Kto je mladistvý?
V úvode je potrebné pozrieť sa bližšie na definíciu mladistvého páchateľa, ktorý nesie trestnoprávnu zodpovednosť za svoje činy. Tú stanovuje priamo Trestný zákon v štvrtej hlave upravujúcej osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých, konkrétne § 94 ods. 1:
„Osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku, sa považuje za mladistvú.”
Možno tak konštatovať, že každá už štrnásťročná osoba až do dosiahnutia veku osemnásť rokov sa považuje za mladistvú a podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia sa na mladistvého použijú osobitné ustanovenia štvrtej hlavy, resp. ostatné ustanovenia Trestného zákona, ak štvrtá hlava neustanovuje inak. Účelom špecifickej trestnej zodpovednosti mladistvých oproti zodpovednosti dospelých páchateľov je najmä výchovné poslanie. Neznamená to však, že by boli mladiství páchatelia privilegovaní. Práve naopak, cieľom úpravy je čo najúčinnejšie bojovať s kriminalitou mladistvých a eliminovať ju.
Trestný zákon prihliada aj na (ne)vyspelosť jednotlivcov napriek stanoveniu hranice veku trestnej zodpovednosti:
„Mladistvý mladší ako pätnásť rokov, ktorý v čase spáchania činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.”[1]
Znamená to, že mladistvý je trestne zodpovedný za splnenia dvoch podmienok a to:
-
dosiahnutie rozumovej a mravnej vyspelosti aby
-
rozpoznal závažnosť a protiprávnosť konania, ktoré by ovládal.
Aj podľa § 337 Trestného poriadku je zisťovanie stupňa mravného a rozumového vývoja dôležitou skutočnosťou, okrem toho aj pomery a prostredie, v ktorom mladistvý žije a je vychovávaný, jeho správanie pred spáchaním činu a ďalšie skutočnosti, ktoré sú dôležité pre voľbu vhodných prostriedkov na jeho nápravu.
Špecifikom trestnej zodpovednosti mladistvých je aj úprava spáchania prečinu – ak prečin spáchal mladistvý a jeho závažnosť je malá, taký čin nie je trestným činom. Trestná zodpovednosť mladistvých sa teda aplikuje len pri prečinoch vykazujúcich vyššiu závažnosť, na rozdiel od dospelých osôb – pri nich musí byť závažnosť konania vyššia ako nepatrná (tzv. materiálny korektív).
Rozdiel oproti úprave trestnej zodpovednosti dospelých spočíva aj v premlčaní trestnosti činu[2] (s výnimkou tých, kde tak ustanovuje zákon). Doba premlčania je pri mladistvých v porovnaní s dospelými páchateľmi oveľa kratšia:
-
desať rokov, ak ide o trestný čin, za ktorý sa ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie,
-
päť rokov, ak je horná hranica sadzby trestu odňatia slobody najmenej desať rokov,
-
tri roky pri ostatných trestných činoch.
Vek je dôležitou premennou aj s ohľadom na okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Ak osoba, ktorá ešte nedovŕšila štrnásty rok (resp. pätnásty pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona), nie je trestne zodpovedná. V takýchto prípadoch je však možné aplikovať § 105 Trestného zákona:
„Ak spáchala osoba, ktorá dovŕšila dvanásty rok svojho veku a je mladšia ako štrnásť rokov, niektorý čin, za ktorý tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie, súd jej uloží v civilnom procese ochrannú výchovu aj na návrh prokurátora; súd tak môže urobiť aj vtedy, keď je to potrebné na zabezpečenie riadnej výchovy osoby mladšej ako štrnásť rokov, ktorá spáchala čin, ktorý by inak bol trestným činom alebo osoby mladšej ako pätnásť rokov, ktorá spáchala trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201.”
Ukladanie trestov a výchovných opatrení
Na trestanie mladistvých je potrebné nahliadať hlavne z pohľadu výchovného a nápravného. Uložený trest má na mladistvého páchateľa v prvom rade pôsobiť výchovne a „spraviť” z neho riadneho občana. Trest má zároveň vplývať na predchádzanie kriminálneho správania mladistvých, chrániť tým aj spoločnosť a viesť mladistvého páchateľa k resocializácii, napomôcť mu obnoviť rodinné a sociálne väzby.
