Ultima ratio – pôvod výrazu
Samotné slovo „ratio” znamená v latinčine rozum, dôvod alebo argument, a slovo „ultima” označuje posledný alebo konečný. V starovekom Ríme, kde sa tento výraz začal formovať, predstavoval najmä filozofický alebo právny koncept. Najznámejšou historickou zmienkou o použití „ultima ratio” je nápis na kanónoch francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý nechal na svoje delá vyryť slová „Ultima ratio regum”, čo znamená „Posledný argument kráľov”. Tento nápis symbolizoval to, že vojenská sila je posledným prostriedkom riešenia konfliktov, ak zlyhajú diplomatické a iné mierové prostriedky.
Latinský pojem ultima ratio je viac než len terminologická fráza z právnického slovníka. Ide totiž o základný princíp právneho štátu, ktorý chráni jednotlivca pred neprimeranými zásahmi a zároveň nabáda štát na zdržanlivosť. Je preto nevyhnutné, aby bol tento princíp dôsledne rešpektovaný nielen v právnej teórii, ale predovšetkým v každodennej právnej praxi.
Ultima ratio v trestnom práve
Ultima ratio sa aplikuje najmä v trestnom práve. Znamená to, že trestnoprávne sankcie by mali byť používané len vtedy, ak iné právne prostriedky alebo alternatívy (napr. občianskoprávne alebo správnoprávne opatrenia) nie sú účinné alebo vhodné. Trestné právo má teda pôsobiť ako posledná možnosť. Tento princíp ochraňuje občanov pred zbytočnými alebo neprimeranými zásahmi do ich práv a slobody. Ultima ratio trestného práva pripomína, že trest by mal byť používaný len v prípadoch, kde nie je možné inak zabezpečiť poriadok, spravodlivosť a ochranu spoločnosti.
Princíp ultima ratio sa využíva najmä v trestnom práve
Ultima ratio v iných oblastiach práva
Princíp ultima ratio sa aplikuje aj v iných oblastiach práva. Hoci najčastejšie sa tento princíp spomína v súvislosti s trestným právom, uplatňuje sa aj v práve správnom, a to najmä v súvislosti s ukladaním správnoprávnych sankcií. Orgány verejnej správy by mali uplatňovať represívne opatrenia (napr. pokuty) len v prípade, keď miernejšie prostriedky (výzvy, upozornenia a podobne) nezaberú. V ústavnom práve je tento princíp využívaný v súvislosti so zásahmi do základných práv. Štát totiž môže obmedziť základné práva a slobody občanov len vtedy, keď to je nevyhnutné, primerané a slúži to legitímnemu cieľu.
- ochrana základných práv a slobôd,
- zásada proporcionality a subsidiarity – štát zasahuje iba vtedy, keď iné (miernejšie) prostriedky nestačia,
- obmedzené kapacity súdov a orgánov činných v trestnom konaní sa sústreďujú na závažnejšie prípady,
- verejnosť vníma právny poriadok ako spravodlivejší, ak sa tresty neuplatňujú zbytočne či neprimerane.
- v praxi je problematické rozhodnúť, kedy už je trestné právo „oprávnené” použiť,
- rozdiely medzi sudcami, prokurátormi alebo legislatívou môžu viesť k nejednotnému prístupu,
- miernejšie opatrenia nemusia byť dostatočne rýchle alebo účinné na ochranu verejného záujmu (napr. pri opakovaných priestupkoch),
- princíp ultima ratio môže byť vnímaný ako „slabosť” systému voči delikventom alebo ako nedostatočná ochrana obetí.
Princíp proporcionality
S pojmom ultima ratio úzko súvisí princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby zásahy do práv a slobôd jednotlivcov boli primerané cieľu, ktorý sa nimi sleduje. Proporcionálne rozhodnutie znamená, že závažnosť zásahu musí byť priamo úmerná jeho nevyhnutnosti. Princíp ultima ratio teda podporuje myšlienku, že opatrenia s najväčším zásahom (napríklad trestné sankcie) by mali byť aplikované len vtedy, keď už menej prísne riešenia nie sú dostačujúce.
Loading ...
