Ustanovenie § 4 ods. 1) Zákona upravovalo postup vlastníka poľnohospodárskeho pozemku pri prevode vlastníctva k pozemku na inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu, pričom bez aplikácie ostatných odsekov § 4, § 5 a § 6 Zákona vlastník poľnohospodárskeho pozemku mohol previesť vlastníctvo k pozemku len na osobu, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza, alebo spoluvlastníkovi poľnohospodárskeho pozemku, alebo blízkej osobe a osobe príbuznej podľa Občianskeho zákonníka. Pri ostatných prevodoch vlastníctva bola povinnosť zverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku najmenej na 15 dní v Registri na webovom sídle Ministerstva poľnohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež na úradnej tabuli v obci, kde sa pozemok nachádza. Uchádzať sa o nadobudnutie poľnohospodárskeho pozemku mohla len osoba s trvalým pobytom alebo sídlom v SR po dobu najmenej 10 rokov, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej 3 roky a to buď v obci susediacej s obcou, kde sa poľnohospodársky pozemok nachádza alebo bez ohľadu na miesto podnikania. Vyššie uvedený postup sa vzťahoval aj na bezodplatný prevod darovaním poľnohospodárskeho pozemku.
Možnosť uchádzať sa o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku dostali aj fyzické osoby, ktoré vykonávali najmenej 3 roky poľnohospodársku výrobu v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu. Na mladých poľnohospodárov sa nevťahuje podmienka vykonávať poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej 3 roky, ale zároveň ani nemôže takýto pozemok prenajať, predať a ani darovať 3 roky od jeho nadobudnutia do vlastníctva. Ustanovenie § 5 Zákona upravovalo zákonné náležitosti zverejnenia ponuky prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku. Ustanovenie § 6 Zákona upravovalo zákonné náležitosti overenia a preukázania podmienok na nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, pričom splnenie týchto podmienok overoval okresný úrad, v ktorého obvode je poľnohospodársky pozemok evidovaný. O splnení zákonných podmienok, na základe podanej žiadosti, vydával príslušný okresný úrad osvedčenie do 30 dní, ktoré muselo byť prílohou k zmluve o prevode vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku.
Ústavný súd SR na základe nálezu so spis. zn. č. PL. ÚS 20/2014 zo dňa 14.11.2018 rozhodol, že vyššie uvedené ustanovenia § 4, § 5 a § 6 Zákona nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za najpodstatnejší možno považovať neoprávnený zásah Zákona do vlastníckeho práva uvedeného v článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Ustanovenia § 4, § 5 a § 6 Zákona tak od dňa 11.02.2019 stratili svoju účinnosť a plynie lehote šesť mesiacov na to, aby poslanci Národnej rady SR uviedli predmetné ustanovenia do súladu s Ústavou SR, lebo inak stratia aj platnosť a teda aj zmysel celej právnej úpravy obsiahnutej v Zákone. V odôvodnení predmetného nálezu Ústavný súd SR uvádza, že posudzovaná právna úprava nevykazuje potenciál chrániť identifikovaný verejný záujem.
Podľa názoru Ústavného súdu SR je zákon č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy vhodným a účinným nástrojom ochrany poľnohospodárskej pôdy. Ďalej sa v odôvodnení predmetného nálezu uvádza, že slovenský právny poriadok de lege lata žiadnu odbornú spôsobilosť od osoby vykonávajúcej poľnohospodársku výrobu nevyžaduje, a preto obmedzenia typu dĺžka a miesto vykonávania poľnohospodárskej výroby sú do značnej miery neopodstatnené. Ústavný súd SR tiež konštatuje, že stav poľnohospodárskej pôdy na Slovensku je veľmi zlý a výrazne sa preferujú danou právnou úpravou ako budúci nadobúdatelia poľnohospodárskych pozemkov súčasní (tí istí) výkonní poľnohospodári, ktorí (logicky) musia mať najväčší podiel na súčasnom stave. Ústavný súd SR ďalej uvádza, že posudzovaná právna úprava nie je vhodná a ani nevyhnutná, pričom v závere sa ešte uvádza, že posudzovaná právna úprava nevyhovela testu proporcionality obmedzenia základného práva vlastniť majetok.
Ďalší osud Zákona tak teraz spočíva v rukách zákonodarcu ako aj to, ako sa zákonodarca vysporiada s názorom Ústavného súdu SR na predmetnú právnu úpravu obsiahnutú v Zákone.