Mladistvému podľa § 109 Trestného zákona možno uložiť tieto tresty:
-
trest povinnej práce,
-
peňažný trest,
-
trest prepadnutia veci,
-
trest zákazu činnosti,
-
trest vyhostenia,
-
trest odňatia slobody.
Trestné sadzby odňatia slobody sa u mladistvých znižujú na polovicu za dodržania podmienky, že horná hranica zníženej sadby nesmie prevyšovať sedem rokov a dolná hranica dva roky. Ak mladistvý spáchal obzvlášť závažný zločin a miera závažnosti takého zločinu je pre spoločnosť vzhľadom na zavrhnutiahodný spôsob vykonania, pohnútku alebo ťažký a zároveň ťažko napraviteľný následok mimoriadne vysoká, môže súd uložiť trest odňatia slobody nad sedem rokov až do pätnásť rokov. Nepodmienečný trest odňatia slobody môže súd uložiť len v prípade, že by uloženie iného trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu.
Okrem trestov možno mladistvému uložiť aj ochranné alebo výchovné opatrenie. Ich ukladaním sa sleduje hlavne pozitívny vplyv na duševný, mravný a sociálny vývoj mladistvého, čím sa má na jednej strane chrániť mladistvý pred škodlivými vplyvmi a na strane druhej spoločnosť pred kriminalitou. Výchovné a ochranné opatrenia majú napomôcť vyriešeniu životnej situácie mladistvého, ktoré ho mohli viesť k spáchaniu činu a pozitívnou formou ho motivovať k vedeniu slušného spôsobu života za súčasného odčinenia škôd, ktoré činom spôsobil.
Prvým výchovným opatrením sú výchovné povinnosti a obmedzenia, napr.:
-
podrobenie sa probačnému dohľadu,
-
nariadenie mladistvému, aby býval s rodičmi,
-
nariadenie mladistvému, aby sa usiloval o vyrovnanie s poškodeným alebo nahradil podľa svojich možností spôsobenú škodu,
-
vykonanie spoločensky prospešnej činnosti.
Ustanovenie § 107 Trestného zákona iba príkladom uvádza povinnosti a obmedzenia, súd (resp. prokurátor v prípravnom konaní) môže uložiť aj iné. Zároveň nie je vylúčené uložiť mladistvému aj viac povinností alebo obmedzení naraz.
Druhým výchovným opatrením je napomenutie s výstrahou. Súd alebo prokurátor mladistvému za prítomnosti jeho zákonného zástupcu vysvetlí protiprávnosť jeho činu a upozorní ho na sankcie, ktoré mu hrozia v prípade opätovného spáchania trestného činu.
Ochranná výchova
Ak súd odsudzuje mladistvého, môže mu uložiť aj ochrannú výchovu. Dôvodom uloženia môže byť, že o mladistvého nie je náležite postarané, jeho výchova bola zanedbaná alebo prostredie, v ktorom mladistvý žije, neposkytuje záruku riadnej výchovy.
Predpokladom uloženia ochrannej výchovy je upustenie od trestu, ale súd ju môže uložiť aj popri treste.
Ochranná výchova prebieha v osobitných výchovných zariadeniach alebo v profesionálnych náhradných rodinách (resp. v ústavnej zdravotnej starostlivosti, ak to vyžaduje zdravotný stav mladistvého). Trvanie ochrannej výchovy závisí od naplnenia jej účelu, najdlhšie však do osemnásteho roku mladistvého. Vo výnimočných prípadoch, ak to vyžaduje záujem mladistvého, môže súd ochrannú výchovu predĺžiť až do devätnástich rokov.
Záver
Špecifický prístup k trestnej zodpovednosti mladistvých je odôvodniteľný najmä požiadavkou osobitnej starostlivosti, ktorú im má spoločnosť venovať. U mladistvých je oproti dospelým páchateľom rozdiel v tom, že majú väčšiu šancu na prevýchovu, začlenenie do spoločnosti a eliminovanie kriminálneho správania. Aj to je nepochybne dôvodom na samostatnú úpravu trestania mladistvých.
