ROZHOVOR: Ivan Mikloš o svetovej ekonomike, eure a Európskej únii

Zo sveta

Ak by ste si mali možnosť vybrať, kde by ste sa chceli narodiť alebo presťahovať s prihliadnutím na životnú úroveň alebo kariérne možnosti, akú krajinu by ste si vybrali?

Ja som spokojný s tým, kde som sa narodil. Viete, myslím si, že minimálne pre ľudí mojej generácie a mladších je to čo sa udialo po roku 1989 unikátne. Samozrejme je množstvo krajín, kde je väčšia pravdepodobnosť, že keď sa tam narodíte, budete žiť kvalitnejší a lepší život, ale z hľadiska možností, ktoré prináša ten vývoj, z hľadiska dynamika toho vývoja si myslím, že sme prežili za posledných 25 rokov unikátne obdobie. Veď Slovensko je od roku 2000 je najrýchlejšie rastúcou krajinou v rámci Európy a od roku 1989 druhou najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v Európe po Estónsku. Takýto vývoj prinášal a stále prináša obrovské možnosti a príležitosti.

Okrem Slovenska?

Mohol by som povedať Česko, to je Slovensku najbližšie, ale to mi asi tiež zatrhnete (smiech). Inak mám rád prírodu, divokú krajinu. Mojou vysnívanou destináciou v ktorej som ešte nebol, ale dúfam, že sa tam dostanem je Nový Zéland. Ale to nie len z hľadiska prírody, ale aj reforiem, ktoré sa tam uskutočnili. V 80. rokoch, paradoxne za vlády sociálnej demokracie, urobil Nový Zéland najradikálnejšie liberálne reformy. Napríklad z večera do rána Nový Zéland zrušil dotácie do poľnohospodárstva. A tie výsledky boli ohromné; rast konkurencieschopnosti, vysoký ekonomický rast a nakoniec teda aj rast životnej úrovne.

Wallstreet?

Nie, nie.

Americký index S&P 500, ktorý reflektuje ekonomický stav najväčších verejne obchodovateľných spoločnosti s veľmi širokým a veľmi relevantným odvetvovým rozsahom pred letom dosiahol stav spred finančnej krízy z roku 2008 a dnes dosahuje historické maximá. Čaká nás teda ekonomická konjunktúra?  

Obávam sa, že nie. Vývoj na akciových a finančných trhoch je do značnej miery daný expanzívnymi politikami centrálnych bánk, ktoré zabraňujú tomu, aby nedošlo ku kolapsu. Toto však nie je riešenie. Pumpovanie peňazí do ekonomiky síce vedie k tomu, že banky nebankrotujú a vedie to aj k rastu akciových trhoch, na strane druhej to však nevedie k reálnemu ekonomickému rastu. Dnes dochádza ku kontinuálnemu nárastu dlhov, a aj preto si myslím, že ekonomická konjunktúra nie je reálna.

Na portáli economist.com sa nedávno objavil prieskum, či krajiny BRIC (Brazília, Rusko, Čína a India – poznámka redakcie) už zažili svoj najväčší ekonomický rast, a teda, že vysoké ekonomické rasty u týchto krajinách sú už nereálne. Viac ľudí si myslelo, že je to pravda. Aký je Váš názor na ekonomický rast a ekonomický potenciál týchto krajín?

Ono sa to ani nedá. Nedá sa dosahovať desaťročia dvojciferné rasty, to je nemožné. Napríklad pri Číne, ten typ ekonomického rast, ktorý mala, dosahovala vďaka svetovému vývoju jeho dopytu, a teda vďaka tomu, že mohla vo svete umiestňovať svoje výrobky. Po druhé, Čína si dlhodobo udržiavala nízke výrobné náklady pracovnej sily a zároveň mohla manipulovať s vlastnou menou. Tento vývoj je dlhodobo neudržateľný, a teda musí dôjsť ku korekciám.

Dobehne Čína v ekonomickej vyspelosti USA?

