Skutkový stav prípadu
Pán HD sa po narodení dieťaťa dostal do nepriaznivej finančnej situácie a nezvládal splácať pôžičky. Za účelom úhrady dlhu si zobral ďalšiu pôžičku 17. júna 2016 od Prima banky, a. s., ktorá mu poskytla spotrebiteľský úver vo výške 5700 eur so 7,90% úrokom. Pôžička pána HD zaväzovala po dobu 96 mesiacov, s mesačnou výškou splátky v sume 80,68 eur. Pán HD splácal pôžičku do augusta 2017 a v nasledujúcom septembri zaplatil len časť splátky. Spolu mal zaplatenú dlžnú čiastku vo výške 1162,60 eur, z čoho banka použila na splatenie úveru 612,21 eur. Vzhľadom na to, že pán HD prestal splácať, banka vyhlásila ku dňu 28.12.2017 porušenie zmluvy a okamžitú splatnosť úveru, čo dlžník nedokázal splniť. Následne sa banka obrátila na súd o zaplatenie:
I. dlžnej istiny 5 083,79 eur.
II. dlžného úroku za obdobie do okamžitej splatnosti úveru,
III. úroku z omeškania za obdobie do okamžitej splatnosti úveru vo výške 2,21 eur,
IV. sankčných úrokov z omeškania 5% z dlžných úveru 5 083,79 eur za obdobie od okamžitej splatnosti úveru do celkového zaplatenia zvyšky úveru,
V. poplatkov za poistenie 3,96 eur,
VI. úrokov z omeškania 5% z dlžných úrokov 137,80 od okamžitej splatnosti úveru do zaplatenia,
VII. zmluvného úroku 7,90% z dlžného úveru 5 083,79 eur za obdobie od okamžitej splatnosti úveru do celkového zaplatenia zvyšku úveru.
Rozhodnutie v prvej inštancii
Okresný súd Kežmarok vyhovel žalobe v bodoch I., II., III., IV., V. a zamietol časti VI. A VII. V bode VII súd zamietol zmluvný úrok vo výške 7,90 % z dlžného úveru 5 083,79 eur. Okresný súd toto zamietnutie zdôvodnil tým, že zákon reguluje ako právo veriteľa po splatnosti pohľadávky len úroky z omeškania, a že takýto názor už bol odobrený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ale aj Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zároveň Okresný súd poukázal na to, že rovnaká zmluvná klauzula banky o platení úrokov nad rámec úrokov z omeškania už bola vyhodnotená ako nekalá zmluvná podmienka.
Odvolanie Prima banky
Prima banka sa proti rozhodnutiu, kde jej nebol priznaný zmluvný úrok odvolala. Vo svojom odvolaní poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-96/16 a C-94/17, v ktorom súdny dvor poukázal na to, že cieľ úrokov je odplata za užívanie peňazí až do ich zaplatenia. Práve tento rozsudok, ktorý odpovedal na otázky španielskeho súdu vyvolal nejasnosti, ktoré iniciovalo Krajský súd v Prešove položiť súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.
V tejto súvislosti uvádzame, že slovenská legislatíva reguluje režim po splatnosti pohľadávky na :
- úroky z omeškania,
- škodu,
- iné sankcie,
- limit všetkých sankcií spolu,
- zákaz odklonu od zákonného štandardu v neprospech spotrebiteľa.
Problémový výklad legislatívy
Podľa slovenského práva má veriteľ proti dlžníkovi právo na úroky z omeškania, ktorých výšku stanovuje vláda svojim nariadením podľa stavu ekonomiky. Ak by však veriteľovi vznikla škoda, ktorá je vyššia ako úroky z omeškania, veriteľ má právo aj na náhradu škody. Ak je táto škoda vyššia, veriteľovi právo na náhradu škody dokonca zákon neobmedzuje a jediným limitom je výška skutočnej škody. Zákon však prikazuje od škody odpočítať úroky z omeškania, ktoré plnia funkciu akejsi minimálnej paušálnej náhrady škody, ale zároveň vlastnosť paušálu je tolerovaná tým, že inštitút úrokov z omeškania súčasne plní aj funkciu sankcie. Zákon teda garantuje pri omeškaní spotrebiteľa veriteľovi úplnú náhradu škody, no súčasne v spotrebiteľských veciach zakazuje zmluvou zhoršenie právneho postavenia spotrebiteľov.
