ROZHOVOR: Ivan Mikloš o daniach a predpokladoch na udržanie konkurencieschopnosti Slovenska (II. časť)

O daniach a odvodoch

Ak by ste zo dňa na deň mohli zmeniť daňový systém ako by ste ho zmenili?

Nevyzeralo by to nejak zásadne inak, lebo dnešný daňový systém je do veľkej miery ešte výsledkom daňovej reformy z roku 2003-2004. Tá bola zmenená kozmeticky za prvej Ficovej vlády znížením DPH na lieky a knihy a zavedením postupného znižovania nezdaniteľného základu dane, tzv. milionárska daň. No a teraz bola zrušená rovná 19% sadzba dane. Čiže určite by som zrušil tieto zmeny, lebo škodia našej ekonomike. Súčasná situácia si vyžaduje zvýšenie daní, ale nezvyšoval by som dane priame, ale dane nepriame, čiže spotrebné dane, ale predovšetkým majetkové dane, kde je priestor na ich zvýšenie. A ak by to nestačilo, tak aj DPH. Pri DPH treba povedať, že sa z nej neprávom stal akýsi symbol nesociálnosti, pretože práve viac DPH platia tí, ktorí viac nakupujú, a teda bohatší ľudia. Samozrejme, že platí, že zvýšenie DPH sa premieta do rastu cien. Je však omnoho logickejšie, užitočnejšie a aj spravodlivejšie, aby štát nižším príjmovým skupinám zvýšenie cien kvôli DPH vykompenzoval z častí príjmov z DPH. Platí teda, že najväčšiu časť DPH zaplatia práve stredne a vysoko príjmové skupiny obyvateľov. Tu je dôležité ešte poznamenať, že od roku 2007 nám výrazne klesla efektívnosť výberu DPH a výrazne vzrástli daňové úniky na DPH, ktoré sa odhadujú v miliardách EUR.

Nie sú opatrenia akčného plánu boja proti daňovým podvodom dostačujúce?

Zatiaľ efektívne nie sú a obávam sa, že ani nebudú. Napríklad teraz bločková lotéria. Ja nemám nič proti bločkovej lotérii, veď napokon aj my sme o nej uvažovali, avšak bločková lotéria je len čerešnička na šľahačke, ale my tú šľahačku bohužiaľ nemáme. Celý problém je, že vláda zhoršuje podnikateľské prostredie, zhoršuje trh práce, našu konkurencieschopnosť, našu atraktivitu pre investorov, likviduje malých podnikateľov a nepripravuje systémové kroky proti daňovým únikom. Napríklad rozpočet na rok 2014, podľa môjho názoru, len dokazuje, že hlavnou prioritou nie je ozdravovanie verejných financií, a teda prijímanie aj nepopulárnych opatrení, ale prezidentské voľby a snaha Roberta Fica stať sa prezidentom Slovenskej republiky.

Aký je Váš názor na daňový systém v ktorom by sa nezdaňovala aktivita, čiže by neboli priame dane, a teda daňové príjmy by boli len z nepriamych daní?

Viem si taký daňový systém predstaviť, ale nepovažujem ho za nevyhnutný. Ukázalo sa, že keď sme znížili daň z príjmov na 19% v roku 2004 a zaviedli rovnú daň, tak sa znížili daňové úniky. A to nielen preto, že sme zjednodušili systém, a teda daňové subjekty nemohli presúvať zisky z vyššej sadzby do nižšej sadzby, ale hlavne sa tým znížila motivácia daňových subjektov obchádzať zákony. Jednoducho, ak sú nižšie dane, daňové subjekty nie sú tak motivované vyhýbať sa ich plateniu. To, čo teraz zaviedla Ficova vláda na jednej strane umožňuje opätovne presúvať zisky z jednej sadzby do druhej a na druhej strane aj zvyšuje motiváciu daňových subjektov dane neplatiť. Môj odhad bol vtedy, že optimálna sadzba priamych daní by mohla byť na úrovni 10-15%. Pod tých 15% by už bola motivácia daňových subjektov neplatiť dane minimálna.  

