Prvá časť príspevku má snahu podchytiť jednotlivé špecifiká práva EU, ktoré majú vplyv okrem iného i na jeho interpretáciu. Táto časť má za úlohu načrtnúť jednotlivé faktory spôsobujúce problémy, či isté odchýlky pri interpretácii práva EÚ. Druhá časť je zameraná na špecifiká samotnej interpretácie prameniace z odlišnosti práva EU, pričom rozoberiem jednotlivé interpretačné metódy, ktoré poznáme z právnej teórie aplikujúc poznatky z prvej časti príspevku.
Autor príspevku si (zatiaľ) netrúfa poskytnúť ultimátne odpovede na častokrát neriešiteľné otázky právnej teórie. Ako už bolo spomenuté vyššie, primárnym účelom príspevku nie je odpovedať, no pýtať sa a upozorňovať.
Špecifiká práva Európskej únie
Kultúrna a jazyková rôznorodosť
EU je priestorom 27 národných štátov, ktorých obyvatelia rozprávajú 23 rôznymi oficiálnymi jazykmi. Na jej území môžeme pozorovať rôzne právne kultúry, medzi nimi i 2 základné – právo kontinentálne a právo angloamerické.[1] Právo Európskej únie ako systém právnych noriem s priamym účinkom[2] a aplikačnou prednosťou[3] voči normám vnútroštátneho práva teda musí mať i špecifický spôsob interpretácie práva zohľadňujúci tieto aspekty.
Na mnohojazyčnosť reaguje Zmluva o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy (ďalej len „ZEÚ“) vo svojom článku 55, kde vymenuváva všetkých 23 jazykov, v ktorých je zmluva spísaná. Tento článok však má vplyv jedine na primárne právo[4] a jeho dôsledkom je existencia zakladacích zmluv vo všetkých vymenovaných jazykoch. Pokiaľ ide o právo sekundárne, článok 342 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy (ďalej len „ZFEÚ“) splnomocňuje Radu k jednomyselnému prijatiu nariadenia, ktoré stanoví pravidlá pre používanie úradných jazykov v orgánoch EU.[5] Prevádzacím predpisom je nariadenie č. 1/1958, o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve, ktoré opäť vymenuváva všetky úradné jazyky EU. To znamená, že vyhotovenia všetkých dokumentov primárneho a sekundárneho práva v úradných jazykoch krajín EU predstavujú autentické znenie. Autenticita všetkých jazykových mutácií je pre účel tejto práce dôležitá najmä v prípade významových odchýliek v jednotlivých zneniach.
Klasickým príkladom interpretačného problému vyplývajúceho z mnohojazyčnosti práva EU je vec Komisia v. Spojené kráľovstvo.[6] V kauze sa zisťoval pôvod ulovených rýb pre colné účely. Jednalo sa o situáciu, keď britské a poľské[7] lode spolupracovali na výlove rýb. Po výlove však nastala otázka, či tieto ryby majú pôvod v Spoločenstve, a teda nepodliehajú clu, alebo sa jedná o ryby poľské, kedy by clu naopak podliehali. Právna úprava však v rôznych jazykoch upravovala podmienky odlišne. Zatiaľ čo napr. v anglickej a francúzskej verzii bol rozhodný fakt, kto ryby vytiahol z mora („taken from the sea“ resp. „extraits de la mer“), v nemeckej verzii bolo rozhodné ulapenie, či znehybnenie danej ryby („gefangen“). Problém spočíval v tom, že úloha poľskej lode spočívala v chytení rýb, zatiaľ čo britská loď ich vytiahla z vody a rozdelila medzi obe lode.[8] Táto situácia tak založila neriešiteľný problém, keď si jednotlivé jazykové verzie predpisu priamo protirečia.