Banka však nad rámec práv, ktoré jej vyplývajú zo zákonom limitovaného sankčného a reparačného mechanizmu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 a uplatňuje zmluvné úroky súčasne s úrokmi z omeškania. Argumentuje to tým, že úroky patria až do vrátenia peňazí. K tomuto cieľu napomáha aj názor, že dlžník užíva peniaze a preto má platiť aj úroky. Tu vzniká výkladový problém a preto súd pokladá prejudiciálnu otázku.
Slovenské právo teda priznáva veriteľom právo na úplnú náhradu nákladov spojených s nevrátením peňazí, ako aj právo na sankcie ( úroky z omeškania ). Zmluvné úroky za užívanie peňazí však predstavujú cenu služby. Slovenský zákonodarca však iba pri jednom type zmluvy reguluje povinnosť platiť cenu produktu aj po skončení dohodnutého obdobia, a to nájomné pri zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí.
Pri úveroch Občiansky zákonník explicitne neupravuje možnosť platenia ceny služby aj po uplynutí dohodnutej doby určenej na užívanie peňazí. Právna úprava stanovuje okrem náhrady škody len povinnosť platiť úroky z omeškania a súčasne stanovuje limit úrokov z omeškania v nariadení vlády. Zmluvné úroky nabúravajú zákonom stanovený limit. Súd si myslí, že kumulácie úrokov a úrokov z omeškania môže spôsobiť deštrukciu celého sankčno-reparačného mechanizmu, ktorý má základ vo vnútroštátnom práve.
Veriteľ má možnosť využiť aj ďalšie sankcie, akou je napríklad zmluvná pokuta, no ak všetky sankcie dosiahnu výšku samotnej istiny pohľadávky, tak následne má veriteľ už len právo na úroky z omeškania. Slovenská právna úprava teda priznáva veriteľom úplné odškodnenie za ujmu, ktorá im vznikla tým, že spotrebiteľ porušil zmluvu. Zákonná úprava reguluje takýto režim voči všetkým veriteľom a Občiansky zákonník pri úrokoch z omeškania nijako neznevýhodňuje banky a iných obchodníkov s úvermi oproti iným majiteľom peňažných pohľadávok.
Občiansky zákonník v §54 ods. 1 zakazuje, aby sa zmluvou zhoršilo postavenia spotrebiteľa oproti právnemu stavu. Nemali by byť pochybnosti o tom, že popri zákonom stanovenom sankčnom mechanizme, ktorý predpokladá úplne odškodnenie ujmy veriteľa, je ďalšia záťaž ako zmluvné úroky a samotná kumulácia úrokov už záťaž nad rámec zákona a zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnému stavu.
Ak by sa nebral zreteľ na slovenskú právnu úpravu a vychádzalo by sa len z povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania, nastáva z pohľadu platného práva pre spotrebiteľa krajne nespravodlivá situácia. Veriteľ by totiž po tom, ako jednostranne vyvolal okamžitú splatnosť úveru, mal zachované nielen všetky práva zo zmluvy vrátane úrokov, ale by si mohol pripočítať k úrokom aj úroky z omeškania, iné sankcie a tiež príležitosť na náhradu škody. Na druhej strane by spotrebiteľ nemal zo zmluvných benefitov zachovanú žiadnu výhodu. Pomer zachovaných príležitosti zo zmluvy by teda po okamžitej splatnosti úveru bol 100:0 v neprospech spotrebiteľa a veriteľ svojim 100 by disponoval aj výhodou plynúcej zo zákonného sankčného a reparačného mechanizmu.
Podľa slovenského práva nie je povinnosť banky vyvolať okamžitú splatnosť úveru. Je to ich výlučne právo, ale nie povinnosť. Ak banka nevyvolá okamžitú splatnosť úveru, tak jej patria zmluvné úroky až do skončenia dohodnutého obdobia podľa zmluvy. No je takmer isté, že ak banka aktivuje okamžitú splatnosť úveru, tak v prípade akceptovania názoru banky by to znamenalo pre ňu podstatne výhodnejší výsledok z pohľadu súbehu úrokov a úrokov z omeškania. Čím skôr sa vykoná okamžitá splatnosť úveru, tým skôr na tom banka začne profitovať, a to prostredníctvom kumulácií úrokov. Ak je však takáto názorová línia spojená s nelichotivou a sociálne slabou situáciou spotrebiteľa, tak takýto mechanizmus by prispieval k zhoršeniu kvality života spotrebiteľov. Tiež sa nie je možné domnievať, že by státisíce spotrebiteľov porušovali povinnosť splácať spotrebiteľské úvery s pocitom nadšenia z užívania si peňazí, ak dôsledkom omeškania pre spotrebiteľov sú súdne a exekučné procesy, ktoré často exekučne zablokujú majetok spotrebiteľov. Skôr sa zdá, že problém je na jednej strane v nepriaznivej majetkovej situácii spotrebiteľov, ako naznačuje aj prípad HD a na druhej strane v porušení povinnosti veriteľa analyzovať bonitu spotrebiteľa a s odbornou starostlivosťou zvážiť poskytnutie úveru podľa majetkových pomerov spotrebiteľa. Práve tu mohla banka pri elementárnej dávke opatrnosti spoznať nedostatok bonity na strane pána HD, no úver mu poskytla a bez ďalšieho vyžaduje ochranu. Smernica o spotrebiteľských úveroch sleduje cieľ prihliadať na bonitu spotrebiteľa.