Ja som kedysi študoval prognostiku a v tej dobe sa predpokladalo, že v roku 2000 bude najvyspelejšou krajinou sveta Japonsko. Nestalo sa tak a myslím si, že sa tak nestane ani v prípade Číny. Pričom samozrejme v absolútnych číslach celkový HDP Číny bude niekedy vyšší ako USA, lebo má viac obyvateľov a samozrejme v HDP na obyvateľa sa Čína USA taktiež približuje, ale nemyslím si, že sa stane v najbližších desaťročiach najvyspelejšou krajinou sveta rovnako ako sa to nestalo ani v prípade Japonska. Analogicky je to ako v prípade, keď máte športovca, vytrvalostného atléta a obézneho človeka. Ak sa obézny človek rozhodne začať športovať, bude sa približovať vo výkonnosti k tomu športovcovi, lebo má veľké rezervy na nárast výkonnosti, ktoré ten športovec tak veľké nemá. Táto miera nárastu je však iba dočasná. Napriek deformáciám a problémom sú USA a iné vyspelé krajiny aj z hľadiska naakumulovaného bohatstva, nielen fyzických aktív, ale bohatstva typu vedy, výskumu, vedomostí, celej vzdelanostnej infraštruktúry ďaleko vopred. Vezmite si, že keď bol ekonomický boom, tak západný svet dosahoval 2%, 3% ekonomické rasty a Čína 10% a viac. Samozrejme, nie je možné dnes očakávať takéto čísla, ale aj keby nastala zasa konjunktúra a západné krajiny mali opäť 2%, 3% ekonomické rasty a Čína 8%, aj tak je to približne trojnásobne viac. Čína sa teda určite stane z hľadiska celkového HDP najväčšou ekonomikou sveta, ale nie najvyspelejšou.

Európska únia a Euro

Posledné správy z Európy sú relatívne pozitívne. V Grécku sa dosiahol nižší deficit ako sa plánoval, v Španielsku klesla nezamestnanosť. Je to trend, či len čiastkový výsledok?

Neviem. Rád by som veril, že je to trend. Problém je, že Európska únia, ale rovnako postupne aj USA majú dlhodobo neudržateľný systém, lebo majú príliš vysoké verejné výdavky a málo globálne konkurencie schopnú ekonomiku. Najkrajší príklad je Francúzsko; jeden z najväčších podielov verejných výdavkov na HDP, nepružný trh práce, vysoké zdanenie, neefektívny verejný sektor, starnutie populácie, neudržateľný dôchodcovský systém. Dobrý príklad na ilustráciu je Švédsko. Veľa ľudí si Švédsko predstavuje ako vzor sociálneho usporiadania, ale to do značnej miery už nie je pravda. Švédsko síce má relatívne vysoké dane a pomerne vysokú mieru prerozdeľovania, ale to výrazne kleslo od roku 2002, kedy začali robiť reformy. V niektorých veciach je napríklad Švédsko omnoho liberálnejšia krajina ako USA, napríklad v konkurencii poskytovaní verejných služieb, či v pružnosti trhu práce. Toto sú zásadné problémy vyspelých krajín. Navyše Európa má problém Eura a „Eurokrízy“. A tým, že Európa je veľmi poprepájaná, tak sa nákaza z južných krajín tohto druhu prenáša cez bankové systémy aj do iných častí Európy. Aj preto dnes prognózovať, či tieto známky sú trend, je náročné. Ale obávam sa, že toto uľavenie ku ktorému došlo v posledných mesiacoch je len výsledkom politiky, ktorú presadzuje Európska centrálna banka.

Aké by malo byť smerovanie Európy?

