Konanie sa začalo pred Okresným súdom Bratislava V (okresný súd), kedy manžel (žalobca) sťažovateľky podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia ich spoločného nájmu k bytu a zároveň žiadal, aby ho súd určil za výlučného nájomcu a sťažovateľke uložil povinnosť vypratať byt. Sťažovateľka namietala, že žalobca nemá k bytu žiadne práva, pretože v roku 1998 z bytu odišiel, čím zanikol spoločný nájom k bytu, a žiadala súd, aby žalobu zamietol. Okresný súd v danej veci rozhodol nasledovne:
zrušil právo spoločného nájmu sťažovateľky a žalobcu k spornému bytu,
za výlučnú nájomníčku sporného bytu určil sťažovateľku,
uložil žalobcovi povinnosť sporný byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu,
rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Okresný súd uviedol, že nevidí dôvod pre odopretie práva rozvedeného manžela na náhradný byt, nakoľko toto je možné len v mimoriadnych situáciách, napr. ak bytové potreby manžela sú uspokojené v súlade so zákonom v inom byte so „známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti“. Podľa okresného súdu o takýto prípad nejde v manželovom prípade, pretože manžel mal síce uspokojené bytové potreby, avšak býval v byte s maloletým synom, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve jeho súčasnej manželky a využíva ho len na základe jej súhlasu a teda neexistuje priamy právny vzťah medzi žalobcom a týmto bytom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd uznal, že boli splnené podmienky podľa § 712a ods. 2 Občianskeho zákonníka na priznanie náhradného bytu a zároveň bral do úvahy potreby maloletého syna. Voči rozsudku Okresného súdu podali obe strany odvolanie.
Sťažovateľka podala odvolanie s rovnakým argumentom a teda, že žalobca nemá k bytu žiadne právo, zároveň žiadala zamietnutie žaloby a priznanie práva na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalobca žiadal, aby Krajský súd jeho žalobe vyhovel v celom rozsahu. Krajský súd v Bratislave (krajský súd) vo veci rozhodol a zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že za výlučného nájomcu bytu určil žalobcu a sťažovateľke uložil povinnosť byt vypratať po zabezpečení náhradného bytu.
Sťažovateľka voči rozhodnutiu krajského súdu podala dovolanie v ktorom tvrdila, že krajský súd vec nesprávne posúdil, nakoľko žalobca predmetný byt opustil, jeho bytová situácia je vyriešená a maloletý syn je viazaný na pobyt v inom prostredí. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podala na krajský súd ďalšie podanie, kde zopakovala vtedajšie tvrdenia a zároveň poukazovala na vzájomné vzťahy medzi ňou a žalobcom. Krajský súd vykonal dokazovanie a potvrdil rozsudok okresného súdu a taktiež rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Okrem iného uviedol, že okresný súd rozhodol správne aj o povinnosti sťažovateľky zabezpečiť náhradný byt žalobcovi.
Z informatívneho listu a lustráciou v katastri nehnuteľností Ústavný súd Slovenskej republiky zistil, že vlastnícke právo k bytu, v ktorom žalobca býval, bolo v roku 2017 darovacou zmluvou prevedené na syna žalobcu a žalobca má k tomuto bytu zriadené vecné bremeno doživotného užívania. To znamená, že jeho bytové potreby sú uspokojené do konca života. Sťažovateľka taktiež zdôraznila, že v čase rozhodovania krajského súdu bol syn sťažovateľky už plnoletý. Podľa sťažovateľky teda dôvody na priznanie práva na náhradný byt neboli naplnené. Krajský súd ako odvolací súd zároveň nebol viazaný rozhodnutím okresného súdu podľa § 383 Civilného sporového poriadku, pretože dokazovanie doplnil. Nakoľko krajský súd vo veci nesprávne rozhodol, došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd rozhodnutie okresného aj krajského súdu preskúmal a zistil, že krajský súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočností zistených okresným súdom. Súdy teda rozhodli tak, že žalobca aj so synom bývajú v byte terajšej manželky žalobcu, a to len na základe jej súhlasu. Potvrdili teda, že žalobca nemá trvalo a úplne vyriešenú bytovú otázku a preto by mu mala sťažovateľka zabezpečiť náhradný byt. Avšak z údajov z katastra nehnuteľností je zrejmé, že v čase keď krajský súd vo veci rozhodoval, skutočný stav už nezodpovedal zisteniam okresného súdu. V čase kedy krajský súd rozhodoval, byt v ktorom býval žalobca so synom patril synovi, ktorý už bol plnoletý a zároveň žalobca mal k predmetnému bytu vecné bremeno doživotného užívania.
Ústavný súd teda uviedol, že krajský súd vo veci sťažovateľky rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý bol zistený v zjavnom rozpore so skutočným stavom veci. Krajský súd v odvolacom konaní síce preskúmal všetky výroky rozsudku okresného súdu a vykonal aj dokazovanie podľa § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku, avšak nie v potrebnom rozsahu. Krajský súd vykonal dokazovanie v čase, kedy od rozhodnutia okresného súdu uplynulo viac ako šesť rokov a rozhodnutie záviselo od skutočností, ktoré mali byť preskúmané bez ohľadu na to, či dané dôkazy niektorá zo strán navrhla, pretože išlo o skutočnosti vyplývajúce z verejného registra, teda z katastra nehnuteľností.
Ústavný súd uviedol, že došlo k značnému skutkovému omylu, ktorý by krajský súd ako racionálne konajúci súd nemal urobiť. Rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené právo na spravodlivý proces a právo sa súdnu a inú ochranu, preto ústavný súd rozhodol, že krajský súd porušil práva sťažovateľky.
Ústavný súd zrušil rozhodnutie krajského súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne ako aj o odvolaní, tak aj o trovách konania odvolacieho a dovolacieho konania a odpovie na všetky námietky sťažovateľky. Sťažovateľke bola priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom, ktoré je krajský súd povinný uhradiť.
zdroj: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. októbra 2023, sp. zn. III. ÚS 296/2023
