V predmetnom prípade bol sťažovateľom slovenský štátny občan, ktorý sa v roku 2004 oženil so slovenskou štátnou občianskou a pár sa usadil v Írsku. Ich dve deti, narodené v rokoch 2006 a 2008 sú obe írskymi štátnymi občanmi. Dňa 6. januára 2011 matka odcestovala na Slovensko s oboma deťmi a odvtedy sa nevrátili do Írska. V januári 2011 sťažovateľ začal konanie na slovenských súdoch o návrat svojich detí do Írska podľa Nariadenia Rady č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 („nariadenie Brusel II bis“) a podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí („Haagsky dohovor“). Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave nariadili návrat detí do Írska ako do krajiny ich obvyklého pobytu. Vo februári 2012 sťažovateľ požiadal o výkon rozhodnutia tohto uznesenia, Okresný súd Michalovce sa teda pokúsil o dobrovoľný výkon rozhodnutia matkou. Konanie však bolo prerušené, nakoľko matka podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. V auguste 2012 okresný súd opäť začal konať v konaní po tom, ako generálny prokurátor nezistil žiadne dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd následne v októbri 2012 konštatoval, že uznesenie nariaďujúce návrat nebolo vykonateľné a výkon rozhodnutia zastavil. Toto uznesenie bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach. Medzičasom podal sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Dňa 27. mája 2015 vyhlásil nález, v ktorom konštatoval, že Krajský súd v Košiciach porušil sťažovateľove práva podľa článku 6 ods. 1 (spravodlivosť) a článok 8 (rodinný život) Dohovoru. Ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec späť na krajský súd na nové rozhodnutie vo veci. Zároveň priznal sťažovateľovi 3 000 eur ako nemajetkovú ujmu a trovy konania. V apríli 2016 okresný súd odmietol výkon rozhodnutia ako neprípustný z dôvodu zistenia nových dôkazov v prípade. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach. Medzitým, vo februári 2016 sťažovateľ podal druhú ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd v decembri 2016 rozhodol tak, že konštatoval porušenie práv sťažovateľa podľa článkov 6 ods. 1 a 8 Dohovoru neprimeranou dĺžkou konania, priznal mu 4 000 eur ako nemajetkovú ujmu a trovy konania. Sťažovateľ v októbri 2016 podal tretiu ústavnú sťažnosť, o ktorej v čase posudzovania prípadu ESĽP nebolo ešte rozhodnuté.
Sťažovateľ pred ESĽP namietal podľa článku 8 Dohovoru, že súdy príslušné na konanie o výkon rozhodnutia nezabezpečili rešpektovanie jeho súkromného života. Tvrdil, že konanie o výkon rozhodnutia nariaďujúceho návrat zmarilo účel konania podľa nariadenia Brusel II bis a Haagskeho dohovoru, a že v dôsledku toho mu nebolo umožnené vykonávať svoje rodičovské práva príliš dlhú dobu.
Vláda v prvom rade tvrdila, že sťažovateľ stratil status poškodenej osoby podľa článku 34 Dohovoru, nakoľko ústavný súd mu dvakrát priznal finančné zadosťučinenie. Taktiež tvrdila, že sťažnosť je predčasná, nakoľko tretej ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebolo stále rozhodnuté.
ESĽP sa nestotožnil s touto argumentáciou vlády a s odkazom na rozsudky Lopéz Guió proti Slovenskej republike, Hoholm proti Slovenskej republike a Perea proti Slovenskej republike uviedol, že v predmetnom čase konanie podľa tohto nariadenia nespĺňalo podmienky obsiahnuté v pozitívnom záväzku štátu zaistiť rešpektovanie sťažovateľovho práva na rodinný život podľa článku 8 Dohovoru. Čo sa týka odškodnenia poskytnutého ústavným súdom ESĽP uviedol, že individuálna sťažnosť podľa článku 127 ústavy je vo všeobecnosti prostriedkom nápravy, ktorý je potrebné vyčerpať pred podaním sťažnosti na ESĽP, nakoľko tento prostriedok má preventívny aj kompenzačný charakter. Avšak v danom prípade mal ESĽP za to, že výška finančného zadosťučinenia priznaná sťažovateľovi dvoma nálezmi nebola dostatočná a navyše tento prostriedok nápravy nebol ani preventívny, nakoľko uznesenie týkajúce sa nariadenia návratu detí je dodnes nevykonané. Čo sa týka tretej ústavnej sťažnosti ESĽP skonštatoval, že v dôsledku plynutia času je nepravdepodobné, že by rozhodnutie o nej mohlo zvrátiť existujúci status quo.
Za zistené porušenie článku 8 Dohovoru ESĽP priznal sťažovateľovi 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 5 400 eur z titulu náhrady trov konania.
Zdroj: MS SR