Malo by dôjsť k vnútornej devalvácii pri niektorých, hlavne južanských krajinách. Tie jednoducho musia mať takú životnú úroveň aká je adekvátna ich ekonomickej vyspelosti. Ak by nebola spoločná mena, meny južných štátov by devalvovali, a tak by sa aj znížila životná úroveň týchto krajín. Dnes je však spoločná mena a tá znižovaniu životnej úrovne bez popudov vlády v týchto krajinách značne zabraňuje. So spoločnou menou je omnoho ťažšie robiť devalváciu životnej úrovne bez devalvácie meny, pretože vláda musí znižovať verejné výdavky cez prepúšťanie, znižovanie dôchodkov a podobne. Ľudia devalváciu meny berú ako vyššiu moc, jednoducho sa tak stalo, kým prepúšťanie ide na vrub vlády. Je ťažko povedať, či sa už uskutočnila takáto vnútorná devalvácia, ale obávam sa, že ešte nejaká musí nastať.

Veľa ekonómov vyčíta projektu Euro neexistenciu fiškálnej únie. Dnes teda má Eurozóna spoločnú menovú politiku, ale 17 rozdielnych fiškálnych politík. Je cesta väčšej integrácie tou správnou cestou?

Takmer každý z odborníkov sa zhodne na tom, že sa musí posilniť stránka fiškálnej únie. Ale ako? Máme dva koncepty. Prvým je vybudovanie konceptu spojených štátov európskych, spoločnej fiškálnej, politickej a transferovej únii ako USA. Ja si však myslím, že toto je dopredu mŕtve narodené dieťa, pretože, aj keby sa teoreticky politici 17 krajín Eurozóny dohodli, že sa to ide urobiť, tak to nemá dostatočnú legitimitu. Tie štátne reprezentácie, ktoré to dohodli by mohli byť odvolané alebo v ďalších voľbách vymenené. Tú legitimitu to nemá aj preto, že neexistuje taká silná európska identita typu som Európan viac ako som Slovák, Nemec, Rakúšan a podobne. To so sebou prináša aj uzrozumenie sa s tým, že som ochotný ako Nemec, či Holanďan za túto identitu európsku platiť; tj. ako Nemec alebo Holanďan nemám nič proti tomu, aby sa realizovali transfery z bohatých častí do chudobných častí Európy. Ja som aj proti takejto transferovej únii, lebo by to z globálneho hľadiska zhoršilo konkurencieschopnosť Eurozóny. Problém nie je ten, že v menovej únii sú krajiny s rozdielnymi ekonomikami. Problém je, že v Európe dochádza ku konvergenciu, a teda zbližovaniu životnej úrovne a divergencii z hľadiska konkurencieschopnosti. Aký je potom ten druhý koncept? Nazval by som ho reformná únia. Príkladom toho, čo treba robiť, aby dochádzalo k zbližovaniu konkurencieschopnosti sú stredoeurópske a baltické krajiny. Slovensko sa kontinuálne zbližovalo a zbližuje západným krajinám z hľadiska konkurencieschopnosti a ekonomickej vyspelosti. A preto jediná šanca, ktorú tu vidím je nastaviť pravidlá tak, aby členské krajiny museli robiť reformy, ktoré zvýšia ich konkurencieschopnosť. Aj tento koncept si prirodzene vyžiada presun ďalších kompetencií na Brusel, ale len v rovine vytvorenia systému existencie automatických sankcií v prípade neplnenia si reformných povinností jednotlivých krajín. Ja som teda fanúšik tohto druhého konceptu. Myslím si však, že sa nakoniec Európa vyberie cestou, ktorá bude niečím medzi tým, čo sa už vlastne aj deje, ale dúfam, že tam bude viac toho reformného konceptu ako transferového.

