Čo patrí pod nekalú súťaž?
Nekalou súťažou je najmä klamlivá reklama, klamlivé označovanie tovaru a služieb, vyvolávanie nebezpečenstva zámeny, parazitovanie na povesti podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa, podplácanie, zľahčovanie, porušovanie obchodného tajomstva, ohrozovanie zdravia spotrebiteľov a životného prostredia.
Bližšie sa budeme zaoberať klamlivou reklamou, ktorú Obchodný zákonník definuje ako reklamu tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv a záväzkov, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa.
Stále rozširujúce sa používanie superlatívov v reklamách typu "najlepší" či "najvýhodnejší" je dnes bežným a častým javom v marketingovom prostredí. Právo proti nekalej súťaži je právom, ktoré sa dotvára v sudcovských rozhodnutiach. V súvislosti s používaním superlatívov v reklamách preto poukazujeme na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o odvolaní proti zamietnutiu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia voči žalovanému, v ktorom žalobca žiadal, aby súd nariadil žalovanému zdržať sa akéhokoľvek ďalšieho šírenia a používania reklamnej kampane, v ktorej sa označuje ako "NAJspoľahlivejší internetový obchod", "NAJpohodlnejšie reklamácie", "NAJrýchlejšie doručenie", "NAJširšia ponuka produktov", "NAJvychytanejšia mobilná aplikácia", "NAJlepšia zákaznícka podpora" a zároveň žiadal, aby žalovaný odstránil reklamnú kampaň, v ktorej sa označuje uvedenými superlatívmi zo svojej webovej stránky, zo všetkých billboardoch, ako aj odstránil videá reklamnej kampane, v ktorých sa označuje uvedenými superlatívmi z internetového serveru www.youtube.com, a to hlavne z kanála "Alza Reklama" a z iných internetových zdrojov.
Návrh odôvodnil žalobca tým, že strany sporu sú obchodnými spoločnosťami podnikajúcimi v oblasti maloobchodného predaja tovarov prostredníctvom online predaja koncovým zákazníkom, sú v konkurenčnom postavení, ponúkajú podobný sortiment a ich zákazníkmi sú obdobné cieľové skupiny. Podľa žalobcu je reklamnú kampaň žalovaného nutné považovať za klamlivú reklamu, nakoľko spotrebiteľ sa pri hodnotení pravdivosti uvádzaných tvrdení musí uspokojiť len s tvrdeniami žalovaného bez toho, aby mal reálnu možnosť tieto tvrdenia nestranne zhodnotiť, čím žalovaný spotrebiteľov uvádza do omylu a ovplyvňuje ich ekonomické správanie za súčasného poškodzovania iných súťažiteľov. Súd návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Proti rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
V predmetnom spore nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že zákazník, ktorý nakupuje tovar cez internet sa rozhodne pre kúpu u žalovaného na základe jeho žalobcom spochybnenej reklamnej kampane. Výrazy ako „najchutnejší“, „najlepšie“, „najkrajšia“ či „jedinečná“ sa v reklame už udomácnili a súdna prax ukazuje, že nejde o nekalú praktiku. Väčšinou ide o bežné reklamné preháňanie. Bežné reklamné zveličovanie je súčasť reklamných kampaní a je namieste, ak nie je klamaním spotrebiteľa. Inak by reklama nebola reklamou.
Podľa súdu reklamná kampaň žalovaného nie je spôsobilá uviesť do omylu osoby, pre ktoré je určená, teda pre zákazníkov, ktorí prostredníctvom internetu nakupujú a neovplyvní ani ekonomické správanie takýchto osôb. Ak sa žalobca domáha voči žalovanému, aby sa zdržal v reklame používania slova „Naj“ je na ňom, aby tvrdil a dokázal skutočnosti, z ktorých by bolo možno právom vyvodiť, že takýto údaj žalovaného nie je správny.
Odvolací súd poukázal na to, že priemerný spotrebiteľ je vymedzený dnes dobre známou formulou „Gut Springenheide“. Súdny dvor ES „zadefinoval“ priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov.“
Odvolací súd sa tak plne stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný v žalobcom napádanej reklamnej kampani využil možnosť reklamného zveličovania a použil superlatívy, ktoré však bežného spotrebiteľa žiadnym spôsobom nemôžu zmiasť. Zákazníci žalobcu i žalovaného sú osoby technologicky zdatné, osoby, ktoré využívajú internet a mobilné aplikácie. Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že by vyššie uvedený okruh osôb zmenil svoje ekonomické správanie a následne tovar u žalovaného nakupoval len preto, že tento o sebe tvrdí (okrem iného) napr. to, že je „Najlepší internetový obchod.“
V súčasnosti niektoré internetové obchody ponúkajú možnosť porovnania cien u internetových predajcov (napr. Heuréka) a spotrebiteľ tak má možnosť vybrať si z ponúknutých možností ten najlacnejší výrobok. Slovenský spotrebiteľ má tak vedomosť o tom, aký tovar kupuje a v neposlednom rade pozná aj svoje práva, ktoré dôsledne uplatňuje. Z vyššie uvedeného prípadu používania superlatívov v reklamách vyplynulo, že využitie superlatívov a reklamného preháňania žalovaným v rámci reklamnej kampane, nezakladá rozpor s dobrými mravmi a nie je schopné privodiť ujmu iným súťažiteľom.
