Sťažovateľ podal v decembri 2008 proti mestu Prešov žalobu, v ktorej žiadal sumu predstavujúcu okolo 35 000 eur ako náhradu za to, čo považoval za bezdôvodné obohatenie žalovaného vo vzťahu k štyrom pozemkom, na ktorých boli v sedemdesiatych rokoch (bez úpravy dotknutých právnych vzťahov) vybudované cesty a chodníky patriace teraz mestu Prešov. Sťažovateľ pozemky kúpil v roku 2007 od fyzickej osoby, ktorá ich zdedila. V neskoršom štádiu konania sa právny zástupca sťažovateľa na pojednávaní bez ďalšieho vysvetlenia odvolal na § 135c Občianskeho zákonníka týkajúci sa neoprávnenej stavby. Prvostupňový súd žalobu zamietol rozsudkom z júna 2010, ktorý bol potvrdený odvolacím súdom v apríli 2011. Sťažovateľ sa so sťažnosťou na porušenie vlastníckych práv a práva na spravodlivé súdne konanie obrátil na ústavný súd a tvrdil, že v podobných prípadoch, týkajúcich sa jeho samého alebo iných, okresný súd, krajský súd a ústavný súd dospeli k odlišnému záveru. V septembri 2011 ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, nezistiac žiadnu ústavne relevantnú svojvoľnosť alebo nezrovnalosť.
Sťažovateľ sa pred Európskym súdom pre ľudské práva ("ESĽP") sťažoval na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru tvrdiac, že jeho žaloba bola zamietnutá svojvoľne a v rozpore s princípom právnej istoty. Namietal, že bez akéhokoľvek vysvetlenia rovnaké súdy rozhodli o jeho nároku odlišne, než rozhodli predtým a potom v iných podobných prípadoch. Ďalej sa sťažoval na porušenie článku 1 Protokolu č. 1 vzhľadom na skutočnosť, že mesto Prešov užíva jeho pozemky a súdy mu svojvoľne zamietli akúkoľvek náhradu v tomto ohľade. Vo vzťahu k tvrdeným porušeniam Dohovoru namietal tiež porušenie článku 13 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy.
Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, ESĽP sa stotožnil s argumentmi vlády a poukázal na to, že jediným dôvodom, prečo súdy žalobu sťažovateľa zamietli, bol rozpor jeho nároku s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. ESĽP konštatoval, že do času, kedy v prípade sťažovateľa rozhodovali vnútroštátne súdy, ustanovenie týkajúce sa rozporu s dobrými mravmi bolo v jednom prípade aplikované podobným spôsobom. Rozhodnutia, na ktoré sa odvolával sťažovateľ a ktoré predchádzali rozsudkom v posudzovanom prípade, neobsahovali žiadnu analýzu, pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi, toto pravidlo nijako nevylučovali a v niektorých prípadoch výslovne uvádzali, že nebol prijatý žiadny konkrétny postoj v merite veci. ESĽP preto dospel k záveru, že nič nenaznačuje, že by aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v posudzovanom prípade neumožňovali hlboké a pretrvávajúce rozpory v judikatúre. Tento záver neovplyvnila ani judikatúra, ktorá nasledovala po rozhodnutiach prijatých v posudzovanom prípade. Sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru preto odmietol ako zjavne nepodloženú.
Čo sa týka namietaného porušenia článku 1 Protokolu č. 1, ESĽP uznal námietky vlády a sťažnosť odmietol. Vo vzťahu k jednému z pozemkov, ku ktorému vnútroštátne súdy konštatovali, že nie je dotknutý cestnými stavbami, sťažnosť odmietol ako zjavne nepodloženú. Ďalej ESĽP poznamenal, že sťažovateľ sa v prvostupňovom konaní odvolal na § 135c Občianskeho zákonníka a že nárok podľa tohto ustanovenia by mu umožnil napraviť problém dotýkajúci sa pozemkov, avšak vnútroštátne súdy konštatovali, že nepredložil žiadny dôkaz alebo argumenty, pokiaľ ide o tento nárok, a teda v tejto súvislosti sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy. Čo sa týka zvyšných troch pozemkov, ESĽP poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Protokolu č. 1, iba ak sa napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku” v zmysle tohto ustanovenia. Za „majetok“ akceptoval aj nároky, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej”, že dôjde k ich realizácii, avšak legitímna nádej neexistuje samostatne, musí byť spojená s majetkovým záujmom, ktorý má vo vnútroštátnom práve dostatočný právny základ. V posudzovanom prípade je pravdou, že v čase nadobudnutia pozemkov sťažovateľom existovali rozsudky všeobecných súdov, ktoré umožňovali uplatnenie podobných nárokov, tieto rozsudky však neobsahovali žiadnu analýzu, pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. ESĽP zdôraznil, že v posudzovanom prípade bol sťažovateľov nárok zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi, a to vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, najmä dobrovoľné nadobudnutie majetku s plným vedomým jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov v mnohých iných prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním. Poukázal na to, že v čase rozhodovania vnútroštátnych súdov už bol aspoň jeden podobný prípad, v ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda po celý čas konania bol úspech sťažovateľovej žaloby otvorene podmienený absenciou okolností rozporu s dobrými mravmi. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok“ chránený článkom 1 Protokolu č. 1. ESĽP preto zvyšnú časť sťažnosti podľa tohto ustanovenia odmietol ako nezlučiteľnú ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP odmietol aj námietku podľa článku 13 Dohovoru a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú
Zdroj: MS SR
