Boli ste ministrom, ktorý viedol dva rôzne rezorty, spravodlivosť aj vnútro. Ktorý rezort a práca v ňom Vám bola bližšia a prečo?
Na úvod by som chcel povedať, že táto práca nie je o funkcii. Ide o to, čo chce človek dosiahnuť a nie kde chce byť a sedieť. Dôležitý je cieľ a nie funkcia. Už zo svojej podstaty sú oba rezorty veľmi odlišné. Na ministerstve spravodlivosti išlo o prácu, ktorá bola viac kancelárska a jej náplňou boli najmä zákony a legislatíva. Schválili sme množstvo potrebných zákonov, no spôsob práce mi až tak veľmi nesedel. Ako minister vnútra som musel často jazdiť do regiónov, stretávať sa s ľuďmi, riešiť veľmi veľa problémov. Pod ministerstvo vnútra spadá veľa rôznorodých oblastí, najmä tých krízových a životne ťažkých, a preto bola a je táto práca omnoho náročnejšia. Každú tragédiu rieši vnútro a ide často o nie veľmi príjemné chvíle, keď ľuďom v danom momente neviete pomôcť, aj keby ste chceli. Napriek tomu, som mal radšej vnútro...ale mal som rád aj spravodlivosť J.
V médiách ste nedávno spomínali, že sa venujete ľudsko-právnym témam na Európskom súde pre ľudské práva, ale rovnako tak zastupujete klientov v rôznych trestných kauzách na Slovensku. Dokáže mať právnik plnohodnotnú kapacitu na viac právnych oblastí?
V prípade mojej kombinácie áno. Veď trestné právo procesné je aplikovaným právom ústavným. Poznať a aplikovať trestný zákon zasa nie je až tak náročné. Dôležité podľa mňa je robiť najmä to, čo Vás baví a nájsť v tom svojom právnom odvetví akúsi hudbu. Obchodné právo mi nehralo dobre v uchu. Moje nadšenie patrí práve preto ústavnému právu, ktoré som študoval aj na Harvarde a samozrejme aj trestnému právu.
Ako vnímate Slovensko v súčasnosti? Uberá sa podľa Vás správnym smerom alebo potrebuje nejakú radikálnu obmenu?
Podľa mňa ten trend nie je správny. Dnes majú v spoločnosti obrovský disproporčný vplyv veľké finančné skupiny, doslova oligarchia, ktorá ovláda všetko. Veď len nedávno v parlamente 83 vládnych poslancov strany SMER-SD v skrátenom legislatívnom konaní takmer schválilo zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie, ktorým by jedna z finančných skupín dostávala pravidelný darček zo slovenského rozpočtu. Našťastie na to bola opozícia ľuďmi z oblasti energií upozornená a tak tento zákon SMER-SD neschválil. Riešenia na to je dať väčšiu moc ľuďom. Nie sme autentickou demokraciou. V tomto štáte sú ovplyvňované súdy, prokuratúra, všetko. Je potrebné urobiť veľa zmien. Dať ľuďom právo skutočne rozhodovať, zaviesť nový volebný systém, účinné a hospodárne uplatňovanie referenda, ľudia by mali voliť sudcov a prokurátorov, priniesť do spravodlivosti a justície poriadok, zodpovednosť a ľudí, ktorí si tam zaslúžia byť, jednoducho prelomiť systém. Dnes ak sudca pochybí a prepustí napríklad Karola Mella, tak mu je maximálne vymeraný nejaký finančný trest, ale sudcom ostáva byť naďalej. Ja netvrdím, že ľudia si dokážu vybrať vždy to najlepšie, ale napríklad pri voľbe generálneho prokurátora je ťažšie presvedčiť voličov ako presvedčiť niekoľko poslancov v parlamente, aby zahlasovali za toho v úvodzovkách správneho kandidáta. Musíme tieto zmeny urobiť alebo to ľuďom umožniť.
V čom vidíte najväčší problém vymožiteľnosti práva v súdnictve na Slovensku?
