Po skončení 2. svetovej vojny boli zrušené zákony fašistického Slovenského štátu, avšak principiálne zákaz interrupcií zostal i naďalej v platnosti. Tento stav komunistickým štátnym predstaviteľom pravdepodobne i vyhovoval, nakoľko v dôsledku vojny prišlo k masívnemu úbytku obyvateľstva. Počas prvej dekády éry Československej socialistickej republiky boli interrupcie až na výnimky zakázané. Prvou zmenou bolo prijatie nového trestného zákona v roku 1950 (pozn. zákon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov), ktorý v § 218 definoval trestný čin „usmrtenia ľudského plodu“. Vtedajší zákonodarcovia sa rozhodli samotnú ženu za interrupciu trestať miernejšie, ako páchateľa, ktorý so súhlasom ženy interrupciu vykonal. Žene, ktorá usmrtila plod sama alebo o to niekoho požiadala, hrozil trest odňatia slobody trvaní najviac jedného roka. Ak však potrat vykonal niekto iný, ako tehotná žena, táto osoba bola v prípade preukázania viny potrestaná odňatím slobody na jeden až päť rokov. Prísnejšou sankciou, v podobe uloženia trojročného až desaťročného trestu odňatia slobody, sa postihovalo páchateľstvo, ktoré vykonalo potrat pre zárobok alebo spôsobilo ťažkú ujmu na zdraví ženy, či zapríčinilo jej smrť. Trestný zákon upravil i výnimky, v prípade ktorých umožňoval, aby lekár interrupciu vykonal; týmito výnimkami boli ohrozenie zdravia alebo života matky, či hroziace riziko prenosu dedičných chorôb. V čase prijatia nového trestného zákona sa odhaduje, že nelegálnym potratom končilo až každé štvrté tehotenstvo, pričom časť žien na následky naďalej zomierala.
Po Smrti Stalina boli interrupcie v roku 1955 v Sovietskom zväze opätovne zlegalizované, čo malo dopad i na vývoj československej legislatívy a to nielen v oblasti trestnoprávnej úpravy, ale i v oblasti zdravotníckeho, či rodinného práva. Významným dátumom bol 19. december a to rovno dva roky po sebe, nakoľko práve 19. decembra 1956 bola Národným zhromaždením prijatá novela trestného zákona (pozn. zákon č. 63/1956 Zb., ktorým sa mení a doplňuje trestný zákon č. 86/1950 Zb.), ktorá zrušila zmieňovaný § 218, čím prišlo k legalizácii interrupcií. Presne o rok neskôr, 19. decembra 1957 bol prijatý vôbec prvý, prelomový zákon o umelom prerušení tehotnosti (pozn. zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti). V zmysle tohto zákona právomocou povoliť vykonanie interrupcie disponovala špeciálna komisia, ktorá rozhodovala na základe žiadosti tehotnej ženy, pričom interrupciu bolo možne schváliť len z tzv. „zdravotných alebo iných dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Paradoxom je, že i keď dikcia trestného činu usmrtenia plodu bola z trestného zákona vypustená, takmer v identickom znení sa objavila práve v zákone o umelom prerušení tehotnosti, avšak upravovala beztrestnosť tehotnej ženy, ktorá si sama potrat spôsobí alebo oň niekoho požiada. Naďalej bol však trestaný ten, kto ženu na také konanie naviedol, pomáhal jej, či potrat priamo vykonal. Z formulácie ustanovení § 4 až 6 zákona o umelom prerušení tehotnosti je zrejmé, že zákonodarca tým sledoval účel zamedziť rôznym „andelíčkarskym potratom“ a záujme chrániť zdravie a život žien.
Konkrétne zdravotné indikácie, ako i procesnú stránku postupu pri žiadaní a schvaľovaní interrupcie, neupravoval zákon, ale najskôr séria vyhlášok, ktoré v krátkom čase vznikali a následne boli zrušené. Zo začiatku to boli dve vyhlášky ministerstva zdravotníctva z roku 1957 a 1961 (pozn. vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 249/1957 Ú. l. a vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 104/1961 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o umelom prerušení tehotnosti), neskôr vládne nariadenie z roku 1962, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával sa zákon o umelom prerušení tehotnosti (pozn. vládne nariadenie č. 126/1962 Zb., ktorým sa zriaďujú interrupčné komisie a vykonáva zákon o umelom prerušení tehotnosti v znení neskorších noviel). V zásade najväčšie rozdiely medzi vyhláškami ministerstva zdravotníctva a neskorším vládnym nariadením spočívali v zložení tzv. interrupčnej komisie, t. j. orgánu, ktorý rozhodoval o žiadosti tehotnej ženy a v tom, že druhá vyhláška ministerstva zdravotníctva upravovala bezodplatnosť umelého prerušenia tehotnosti a to za predpokladu splnenia stanovených podmienok, od čoho sa neskôr upustilo. O žiadosti tehotnej ženy rozhodovala trojčlenná komisia zriadená príslušným národným výborom. Možno konštatovať, že každá komisia sa skladala z poslanca národného výboru, resp. politického nominanta, z člena okresnej alebo krajskej populačnej komisie a gynekológa, resp. lekára pôrodníka.
