V spomínanom zákone sa máte možnosť dozvedieť jednak aké zmluvné podmienky sa považujú za neprimerané, ale aj akým spôsobom sa kontrolujú a ako sa sankcionujú. Tento zákon zakazuje dojednanie takýchto podmienok v zmluvách, ale tiež ich jednostranné vyžadovanie jednou zo zmluvných strán.
Zákon sa primárne zameriava na ochranu dodávateľov, čím reaguje na situáciu, kedy najmä menší dodávatelia vystupujú ako slabšia strana pri dojednávaní zmluvných podmienok s obchodnými reťazcami a preto sú mnohokrát povinní pristúpiť k podmienkam, ktoré ich stavajú do znevýhodnenej pozície. Odoberatelia im dávajú na výber ,,ber alebo nechaj tak“ a vzhľadom na veľkú domácu ale aj zahraničnú konkurenciu, k nevýhodným zmluvným podmienkam pristúpia.
Čo všetko možno za neprimeranú podmienku považovať?
Zákon v § 3 vymedzuje druhy neprimeraných podmienok, ktoré predstavujú povinnosť plnenia v peňažnej alebo nepeňažnej forme jednej zo zmluvných strán.
Výpočet týchto podmienok si môžete pozrieť tu, pričom vo všeobecnosti platí, že sa jedná o podmienky, pri ktorých jedna zmluvná strana vyžaduje plnenie, za ktoré druhej zmluvnej strane neposkytuje dostatočné proti plnenie, alebo za ktoré vykoná plnenie, ktoré nesleduje záujmy druhej strany. Zákon však reaguje aj na mnohé ďalšie podmienky, ktoré spôsobujú znevýhodnené postavenie slabšej zmluvnej strany.
Za veľmi podstatné považujeme vymedzenie neprimeranej podmienky, ktorá zakladá právo odberateľa zakúpiť potraviny za nižšiu kúpnu cenu, ako sú ekonomicky oprávnené náklady. V praxi sa s takouto podmienkou možno stretnúť vo vzťahoch medzi odoberateľmi a menšími dodávateľmi, ktorí sú prinútení predať svoj tovar aj za veľmi nízku cenu, len aby sa do vzťahu s odoberateľom vôbec dostali. Obchodné reťazce sa preto dostanú k tovaru za prinízke ceny, pričom ich cena pre konečného spotrebiteľa nižšia nie je. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, ako navrhovateľ tohto zákona, uvádza príklad, kedy odberateľ zakúpil potravinu za kúpnu cenu 1 cent, čo nemohlo pokryť ani náklady dodávateľa. Cena potraviny v obchode je však omnoho vyššia a preto je aj zisk obchodných reťazcov neprimerane vysoký oproti zisku dodávateľov. Z tohto dôvodu považovali za potrebné zaviesť ustanovenie, ktoré by v určovaní kúpnej ceny pre odberateľa stanovovalo určité hranice.
Zákon sa však venuje aj rôznym poplatkom a peňažným povinnostiam, ktoré odberatelia ukladajú dodávateľom, ako napríklad poplatky za zaradenie potraviny do listu potravín ponúkaných odoberateľom, alebo povinnosť finančného príspevku ktorého využitie nesúvisí so zmluvou, takže z neho dodávateľ nijako neprofituje a ani sa ho netýka. Dodávatelia sú takými poplatkami zaťažovaní, avšak v záujme zachovania obchodného vzťahu s odberateľom ich musia uhrádzať.
Záverom možno dodať, že sa táto zákonná regulácia venuje riešeniu problematiky neprimeraných podmienok, ktoré odberatelia stanovujú dodávateľom veľmi komplexne, a pod približne 40 druhov klauzúl, ktoré zákon vymenúva je možné zaradiť mnoho úkonov odberateľov, ktoré spôsobujú znevýhodnené postavenie dodávateľov.
Aký je Váš názor na túto právnu úpravu? Dajte nám vedieť v komentároch.