Špecifické typy právnych noriem
Právo EU prináša okrem iného aj špecifické druhy právnych noriem, tzv. akty orgánov Únie. Ide o sekundárne právo, tj. akty vydávané na základe zriaďovacích zmluv.[9] Špecifické postavenie majú hlavne smernice, ktoré v zásade nemajú vo vnútroštátnych právnych poriadkoch obdobu. Smernica je podľa článku 288 ZFEÚ záväzná pre každý štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba formy a prostriedkov sa ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Interpretačný problém spôsobuje fakt, že smernica sama o sebe priamo nestanoví pravidlo správania sa, no cieľ, ktorý je nutné v istej lehote dosiahnuť. V nasledujúcich príkladoch sa pokúsim načrtnúť možné situácie, ktoré v rámci interpretácie práva môžu spôsobiť obtiaže:
- Členský štát nesplní včas povinnosť vyplývajúcu z danej smernice a nepríjme opatrenia k dosiahnutiu výsledku. Z doterajšej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je možno vypreparovať inštitút „priameho účinku smerníc“, podľa ktorého si je možné za istých podmienok uplatniť nárok vyplývajúci zo smernice.[10] Smernica, na rozdiel od nariadenia, nie je primárne určená na to, aby obsahovala presne vymedzené práva a povinnosti, ktoré je možné okamžite aplikovať. Preto je nutné dané pravidlo z textu smernice vyextrahovať. Jednou z podmienok priameho účinku smerníc síce je požiadavka dostatočne podrobného a jednoznačného určenia práv jednotlivca, no táto podmienka zďaleka nepostačuje na určenie presných limitov tohto oprávnenia.
- Členský štát síce svoju povinnosť vyplývajúcu z danej smernice splní včas, no nesprávne, resp. neúplne. V tomto prípade hovoríme o tzv. „nepriamom účinku smerníc“, keď obsah smernice musí byť braný v úvahu pri interpretácii vnútroštátnych predpisov.[11]
V oboch prípadoch teda pôjde o situáciu, kde je nutné interpretovať pomerne široko formulované ustanovenia smerníc a vyextrahovať z nich čo možno najpresnejšie určené pravidlo. K dosiahnutiu tohto cieľa je potrebné zprostiť sa obyčajného jazykového výkladu a vykladať normy systematicky a hlavne s ohľadom na účel, ktorý majú dosiahnuť.
Špecifická legislatívna technika
Normy sekundárneho práva sú špecifické i svojim prevedením. Všetky akty EU so všeobecnou pôsobnosťou sa skladajú z názvu, preambuly a normatívnej časti.[12] Preambula tvorí časť normy, ktorá nie je bežná pre vnútroštátne akty. Vysvetľuje dôvody normatívnej úpravy, jej východiská a účel. V kontinentálnom právnom systéme sa s podobným javom stretávame takmer výlučne len pri individuálnych právnych aktoch. Právo EU však svojmu adresátovi ponúka zdôvodnenie, či náčrt východísk v každom jednom akte. Táto časť predpisu síce nemá normatívny účinok, no veľmi dobre poslúži pri interpretácii práva.
Preambula naopak môže pôsobiť ako nevýhoda v situáciách, keď sa spoločenské pomery zmenia natoľko, že odôvodnenie právneho aktu už ďalej neobstojí. Ako raz povedal Gustav Radbruch, Vôľa zákonodárcu nie je metódou výkladu, no jeho cieľom a výsledkom, výrazom pre apriórnu nevyhnutnosť systémovo nerozporného výkladu celého právneho poriadku. Je preto možné konštatovať ako vôľu zákonodarcu to, čo nikdy ako vedomá vôľa autora zákona nebolo prítomné. Interpret môže zákonu rozumieť lepšie, ako mu rozumel jeho tvorca. Zákon môže byť múdrejší než jeho autor – on práve musí byť múdrejší než jeho autor.[13] V takomto prípade však akt práva EU nemusí ďalej obstáť, nakoľko vôľa pôvodcu daného aktu je v tomto prípade jasne vyjadrená. Preambula v podobe interpretačného vodítka tak síce napomáha adresátovi vyložiť zákon s ohľadom na vôľu a úmysel jeho tvorcu, no na druhej strane ho zároveň limituje v interpretácii a výrazne zťažuje dotváranie práva.
Vplyv Súdneho dvora Európskej únie na interpretáciu noriem
Súdny dvor Európskej únie ako orgán ochrany práva predstavuje do istej miery špecifický orgán. Jednou z jeho zásadných funkcií je totiž zaistenie jednotného výkladu a aplikácie práva EU národnými súdmi členských štátov.[14] Na základe uplatnenia zásady effet utile sa Súdny dvor Európskej únie neraz odchýli od znenia interpretovaného predpisu, aby presadil svoju víziu daného pravidla.[15] Aktivizmus Súdneho dvora Európskej únie bol viackrát kritizovaný.[16] Pre potreby tohto príspevku však postačí poznamenať, že výklad práva EU Súdnym dvorom Európskej únie predstavuje výrazný faktor, ktorý ovplyvňuje jeho interpretáciu, pričom jeho nerešpektovanie podľa judikatúry mnohých vrcholných vnútroštátnych dvorov predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces (so všetkými dôsledkami).