K tej motivácii platiť dane. Radičovej vláda zaviedla zdravotné odvody z dividend, ktoré Ficova vláda ešte zvýšila. Tieto odvody sú nespravodlivé, lebo zasahujú viacnásobne ľudí, ktorí majú rôzne druhy príjmov a zároveň postihujú malých podnikateľov, ktorí majú obchodné spoločnosti. Nevnímate toto opatrenia, ktoré zaviedla Radičovej vláda ako deštruktívne voči malým podnikateľom. Nemotivuje toto opatrenie práve k vyhýbaniu sa plateniu daní a odvodov?

Zdravotný odvod z dividend nie je niečo na čo by som bol hrdý, ale zaviedli sme to ako výsledok konsenzu v koalícii. Istú logiku ale ich zavedenie má, pretože zdravotné odvody sú čistou daňou. Nedostanete viac zdravotnej starostlivosti, ak platíte viac zdravotných odvodov. Systémovým riešením by v tomto prípade bolo, keby sa zdravotná starostlivosť financovala zo štátneho rozpočtu a nie z odvodov. Tým však nevyvraciam Vaše argumenty.

O Slovensku, ekonomike a korupcii

Kde si viete predstaviť Slovensko v rámci svetovej ekonomiky?

Zásadný problém je v tom, do akej miery sa vieme posúvať na vyššie poschodia v rámci pridanej hodnoty práce, pretože je rozdiel, či iba autá montujete alebo robíte aj nejaký výskum. Kým na začiatku sme Volkswageny montovali, dnes sa robí na Slovensku aj výskum. Preto platí, že musíme robiť také reformy, ktorý zvýšia konkurencieschopnosť a pomôžu slovenskej ekonomike posúvať sa na poschodia smerom vyššie. Pretože my tú konkurencieschopnosť v montážnej výrobe strácame. Dnes auto vedia a ak nie, tak budú vedieť zmontovať rovnako dobre, ale lacnejšie v Číne, v Indii, na Ukrajine aj v Rusku, preto je pre nás kľúčové, či to, čo stratíme tú jednoduchú, málo platenú prácu, či ju vieme nahradiť inou sofistikovanejšou prácou s vyššou pridanou hodnotou. Tak ako rastie ekonomika a rastú mzdy, my jednoducho strácame práve túto konkurencieschopnosť. Nato, aby sme sa mohli reštrukturalizovať, potrebujeme v zásade štyri veci: (i) zdravé podnikateľské prostredie (ii) efektívnu verejnú správu (iii) kvalitné vzdelávanie. (iv) zdravé a dlhodobo udržateľné verejné financie

Teraz nedávno bola v novinách informácia o tom, ako časť niektorých service centier na Slovensku odchádza za lacnejšou pracovnou silou na východ od Slovenska. Ak by všetky service centrá z Bratislavy odišli, bola by to pre trh práce vysokoškolákov katastrofa. Na druhej strane odvetvia ako IT sektor, ktoré poskytujú vysokú pridanú hodnotu zápasia s nedostatkom kvalifikovaných ľudí. Keď sme od začiatku vedeli, čo prináša pridanú hodnotu, prečo dnes, v roku 2013, chrlíme množstvo absolventov vysokých škôl, ktorí túto pridanú hodnotu nevedia ponúknuť? 

Na to sú rôzne názory. Ja nie som priaznivcom toho, aby sa robili nejaké kvóty. Ja viem, že  trh na to reaguje s oneskorením, ale je to podľa mňa lepšie ako direktívne prikazovať. Možno by bolo lepšie, ak by štát reagoval prostredníctvom rôznych nepriamych nástrojov a pohnútok. Napríklad by financoval viac školy, ktoré sú perspektívnejšie z hľadiska pridanej hodnoty pre spoločnosť. Ale ja nie som fanúšikom ani tohto modelu. Ja si myslím, že najzásadnejší problém je kvalita vysokých škôl. Keď sme pri tých call centrách, tak aj tam môžete riešiť jednoduché úlohy, ktoré sa dajú flexibilne preniesť za lacnejšou pracovnou silou na východ, ale môžete tam riešiť aj zložitejšie veci; môžu spracovávať mzdy pre korporáciu na celom svete, môžu riešiť právne otázky, a to sú činnosti, ktoré sa už ťažšie dajú preniesť. Preto je dôležité, aby naši študenti boli schopní robiť veci lepšie a kvalitnejšie ako niekde na východe aj keď za viac peňazí. Na to však potrebujeme kvalitné vzdelávanie.

