Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v tomto prípade konštatoval porušenie podľa článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ľudských právach (Dohovor), podľa ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne právo:
„vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu.“
Sťažovateľ sýrskej štátnej príslušnosti bol v januári 2017 obvinený a následne v máji 2017 prvostupňovým súdom uznaný vinným z prevádzačstva, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody na päť rokov. Odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku odvolací súd v auguste 2017 zamietol. Sťažovateľ následne neuspel ani s podaným dovolaním, ani s ústavnou sťažnosťou.
Sťažovateľ sa v sťažnosti podanej na ESĽP sťažoval na údajnú nespravodlivosť trestného konania a tvrdil, že vyšetrovacie úkony boli vykonané bez účasti advokáta napriek tomu, že vzhľadom na svoju negramotnosť, neovládanie jazyka a závažnosť obvinenia mal mať obhajcu už od momentu vznesenia obvinenia. Ďalej s odvolaním sa na článok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru tvrdil, že nemal adekvátnu a dostatočnú možnosť spochybniť výpovede dvoch svedkov, na základe ktorých bol odsúdený a ktorí boli vypočutí iba v prípravnom konaní pred policajným orgánom v čase, kedy nemal právneho zástupcu. Týmito svedkami boli migranti, ktorí boli z územia Slovenskej republiky vyhostení a v čase, kedy prebiehalo konanie pred súdom, boli neprítomní.
ESĽP vo svojom rozsudku vyslovil názor, že vnútroštátne súdy dospeli k záveru, že dotknutí svedkovia sú nedostupní bez toho, aby dôsledne preskúmali všetky okolnosti a možnosti. Záver, že sťažovateľom predložené adresy svedkov v zahraničí sú len „administratívne“, resp. fiktívne, ku ktorému vnútroštátne súdy dospeli bez toho, aby sa opreli o konkrétne zistenia, podľa ESĽP predstavuje len nepodložené domnienky, ktoré sú nezlučiteľné s povinnosťou vynaložiť všetko primerané úsilie na zabezpečenie účasti neprítomných svedkov na pojednávaní. Keďže nebolo predložené žiadne prijateľné vysvetlenie pre to, že vnútroštátne orgány nevyužili prostriedky na zabezpečenie účasti dotknutých svedkov na konaní pred súdom proti sťažovateľovi, ESĽP konštatoval, že podľa neho neexistovali žiadne dobré dôvody na akceptovanie ich výpovedí z prípravného konania.
ESĽP ďalej poznamenal, že podľa vnútroštátnych súdov boli výpovede dotknutých svedkov kľúčové pre odsúdenie sťažovateľa. Sťažovateľ sa síce vzdal práva zúčastniť sa na ich konkrétnych výsluchoch v prípravnom konaní, avšak ESĽP podotkol, že v rámci toho sťažovateľovi nebolo poskytnuté žiadne vysvetlenie o dôsledkoch neuplatnenia tohto práva, najmä pokiaľ ide o možnosť použitia akýchkoľvek výpovedí z prípravného konania ako dôkazov na pojednávaní, ak by sa svedok stal nedosiahnuteľným. Podľa ESĽP, vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno v žiadnom prípade akceptovať voľbu sťažovateľa nezúčastniť sa osobne na konkrétnom výsluchu dotknutých svedkov v prípravnom konaní a nevypočuť ich pri tejto konkrétnej príležitosti ako implicitné úplné vzdanie sa jeho práva dať ich vypočúvať.
V danom prípade okrem toho neboli splnené ani minimálne záruky zodpovedajúce významu tohto vzdania sa práva. Na základe uvedeného ESĽP dospel k záveru, že sťažovateľ bol bez prijateľných dôvodov a bez dostatočných vyvažujúcich faktorov zbavený možnosti vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov, ktorých dôkazy mali pri jeho usvedčení významnú váhu. V dôsledku toho konanie proti nemu ako celok nebolo spravodlivé a došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru. Vzhľadom na toto zistenie ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne skúmať dôvodnosť sťažnosti podanej sťažovateľom podľa článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru (právo na právnu pomoc).
Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 100 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 1 888 EUR z titulu nákladov a výdavkov. ESĽP mu priznal 5 200 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 1 038 eur za náklady a výdavky.
zdroj: tlačová správa Ministerstva spravodlivosti SR
