Vylúčenie sudcu v civilnom procese

Predmet právnej úpravy

Ochranu nestrannosti súdneho konania zabezpečuje ako jednu zo základných zásad súdneho konania už samotná Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1. Okrem samotnej Ústavy je však možné nájsť túto zásadu aj vo viacerých medzinárodných či európskych prameňoch práva, ktoré sú pre Slovenskú republiku rovnako záväzné. Pokiaľ ide o právnu garanciu spravodlivosti konania zahŕňajúcu nestrannosť súdneho rozhodovania významným je tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na ktorý práve veľmi často nadväzujú dnes mnohé úspešné žaloby na Európskom súde pre ľudské práva. Zákonná úprava vylúčenia sudca v civilnom procese je v Slovenskej republike bližšie upravená v § 14 až § 17 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), ktorý sa vo svojich ustanoveniach zameriava najmä na:

• dôvody vylúčenia,
• povinnosť sudcu v prípade zistenia okolností spochybňujúcich jeho nezaujatosť,
• možnosť účastníka konania brániť sa voči zaujatosti sudcu,
• rozhodovanie o vylúčení sudcu a iných subjektov konania.

Ochranu nestranného rozhodovania súdu pozitívne právo chráni nielen v konaní na prvom stupni, ale i v konaní o opravných prostriedkoch, či vo vykonávacom konaní. Uvedenou právnou úpravou sa zároveň napĺňa spravodlivosť súdneho prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je pri ochrane základných práv neopomenuteľná.

V exekučnom konaní otázka vylúčenia subjektu oprávneného na rozhodovanie (súdneho exekútora) však vykazuje určité osobitosti. Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) upravuje vylúčenie súdneho exekútora z prejednania veci v § 30, pričom osobitosť tejto úpravy sa týka predovšetkým námietok zaujatosti, ktoré môže účastník exekučného konania podať do 5 dní odo dňa, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Neskôr len v prípade, ak ich účastník podá do 5 dní odo dňa, keď sa o dôvode vylúčenia mohol dozvedieť.[i]

Dôvody vylúčenia sudcov

Aby mohlo dôjsť k vylúčeniu sudcu zo súdneho konania s cieľom ochrany jeho nestrannosti, musia na to existovať opodstatnené dôvody. O opodstatnenosti týchto dôvodov v konkrétnom prípade rozhoduje súd na základe skutočností mu predložených účastníkom konania v námietke zaujatosti a v prípade, ak poukazuje na svoju zaujatosť samotný sudca, tak sa posudzujú jeho tvrdenia a skutočnosti.

„Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

„Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní.“

Z uvedených ustanovení § 14 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť jednotlivé dôvody, ktoré môžu mať za následok vylúčenie sudcu zo súdneho konania. O takýchto dôvodoch možno teda hovoriť v prípade, ak:

• má sudca v konkrétnom prípade určitý relevantný pomer k predmetu konania,
• k účastníkom,
• prípadne k zástupcom účastníkov,
• alebo ak o tej istej veci rozhoduje na súde vyššieho stupňa sudca, ktorý rozhodoval na nižšej inštancii (zákon pripúšťa aj opačný postup).

Spravidla pôjde o situáciu, keď jeden z účastníkov je príbuzným sudcu alebo vzťah príbuzenstva je daný iným spôsobom. Nie je tiež vylúčené, že môže ísť o vzťah priateľstva alebo o situáciu, keď sudca je z určitých dôvodov naklonený jednej strane, pričom tieto dôvody sú osobné či názorové a teda nemajú právnu relevanciu v konkrétnom spore. Sudca vzhľadom na svoju nezávislosť nesmie mať na výsledku konania osobitný záujem, musí konať podľa zásad súdneho konania. V tejto súvislosti možno poukázať na rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého: „Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, to znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.“[ii]

Z uvedeného rozhodnutia možno jednoznačne vyvodiť záver, že dôvody vylúčenia sudcu musia byť vždy objektívne, nesmú teda vyplývať zo subjektívneho vnímania. Na druhej strane sudca je povinný zdržať sa takého konania, ktorým by mohol svoju nestrannosť spochybniť, čo vyplýva zo samotného zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.

Ako má postupovať sudca v prípade zistenia skutočností spochybňujúcich jeho nezaujatosť?