Slovensko však v pomere k HDP investuje do vzdelania stále menej...

Súhlasím, že ak ten podiel klesá, tak je to smutné. A je pravda, že celkovo oproti iným krajinám dávame menej na vzdelanie. Jediný rezort, kde dávame viac peňazí oproti iným krajinám, je ministerstvo vnútra, čo je smutné. Keď sme sa dostali do vlády v roku 2010, zdedili sme katastrofálny stav verejných financií a museli sme preto veľmi šetriť. Na druhej strane, po tom ako Dzurindove vlády naštartovali ekonomiku, mala prvá Ficova vláda dvojnásobný nárast verejných výdavkov za 4 roky oproti priemeru EU a o 750 miliárd korún vo výdavkoch viac ako mala druhá Dzurindova vláda. Čiže oni tie peniaze na vzdelanie pred krízou mali, ale ich tam nedali. Na druhej strane nalievať peniaze do zle fungujúceho systému neprinesie veľký úžitok. Typickým príkladom je zdravotníctvo, kde prvá Ficova vláda nalievala množstvo peňazí, ale bez reforiem, ktoré zastavili. Viac peňazí sa však vôbec neprejavilo v zlepšení zdravotnej starostlivosti.

Boli ste už členom štyroch vlád. Ako by ste hodnotili vývoj miery korupcie od roku 1989?

Miera korupcie sa počas vlád, ktorých som bol členom určite znižovala. Nehovorím, že nebola, ale znižovala sa. Napríklad, keď sme robili kupónovú privatizáciu, ktorá je dnes vnímaná skôr rozpačito, robili sme ju v tom danom období a nemohli sme predpokladať, ako sa všetko vyvinie. Dnes však, keď sa pozrieme na Bulharsko, či Rumunsko, kde kupónová privatizácia nebola, a teda všetko ostalo štátne, vieme, že to bolo dobré rozhodnutie. Totižto, ak vznikne súkromný sektor vedľa veľkého štátneho sektora, tak vám vzniká obrovský priestor na korupciu, keďže štátne podniky sa s radosťou rozkrádajú a tunelujú. Korupcia v transformačnom období bola do značnej miery dôsledkom komunizmu. Komunizmus totižto zrušil pravidlá a inštitúcie, ktoré sa tým mali zaoberať. Preto, ak sa transformujete, tieto inštitúty nemáte. Ak aj máte zákony a nemáte inštitúcie, ľudí, ktorí proti tomu bojujú, úspech vám to neprinesie. Preto to trvá roky. My máme napríklad štandardnú protikorupčnú legislatívu, ale nevynucuje sa efektívne. Okrem toho je tu absencia neformálnych pravidiel, ktoré ľudia jednoducho podceňujú. Tento stav vznikol hlavne vďaka komunizmu, ktorý navonok síce mal formálne pravidlá správania sa, ale vo vnútri si každý myslel opačne. V týchto podmienkach transformácie je preto ilúzia myslieť si, že tu korupcia nebude práve preto, že tie neformálne princípy a hodnoty nie sú vybudované, respektíve sú deformované. Ja však nehovorím, že sa s tým nedá nič robiť. Dá sa a musí sa. Dobrým spôsobom je zmenšovanie štátneho vlastníctva, ktoré predstavuje liaheň pre korupciu. Napríklad banky na Slovensku boli tak vytunelované, že sme v roku 2000 museli do nich naliať 12% vtedajšieho HDP.  A to preto, že predtým sa úvery rozdávali kamarátom a tie sa potom nesplácali a bankám tak vznikali problémy. Dnes si viete predstaviť, že by ste dostali úver od banky, ak nespĺňate kritéria? Napríklad Slovinsko bola jediná krajina, ktorá neprivatizovala v takej miere ako ostatné krajiny a teraz sa ukázalo, že tam banky treba zachraňovať, lebo sú rozkradnuté. Preto sa aj privatizáciou a novými pravidlami ako napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám, či zverejňovaním zmlúv priestor na korupciu zúžil.

AUTORI: Peter Varga a Lukáš Steiniger