Predtým, ako komisia o žiadosti rozhodla, bola povinná sa pokúsiť „s príslušnými orgánmi“ odstrániť dôvody, pre ktoré žena o interrupciu požiadala. Okrem toho mala komisia povinnosť zhodnotiť i celkové zdravotné a sociálne podmienky tehotnej ženy. Vyššie zmieňované indikácie, na základe ktorých bolo možné potrat vykonať, zahŕňali zdravotné dôvody a tzv. dôvody hodné osobitného zreteľa. Zdravotné dôvody taxatívne vymedzovala vyhláška ministerstva zdravotníctva a dôvody hodné osobitného zreteľa vládne nariadenie fakultatívne vymedzilo ako pokročilý vek ženy, strata alebo invalidita manžela, rozvrat rodiny, možné ohrozenie životnej úrovne, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, ak žena otehotnela znásilnením alebo iným trestným činom, či skutočnosť, že žena už má najmenej tri deti. V prípadoch, ktoré boli posudzované ako „dôvody osobitného zreteľa“, bola žena zaviazaná pokryť časť ošetrovacích nákladov v sume od 200 do 500 korún. Zároveň, predmetné vládne nariadenie v ustanovení § 6 negatívne upravilo kontraindikácie, pre ktoré nebolo možné interrupciu schváliť. Potraty bolo možné vykonať len do 12 týždňa tehotnosti v zdravotníckom zariadení lekárom. Výnimkou bolo ohrozenie života ženy alebo dedičná choroba dieťaťa. Voči rozhodnutiu komisie bolo prípustné odvolanie adresované krajskej interrupčnej komisii. Na rokovanie interrupčnej komisie mohli byť prizvaní i muži, ktorí sa mali stať otcami alebo rodičia tehotnej ženy v prípade, ak tehotná žena mala menej ako 18 rokov. I keď dvaja z troch členov interrupčnej komisie boli politickí nominanti a rokovanie komisie bolo tak povediac „záležitosťou štátu“, je na mieste vyzdvihnúť, že samotné nariadenie zaväzuje prísnou povinnosťou mlčanlivosti všetky zúčastnené osoby, čo je možné hodnotiť ako snahu chrániť ženy pred stigmatizáciou. S malými zmenami, vykonanými dvomi novelami, bolo toto vládne nariadenie v platnosti viac ako dekádu, až do roku 1973.
Zmenu priniesla nová vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 72/1973 Zb. Táto vyhláška mala pre ženy a ich emancipáciu symbolický význam, nakoľko vôbec prvýkrát právny predpis hneď vo svojom úvode v § 1 deklaroval záujem a priori chrániť zdravie žien, z dôvodu ich „významného postavenia v spoločnosti“. Významný symbolický prínos tejto vyhlášky spočíval práve v tom, že štát staval ochranu zdravia ženy nad svoj vlastný záujem populačného rastu za každú cenu. Táto nová slovenská vyhláška v zásade ponechala v platnosti predchádzajúce akceptovateľné interrupčné dôvody, len ich viac špecifikovala, napríklad sa stanovila podmienka preukázateľného rozvratu rodiny a znížil sa vek ženy, ktorá mohla podstúpiť interrupciu na základe „pokročilého veku“. S ohľadom na zmeny názvov inštitúcií, či nové inštitúcie prišlo i k zmene zloženia okresných či krajských interrupčných komisií, avšak základný princíp troch členov – jedného lekára a dvoch politických nominantov, zostal zachovaný. Novinkou bolo stanovenie lehoty na prerokovanie ženinej žiadosti, obligatórne prizvanie určeného otca, či povinnosť interrupčných komisií raz ročne vykazovať štatistiky dôvodov, pre ktoré ženy interrupcie podstúpili s návrhmi opatrení na odstránenie týchto príčin. Poslednou zmenou, ktorú táto vyhláška priniesla bola povinnosť lekárov hlásiť Verejnej bezpečnosti prípady, kedy zistili prerušenie tehotenstva v rozpore s vyhláškou. Vyhláška ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky platila až do jej zrušenia zákonom v roku 1986.
V októbri 1986 prijala Slovenská národnej rada zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Tento zákon je v porovnaní s predchádzajúcou úpravou revolučný. Vyzdvihuje a kladie si za cieľ chrániť zdravie a život ženy (§ 1), apeluje najmä na prechádzanie nežiadúcemu tehotenstvu za využitia prostriedkov na zabránenie tehotenstva, ale najmä ponecháva žene na posúdenie, či sú v jej prípade splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Ženám postačuje požiadať o interrupciu do 12. týždňa tehotenstva. Tento zákon je s dvomi minimálnymi novelami platný do súčasnosti a poslednýkrát bol novelizovaný v roku 2011.