Výkladové metódy práva Európskej únie ako reakcia na jeho špecifiká
K pojmu interpretácie práva Európskej únie
Interpretácia práva predstavuje priradzovanie významu, či zmyslu právnym predpisom.[17] V tejto časti príspevku sa pokúsim odhaliť jednotlivé špecifiká interpretácie práva, ktoré vznikajú v dôsledku atypických znakov práva EU popísaných v predchádzajúcej časti. Pod interpretáciou práva EU je teda nutné si predstaviť akýsi špecifický postup interpretácie práva spôsobený odlišnosťami tohto práva.
Jazykový komparatistický výklad
Prvým krokom každého výkladu písaného textu je aplikácia jazykových pravidiel.[18] Nutnosť jednotného výkladu ustanovení práva Spoločestva vylučuje, aby bolo na text v jednom jazyku, ktorý sa odlišuje od ostatných jazykových verzií nahliadané v izolácii. Vyžaduje naopak, aby bol daný text vykladaný a aplikovaný vo svetle verzií obsiahnutých v iných úradných jazykoch. V prípade rozdielu medzi rôznymi jazykovými verziami textu Spoločenstva musí byť dotknuté ustanovenie vykladané podľa celkovej systematiky a účelu úpravy, ktorej časť tvorí.[19] Takémuto výkladu hovoríme jazykový komparatistický výklad.
Pri jazykovom výklade je potrebné dodržať tri základné princípy.[20] V prvom rade sa jedná o zákaz izolácie. To znamená, že interpretačný problém nie je možné riešiť izoláciou jednej jazykovej verzie, ktorú pre danú situáciu prehlásime za „správnu“. Zákaz majorizácie zas naopak chráni verzie, ktoré sú v menšine oproti jednoznačnému výkladu ostatných verzií. Nie je teda možné prehlásiť jednu jazykovú verziu za nesprávnu z dôvodu, že z ostatných mutácií vyplýva niečo iné.
Z vyššie uvedeného sa dá vyvodiť záver v podobe posledného princípu. Nakoľko pomocou jazykového výkladu nemôžme izolovať, ani majorizovať, nie je možné založiť argumentáciu na čiste sémantickom podklade. Je tak potrebné premostiť tieto rozdiely v jazykových mutáciách, a to systematickým a teleologickým výkladom. Z toho vyplýva, že pri existencii čo i len najmenších jazykových rozdielov v čo i len jednej jazykovej verzii si interpret nevystačí s jednoduchým gramatickým významom daného predpisu. Svoj výsledok bude musieť podporiť ďalšími systematickými, či dokonca teleologickými argumentami. Tento stav však nie je žiadnou novinkou ani pre interpreta vnútroštátneho práva. Ako príklad je možné uviesť notoricky citovaný nález Ústavného súdu, keď vyslovil, že "naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu a účelu...".[21] V práve EÚ je však práve toto Ústavným súdom popísané „priblíženie sa“ k aplikovanej právnej norme zložitejšie o nutnosť dodržať tri vyššie spomínané princípy jazykového komparatistického výkladu.
Systematický výklad
V rámci systematického výkladu sa vo všeobecnosti uplatňujú argumenty vyplývajúce zo systému zákonodarstva ako takého[22]. Pri práve EU je teda nutné mať na pamäti, že pri aplikácii konkrétnej normy sekundárneho práva (resp. normy vnútroštátneho práva vytvorenej k splneniu povinnosti vyplývajúcej zo smernice) sa stretávame jednak so systematikou práva EU a zároveň aj so systematikou vnútroštátneho práva. Špecifikum tejto výkladovej metódy tak vzhliadame v nutnosti brať v úvahu oba právne systémy. Daný inštitút môže byť odlišne systematicky umiestnený vzhľadom k vzťažnej sústave v podobe práva EU a vnútroštátneho práva. Situácia sa môže ešte viac komplikovať pri aplikácii noriem medzinárodného práva súkromného,[23] kde sa do vzájomného konfliktu môžu dostať dokonca 2 vnútroštátne právne poriadky s právom EU.
