na ktorých mal príležitosť prezentovať svoje argumenty, reagovať na tvrdenia žalovaného a predložiť akékoľvek dôkazy, ktoré považoval za relevantné pre výsledok konania. Navyše ESĽP mal za to, že súdy svoje rozhodnutia podporili dôvodmi, ktoré neboli ani zjavne svojvoľné, protiprávne alebo inak nesprávne.
ESĽP pripomenul, že Dohovor negarantuje právo na náhradu škody za udalosť, ktorá nepredstavuje porušenie Dohovoru.