Vy ste hovorili o nevyhnutnosti divergencie životnej úrovne v súčasnosti ako nástroj na riešenie „Eurokrízy“. Ja si dovoľujem použiť paralelu zo súkromného businessu, z právneho sveta. Ak spoločnosť reštrukturalizuje svoj dlh voči bankám, tie nastavia legitímne pravidlá tak, aby boli čo najefektívnejšie s cieľom, aby dlžník vrátil požičané peniaze späť. V niektorých prípadoch doslova priškrtia spoločnosť - dlžníka a to tým, že jej napríklad zakážu vyplácať dividendy alebo musia každý nákup nad nejakú sumu mať schválený bankami, či založiť celý svoj majetok súčasný, ale aj budúci, ktorý ešte ani nenadobudli. Ak si požičiava Grécko, aké sú kompetencie veľkej trojky (Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond a Európska komisia – poznámka redakcie) v súvislosti s kontrolou konsolidácie verejných financií dlžníka, napríklad Grécka? Pýtam sa to preto, lebo v súkromnom businesse by si „po uši zadĺžený dlžník“ nemohol kúpiť tanky ako si nedávno kúpilo Grécko a rovnako by nemohol mať taký sociálny luxus ako 1 000 000 čiernych pracovníkov ako má v súčasnosti Španielsko. Nemalo by to byť rovnaké? Nemala by byť kontrola a prípadné sankcie veľkej trojky väčšie?

Treba vedieť, že tam bude vždy viac politiky ako v čisto komerčnom businesse. Veľká trojka ako reprezentant veriteľov zastupuje nielen súkromných, ale aj verejných subjektov. Medzinárodný menový fond zastupuje jednotlivé vlády. Preto tie súvislosti nie sú čisto komerčné ako v príklade, aký ste spomínali. Myslím si, že vždy tam bude priestor na zváženie určitých subjektívnych záležitostí, ale ten priestor krajín – dlžníkov na takéto zváženie by sme mali minimalizovať. Pretože čím vyššia je miera subjektívnosti v takýchto súvislostiach, tým väčšie je riziko, že to nebude fungovať.

Vy ste sa ako minister financií zúčastňovali na rokovaniach Eurozóny, kde sa prijímali aj rozhodnutia týkajúce sa záchrany konkrétnych španielskych bánk. Je mi jasné, že keď sa zachraňoval AIG alebo americké hypotekárne banky Freddie Mac a Fannie Mae, zachraňovali sa pre obrovský systemic risk, ktorý predstavovala hrozba ich bankrotu. Kto v Eurozóne rozhoduje o tom, respektíve kto vôbec príde s takou myšlienkou, že ideme zachraňovať španielsku banku a vôbec má takáto španielska banka systemic risk? Kto zvažuje a hodnotí tento risk?

Kľúčovú úlohu tam hrajú ministri financií a v najzásadnejších veciach premiéri. Do značnej miery je to rozhodovanie na základe podkladov, ktoré sa dostávajú od Európskej centrálnej banky a od Európskej komisie, ktoré majú dostatočné informácie a know-how, aby dokázali zvážiť všetky riziká, ktoré sú s daným konkrétnym problémom spojené. A to bol náš zásadný spor so Sulíkom z SaS, a síce, že to sú veci, ktoré sa niekedy nedajú vyčíslovať v peniazoch. Ak napríklad niekde tým, že sa nezúčastním nejakého programu ušetrím 500 000 000 EUR, neviem však vyčísliť stratu, akú môže priniesť dôsledok tohto nezúčastnenia sa. Rovnako tak aj prenesiem tú ťarchu riešenia situácie na ostatných, pričom sa zároveň stanem pre nich aj nedôveryhodným partnerom.

Avšak keď Henry Paulsen, niekdajší minister financií USA, doslova buchol po stole a povedal, že Lehman Brothers USA zachraňovať nebudú napriek tomu, aký veľký systemic risk pád tejto 4. najväčšej americkej investičnej banky mal, nevidíte v tom istú paralelu k súčasnému stavu v Európe? Prečo je jediným riešením dnes záchrana všade tam, kde hrozí, čo i len malý systemic risk?

Ono to nebol len problém Lehmanu, ale celej bubliny, ktorá v tej dobe vznikla. A teda, ak by sa aj Lehman zachránil, ten spúšťač finančnej krízy by bol skôr, či neskôr niekto iný.

AUTOR: Peter Varga a Lukáš Steiniger