Spor vo veci samej
Spoločnosť Wikingerhof GmbH & Co. KG (založená podľa nemeckého práva) prevádzkujúca hotel v Nemecku, uzavrela v roku 2009 zmluvu so spoločnosťou Booking.com BV (založená podľa holandského práva), ktorá prevádzkuje platformu rezervácie ubytovania. V tejto zmluve, ktorú poskytla Booking.com sa okrem iného uvádzalo:
„Hotel vyhlasuje, že prevzal kópiu verzie 0208 všeobecných obchodných podmienok… spoločnosti Booking.com. Tieto podmienky sú k dispozícii na internetovej stránke Booking.com… Hotel potvrdzuje, že si tieto podmienky prečítal, porozumel im a súhlasí s nimi. Tieto podmienky sú podstatnou súčasťou tejto zmluvy…“.
Booking.com následne viackrát zmenila svoje všeobecné podmienky, ktoré boli dostupné na jej Extranete.
Wikingerhof písomne namietala, aby sa nové znenie všeobecných obchodných podmienok, ktoré Booking.com oznámila 25.06.2015 svojim zmluvným partnerom, zahrnulo do tejto zmluvy. Tvrdila, že nemala inú možnosť ako uzavrieť danú zmluvu a podliehať účinkom neskorších zmien všeobecných obchodných podmienok spoločnosti Booking.com z dôvodu jej silného postavenia na trhu sprostredkovateľských služieb a portálov rezervácie ubytovania napriek tomu, že niektoré praktiky spoločnosti Booking.com sú nespravodlivé, a teda v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
Wikingerhof podala žalobu na Krajinský súd Kiel, Nemecko, ktorou sa domáhala, aby sa spoločnosti Booking.com zakázalo zobrazovať na platforme rezervácie ubytovania pri cene spoločnosti Wikingerhof informácie „výhodnejšia cena“ alebo „znížená cena“ bez súhlasu tejto spoločnosti, ako aj zamedzovať zo strany tejto platformy v prístupe ku kontaktným údajom, ktoré zmluvní partneri tejto platformy na nej poskytujú, a napokon podmieňovať umiestnenie hotela, ktorý prevádzkuje, vo výsledkoch vyhľadávania poskytnutím vyššej provízie než 15 %.
Krajinský súd Kiel, Nemecko, dospel k záveru, že nemá miestnu a medzinárodnú právomoc, čo bolo potvrdené aj v odvolacom konaní pred Vyšším krajinským súdom Schleswig, Nemecko. Podľa názoru tohto súdu okrem toho, že nebola v prejednávanej veci preukázaná všeobecná právomoc nemeckých súdov podľa nariadenia č. 1215/2012 (nariadenie Brusel Ia) z dôvodu, že Booking.com má svoje sídlo v Holandsku, nebola preukázaná ani osobitná právomoc podľa miesta zmluvného plnenia v súlade s článkom 7 bodom 1 písm. a) nariadenia č.1215/2012[1], ako ani právomoc súdu podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody z mimozmluvnej zodpovednosti v súlade s článkom 7 bodom 2 tohto nariadenia[2].
Wikingerhof sa opravným prostriedkom „Revision“, prostredníctvom ktorého tvrdila, že Vyšší krajinský súd Schleswig dospel k nesprávnemu záveru, keď rozhodol, že konanie o žalobe nespadá do jeho právomoci vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, odvolala na Spolkový súdny dvor, Nemecko, ktorý sa zas obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Súdnemu dvoru bola položená otázka, či sa článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 uplatní na žalobu o zdržanie sa určitých konaní, ku ktorým dochádza v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá je založená na údajnom zneužití dominantného postavenia žalovaným v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
O prejudiciálnej otázke
Súdny dvor uviedol, že uplatniteľnosť buď článku 7 bodu 1 písm. a) alebo článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 závisí najmä od preskúmania súdom, ktorý začal konanie, osobitných podmienok upravených v týchto ustanoveniach. Keď sa teda žalobca dovoláva niektorého z týchto pravidiel, súdu, ktorý začal konanie, prináleží overiť, či nároky žalobcu majú bez ohľadu na ich kvalifikáciu podľa vnútroštátneho práva povahu zmluvnej veci, alebo naopak, povahu nároku z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle tohto nariadenia. Konkrétne na účely zaradenia žaloby týkajúcej sa zmluvných strán pod „zmluvné veci“ alebo do oblasti „nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle nariadenia č. 1215/2012 musí súd, ktorý začal konanie, preskúmať, či záväzok, na ktorom je návrh založený, je „zmluvnej“ alebo „mimozmluvnej“ povahy. Žaloba teda spadá do oblasti zmluvných vecí v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, ak sa výklad zmluvy medzi žalovaným a žalobcom javí ako nevyhnutný na preukázanie, že je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania žalovaného žalobcom. Keď sa však žalobca vo svojej žalobe odvoláva na pravidlá mimozmluvnej zodpovednosti, t. j. porušenie povinnosti uloženej zákonom, a nezdá sa, že by bolo nevyhnutné preskúmať obsah zmluvy uzavretej so žalovaným na účely posúdenia, či je charakter vytýkaného správania tohto žalovaného v súlade s právom alebo protiprávny, dôvod žaloby teda spadá do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.
V prejednávanej veci sa Wikingerhof odvolával na porušenie nemeckého práva hospodárskej súťaže, ktoré stanovuje všeobecný zákaz dopustiť sa zneužitia dominantného postavenia bez ohľadu na akúkoľvek zmluvu alebo iný dobrovoľný záväzok. Ústrednou otázkou je teda to, či sa Booking.com dopustila zneužitia dominantného postavenia v zmysle uvedeného práva hospodárskej súťaže. Na určenie toho, či praktiky vytýkané spoločnosti Booking.com sú v súlade s právom alebo sú protiprávne, nie je nevyhnutné podať výklad zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami vo veci samej, pričom takýto výklad je nanajvýš nevyhnutný na preukázanie existencie uvedených praktík. Súdny dvor teda rozhodol, že keďže sa žaloba spoločnosti Wikingerhof zakladá na zákonnej povinnosti nedopustiť sa akéhokoľvek zneužitia dominantného postavenia, spadá do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012. Tento článok sa teda uplatní na žalobu o zdržanie sa určitých konaní, ku ktorým dochádza v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá je založená na údajnom zneužití dominantného postavenia žalovaným v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
Zdroj: curia.europa.eu