Sudca má oznamovaciu povinnosť voči predsedovi súdu týkajúcu sa dôvodov jeho vylúčenia, pričom platí, že sudca musí oznámiť skutočnosti, ktoré spochybňujú jeho nezaujatosť bez zbytočného odkladu potom, čo sa o nich dozvie. Splnením tejto povinnosti zákon nepripúšťa sudcovi, o ktorého vylúčenie ide, v konaní pokračovať v tom zmysle, že ho oprávňuje uskutočniť len určité úkony a to tie, ktoré nepripúšťajú odklad (napríklad odročenie pojednávania). Na iné úkony v tomto prípade sudca nie je legitimovaný.[iii]

Námietka zaujatosti

V súlade so zásadou rovnosti účastníkov konania má účastník konania možnosť brániť sa voči zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva a rozhoduje, námietkou zaujatosti a to na základe dôvodov vylúčenia sudcu v zmysle § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Účastník môže podať námietku len v lehote určenej Občianskym súdnym poriadkom a to pred prvým pojednávaním, najneskôr však na tomto pojednávaní, ktoré uskutočňuje sudca, o ktorého vylúčenie z konania ide. Občiansky súdny poriadok okrem uvedeného ešte pripúšťa alternatívu, podľa ktorej tak môže účastník konania urobiť do 15 dní odo dňa, kedy sa o dôvode vylúčenia mohol dozvedieť.[iv]

Za dôvod na vylúčenie sudcu uplatňovaný námietkou zaujatosti nemožno považovať samotný postup sudcu v konaní ako aj nesúhlas, či nespokojnosť účastníka konania s rozhodnutím súdu.[v]

Občiansky súdny poriadok upravuje nielen dôvody, pre ktoré možno podať námietku zaujatosti, ale aj lehotu na jej podanie a jej obsahové náležitosti. Z každej námietky zaujatosti musí byť zrejmé:

• voči komu sa podáva,
• z akého dôvodu sa podáva a
• kedy sa účastník, ktorý námietku zaujatosti podáva o dôvode vylúčenia dozvedel.[vi]

Rozhodovanie o vylúčení

Občiansky súdny poriadok neponecháva nepovšimnutú ani otázku rozhodovania o zaujatosti a určuje kto bude oprávneným subjektom v tejto veci konať a rozhodovať, a to v závislosti od toho, voči komu námietka zaujatosti bude smerovať.

O námietke zaujatosti smerujúcej voči sudcovi rozhoduje nadriadený súd do 10 dní na základe predloženia veci súdom, na ktorom koná sudca, o ktorého vylúčenie ide. V prípade ak ide o sudcu Najvyššieho súdu SR, o jeho vylúčení rozhoduje iný senát tohto súdu.[vii] O vylúčení notára, ktorý prejednáva dedičstvo ako súdny komisár rozhoduje súd, ktorý ho výkonom tejto funkcie poveril. Dôvody vylúčenia sudcu sa primerane vzťahujú aj na prípady, ak sa konania zúčastňuje tlmočník, či znalec. O vylúčení týchto subjektov je oprávnený rozhodovať samosudca, prípadne predseda senátu. To isté platí aj v prípade pracovníka súdu.[viii]

Súd je povinný sa pri rozhodovaní o zaujatosti zaoberať každým návrhom účastníka a preskúmať jeho relevanciu v intenciách svojej právomoci. V prípade, ak sa preukáže, že námietka zaujatosti uplatňovaná účastníkom konania nie je opodstatnená v takom prípade jej súd prirodzene nevyhovie.

V súlade s čl. 6 Dohovoru je povinnosťoou súdu zaoberať sa každou námietkou zaujatosti, no nie jeho povinnosťou aj každej námietke vyhovieť.[ix] Opačný prístup zákonodarcu by spôsoboval reálnu nerovnosť v procesnom postavení účastníkov konania. V praxi by sa v dôsledku toho objavovali prípady zámerného poškodzovania druhého účastníka a efektívnosť konania by nebola náležitá. Preto súd vyhovie námietke zaujatosti iba za predpokladu, že je dôvodná a opodstatnená. Rovnako bude súd postupovať aj v prípade, ak svoju zaujatosť v určitom spore oznámi súdu sudca, o ktorého vylúčenie pôjde.