Predovšetkým v ľuďoch. Veď keď sa pozrieme na financovanie súdnictva, Slovensko dáva v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie nadpriemerné výdavky na súdnictvo, máme tretí najvyšší počet sudcov a zároveň máme jedno z najpomalších súdnictiev. Absolútne zlý manažment. Súdnictvo je drahé, panuje tam prezamestnanosť a naviac je neefektívne. Ak by bolo súdnictvo súkromnou firmou, skrachovalo by. A to je len jedna stránka veci, tá druhá, azda podstatnejšia je v samotných sudcoch. Zo sudcovského stavu sa stalo jedno veľké rodinkárstvo a sú tam ľudia, ktorí tam z rôznych dôvodov nemajú čo hľadať. Pozrite sa len na ukazovateľ sudcovskej nezávislosti podľa posledných štatistík EÚ. Slovensko je na poslednom mieste a vo svetových štatistkách sme tiež takmer na konci. Ak sa pozrieme na príklad Nemecka po zjednotení, vidíme, že ľudský aspekt je nesmierne dôležitý. Nemci po zjednotení nenechali personálne zloženie v NDR bez zásahov, ale obmenili jeho zloženie, a to viac menej kompletne. Dôležitým aspektom je aj to, že napriek tomu, že by sme mali byť demokraciou, tak samotní ľudia nemajú možnosť súdnictvo a voľbu sudcov nijako ovplyvniť.
Dnešná spoločnosť je posiata korupciou takmer všade. Okrem malej korupcie s ktorou sa stretáme v nemocniciach, na úradoch, či na vysokých školách, spoločnosť démonizuje aj korupcia na najvyšších miestach, organizovaná kriminalita, biele goliere a podobne. V čom podľa Vás pramení tento problém, prečo máme na Slovensku takú vysokú mieru korupcie?
Podľa mojej mienky nie je problém v nejakých génoch, korupciu nemáme nejako kultúrne zakorenenú. V 19. storočí bolo najskorumpovanejšou krajinou paradoxne Švédsko, a pozrite sa kde je dnes. Všetko je o ľuďoch, o ich latke skorumpovateľnosti a samozrejme o systéme. Ak ten nie je nastavený tak, aby korupcii dokázal efektívne čeliť, nie je možné ani s ňou úspešne bojovať. Korupcia je veľkým kameňom úrazu a ovplyvňuje naozaj všetko, predovšetkým ekonomiku. Je nutné zmeniť systém. Mnohé prípady korupcie, ktoré sa nám podarilo odhaliť a ktorým sme zabránili aj priamo v parlamente nám oznámili bežní ľudia, častokrát zamestnanci veľkých finančných skupín alebo organizovaných skupín. Títo ľudia mali strach, ale napriek všetkému nie sme stále Sicília, aj keď sa tu v dosť veľkej miere zastrašujú ľudia.
Ak politik ako vy sa prezentuje ako bojovník proti aj tej najvyššej korupcii na Slovensku, kde sú hranice, ktoré takýto bojovník nemôže prekročiť bez toho, aby mu nehrozilo nejaké nebezpečenstvo? Je Slovensko taká krajina, kde organizovaná kriminalita tzv. bielych golierov môže siahnuť aj na život a zdravie politikov, ktorí sa snažia proti nim bojovať?
Myslím si a dúfam, že sa nemýlim, že Slovensko nie je Sicília. A teda na Slovensku podľa mňa neexistuje takáto typ hrozby. Viem si však predstaviť iné metódy ako napríklad diskreditácia osoby. V boji proti vysokej korupcii a sofistikovanej kriminalite určite platí, že na to treba nepochybne istú mieru odvahy.
Na Slovensku nie sú osoby, ktoré môžu byť často korumpované dostatočne finančne ohodnocované v porovnaní so zahraničím. Hovoríme o policajtoch, úradníkov, ale aj predstaviteľoch vládnej moci. Nie je toto problém a nemalo by zvýšenie platov týchto osôb za následok zvýšenie ich korupčnej imunity?
Myslím si, že vyššie platy tento problém neriešia, aj keď by títo ľudia mali mať bezpochyby vyššie platy. Len vyššími platmi sa korupcia neodbúra. Pozrime sa na príklad sudcov. Tí sú platení veľmi dobre a nemám pocit, že by bolo naše súdnictvo v poriadku.
Myslíte si, že bohatý politik má menšie sklony ku korupcii?
Podľa môjho názoru je veľmi dôležité vidieť a vedieť to, ako ten človek tieto peniaze zarobil. To je ten princíp. Keď niekto zbohatol v divokej dobe 90. rokoch na tunelovaní či predajoch slovenských podnikoch za 1 korunu, zarobil na privatizácii alebo je synom bohatej bratislavskej oligarchie, ktorá zarobila peniaze bohviekde a bohvieako, tak ťažko od neho možno očakávať morálne a zodpovedné správanie. Nepochybne podstatné je aj to, s akým cieľom a z akého dôvodu ide človek do politky. Človek by mal ísť do politky preto, lebo chce krajine pomôcť.
AUTORI: Peter Varga a Lukáš Steiniger