Príkladom takéhoto stretu je napríklad situácia v občianskom zákonníku[24] účinnom od 1. 1. 2001, ktorého § 52 odst. 1 (dôsledok sekundárneho práva EU) za spotrebiteľské zmluvy označoval zmluvu kúpnu, zmluvu o dielo, prípadne iné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona. Zákonodarca tak do všeobecnej časti, zrejme bez zjavného účelu, včlenil špeciálne pravidlá pre spotrebiteľské zmluvy. V praxi sa neskôr objavila interpretácia, podľa ktorej sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách nevzťahovali na zmluvy inominátne[25] (napr. leasingová zmluva). Príčinou takéhoto výkladu mohlo byť práve systematické umiestnenie mimo ustanovení upravujúcich záväzky.
Naproti tejto úprave, napríklad smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách jasne hovorí, že „Účelem této směrnice je sblížit právní a správní předpisy členských států týkající se nepřiměřených podmínek ve smlouvách uzavíraných mezi prodávajícím zboží nebo poskytovatelem služeb a spotřebitelem.“, pričom nijakým spôsobom nevymedzuje isté typy zmluv zo svojej pôsobnosti. Práve v takýchto situáciách je nutné pomocou nepriameho účinku aplikovať systematiku smernice i na systematiku vnútroštátneho aktu. Je zjavné, že pokiaľ by sme prijali reštriktívny výklad predmetného ustanovenia občianskeho zákoníku, smernice ohľadom spotrebiteľských záväzkových vzťahov by nemohli plniť svoj účel. Práve preto je nutné prekonať systematický výklad vnútroštátneho práva sekundárnym právom EÚ.
Vo všeobecnosti je teda nutné mať na pamäti, že pri používaní systematického výkladu práva EÚ je nutné rešpektovať možné rozdiely pri systematickom zaradení jednotlivých noriem, či inštitútov. Je teda potrebné dbať na zmysel a účel ustanovení, a to tak, aby normy slúžili svojmu účelu a nie systému, v akom sú usporiadané.
Teleologický výklad
Ako som už načrtol v prvej časti práce, normy sekundárneho práva sú špecifické i svojim prevedením. Práve to ich predurčuje k tomu, aby ťažiskovou metódou bol výklad s ohľadom na účel a zmysel jednotlivých ustanovení. Oproti vnútroštátnym všeobecným právnym aktom obsahujú zdôvodnenie i účel danej normy. To predstavuje akési interpretačné vodítko, ktoré má za úlohu premostiť vyššie popísané komplikácie spôsobené charakterom práva EU. V prípade že narazíme na interpretačný problém spôsobený rozdielnym prekladom, chápaním, či doktrinálnym zaradením daného inštitútu, alebo normy v jednotlivých členských štátoch, je na mieste vyložiť ju s ohľadom na účel, zmysel a zdôvodnenie daného aktu vyjadreného v úvode normy. Táto preambula je formulovaná dostatočne široko, aby nespôsobovala významové ťažkosti. Má načrtnúť smer, ktorým sa má interpret vydať pri aplikácii daného aktu.
Ako príklad môže poslúžiť Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. decembra 2000 o príslušnosti, uznávaní a výkonu súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktoré vo svojej preambule stanoví, že „Je třeba přijmout předpisy, které umožní sjednotit pravidla (...) a zjednodušit formality s ohledem na rychlé a jednoduché uznávání a výkon rozhodnutí členskými státy, pro které je toto nařízení závazné“. Táto veta sama o sebe spôsobí to, že pokiaľ má interpret viac možností výkladu ustanovenia, pričom jedna z nich pôsobí smerom k zjednodušeniu formality s ohľadom na rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozhodnutia členskými štátmi viac ako tie ostatné, mal by si vybrať práve tú.
Teleologický výklad tak v rámci rozmanitého priestoru EU pôsobí ako zjednocujúci prvok pri výklade práva. Načŕta smerovanie jednotlivých noriem a napomáha jeho správnej aplikácii.
Záver
Na záver mi snáď už len prísluší dúfať, že príspevok z pohľadu čitateľa nepredstavuje suchú rekapituláciu notoricky známych faktov o práve EU, no svojou šírkou záberu prinúti budúceho interpreta vnímať každý, i čiastkový problém z viacerých uhlov pohľadu. Komplexita práva EU predstavuje výzvu, pričom aplikačná prax nám jasne ukazuje, že čo sa týka minimálne kvality odôvodňovania súdnych rozhodnutí, je určite čo dobiehať a na čom pracovať. Vedomosti v oblasti metodologického uchopenia interpretácie práva preto určite predstavujú jednu z najdôležitejších devíz kvalitného právnika.