Súd poznamenáva, že aj pohľadávka banky je vo svetle judikatúry majetkom a zákon takýto majetok zabezpečuje úrokmi z omeškania, právom na náhradu škody a právom na iné sankcie. Inštitút omeškania a úroky za omeškanie sú typicky spojené s právami z porušenia práva, kým úroky ako cena peňazí sú spojené s obdobím možnosti dovoleného užívania peňazí, čo logicky spadá do obdobia dohodnutého zmluvou, do splatnosti.
Aj podľa slovenského práva úroky z omeškania predstavujú sankciu a zmluvné úroky predstavujú cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rozdiel je však v tom, že slovenská právna úprava v Občianskom zákonníku neupravuje povinnosť spotrebiteľov, ale ani iných dlžníkov platiť zmluvné úroky po vzniku omeškania paralelne popri úrokoch z omeškania. Každý veriteľ pohľadávky, ktorá má vlastnosť, že je finančná, ma voči spotrebiteľovi po vzniku omeškania právo na úroky z omeškania, ktoré zákon limituje. Nie teda právo na úroky, ktoré sú cenou za poskytnutie peňazí za ich užívanie počas zmluvou aprobovaného obdobia a to je obdobie do splatnosti. Kým do splatnosti ide o stav v súlade so zmluvou a ktorému zodpovedajú zmluvné úroky, tak stav omeškania po splatnosti je stavom porušenia práva spojený s nárokmi z porušenia práva, najmä so sankciami a reparáciou škody.
Slovenská právna úprava teda neupravuje úroky za užívanie peňazí poskytnutých spotrebiteľovi po splatnosti, ale len úroky z omeškania + iné sankcie + náhrada škody a zakazuje zmluvou zhoršenie zákonom regulovaného stavu a preto súd pristúpil k položeniu prejudiciálnych otázok.
Prejudiciálne otázky
Krajský súd sa kvôli tejto nejasnosti obrátil na Súdny dvor EÚ, kde sa pýta:
1. Či sa má smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13”), najmä jej čl. 6 ods. 1, čl. 7ods. 1 v spojení s interpretáciou rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 vykladať tak, že bráni takej úprave, akou je rámcové ochranné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňuje zmluvou zhoršiť postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá pri omeškaní spotrebiteľa so splácaním úveru reguluje nasledovné práva veriteľa:
– právo veriteľa na úroky z omeškania v limitovanej výške podľa nariadenia vlády,
– právo veriteľa na iné sankcie, ktoré môže veriteľ použiť voči spotrebiteľovi, ktoré spolu s úrokmi z omeškania sú limitované do výšky dosiahnutia istiny dlžného úveru,
– právo veriteľa na náhradu škody, ak je škoda veriteľa vyššia ako úroky z omeškania, a to náhrady škody v neobmedzenom rozsahu podľa skutočnej ujmy
2. Druhú otázku súd prekladá v prípade, že odpoveď na prvú otázku bude kladná. Ak bude, tak sa súd pýta, či vysoký záujem na ochrane práv spotrebiteľov podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie (Charta) a čl. 4 ods. 2, čl. 169 ods. 1 ZFEU bránia tomu, aby spotrebiteľ platil za svoje omeškanie s plnením zmluvných záväzkov paušálne náklady veriteľa a nie skutočnú škodu veriteľa, aj keď skutočná škoda je nižšia ako paušálne náklady?
Ako sa prípad ďalej vyvinie, ako Súdny dvor EÚ rozhodne, prípadne aj o rozhodnutiu predchádzajúcemu názoru generálneho advokáta vás budeme informovať.
Zdroj: Curia