[1] KNAPP, Viktor. Teorie práva. 1. vyd. Plzeň : Západočeská univerzita, 1994. s. 45. ISBN 807082140X.
[2] NV Algemene Transport – en Expeditie Onderneming van Gend & Loos v. Netherlands Inland Revenue Administration, vec 26-62.
[3] Flaminio Costa v. E.N.E.L., vec 6-64
[4] porov. napr. BOBEK, Michal; BŘÍZA, Petr; KOMÁREK, Jan. Vnitrostátní aplikace práva Evropské unie. V Praze : C.H.Beck, 2011. 606 s. ISBN 9788074003776., kde autori použitím systematického výkladu vztiahli ustanovenie jednej zo zakladacích zmluv na celé primárne právo.
[5] Výnimku tvorí Súdny dvor Európskej únie
[6] Komisia ES v. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, vec 100/84.
[7] Predmetný rozsudok je z roku 1985, keď Poľská republika nebola členom vtedajšieho ES.
[8] Podrobnejší rozbor rozsudku viď. Bobek, M. Soudní dvůr Evropských spoločenství – UAB Profisa: K výkladovým „opravám“ nesprávných překladů práva Spoločenství. Soudní rozhledy 9/2007, str. 363-366.
[9] TÝČ, Vladimír. Základy práva Evropské unie pro ekonomy. 6. přeprac. a aktualiz. vyd. Praha : Leges, 2010. 301 s. ISBN 9788087212608.
[10] Podrobnejšie viď. TÝČ, Vladimír. Základy práva Evropské unie pro ekonomy. 6. přeprac. a aktualiz. vyd. Praha : Leges, 2010. ISBN 9788087212608. s. 110.
[11] Von Colson and Kamann v. Land Nordrhein- Westfalen, vec 14/83.
[12] Společná praktická příručka Evropského parlamentu, Rady a Komise : pro osoby podílející se na redakci právních předpisů v orgánech Evropského společenství [online]. 1. vyd. Luxemburg : Úřad pro úřední tisky Evropských společenství, 2008 [cit. 2011-10-30]. Dostupné z WWW: <.">http://eur-lex.europa.eu/cs/techleg/pdf/2007_6655.pdf>. ISBN 978-92-79-07807-1.
[13] G. Radbruch, Rechtsphilosophie. Studienausgabe. Hrsg. R. Dreier, S. Paulson, Heidelberg 1999, s. 107.
[14] TÝČ, Vladimír. Základy práva Evropské unie pro ekonomy. 6. přeprac. a aktualiz. vyd. Praha : Leges, 2010. 301 s. ISBN 9788087212608.
[15] Tamtiež.
[16] Napr. predseda belgického Ústavného súdu na prehlásil, že Súdny dvor Európskej únie smeruje k vážnej hrozbe vytvorenia sudcokracie. Pôvodný článok: Hbvl.be [online]. 2011, [cit. 2011-11-13]. Dostupný z WWW: < http://www.hbvl.be/nieuws/binnenland/aid1019380/bossuyt-waarschuwt-voor-regering-door-rechters.aspx >.
[17] KNAPP, Viktor. Teorie práva. 1. vyd. Plzeň : Západočeská univerzita, 1994. s. 168. ISBN 807082140X.
[18] MELZER, Filip. Metodologie nalézání práva : úvod do právní argumentace. Vyd. 1. Praha : C.H. Beck, 2010. 276 s. ISBN 9788074001499.
[19]UAB Profisa v. Muitinés departamentas prie Lietuvos Respublikos finansu ministerijos, vec C-63/06
[20] BOBEK, Michal; BŘÍZA, Petr; KOMÁREK, Jan. Vnitrostátní aplikace práva Evropské unie. V Praze : C.H.Beck, 2011. 606 s. ISBN 9788074003776.
[21] Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 17. 12. 1997, spisová značka Pl.ÚS 33/97.
[22] MELZER, Filip. Metodologie nalézání práva : úvod do právní argumentace. Vyd. 1. Praha : C.H. Beck, 2010. 276 s. ISBN 9788074001499.
[23] Napr. Nariadenie Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I).
[24] Zákon číslo 40/1964 Sb., občanský zákoník.
[25] MELZER, Filip. Metodologie nalézání práva : úvod do právní argumentace. Vyd. 1. Praha : C.H. Beck, 2010. 276 s. ISBN 9788074001499.
