Peter Puškár podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd“) návrh na zákaz slovenskej Finančnej správy a daňových úradov zahrnutia a vedenia jeho mena na zozname jednotlivcov, ktorých tieto orgány považujú za tzv. "biele kone" - osoby, ktoré majú fiktívnu riadiacu úlohu v obchodných spoločnostiach.
Pán Puškár zastáva názor, že jeho osobné údaje sú zahrnuté do tohto zoznamu bez jeho súhlasu čo predstavuje porušenie jeho práv týkajúcich sa osobnosti a najmä jeho práva na cti, dôstojnosť a dobrú povesť.
Najvyšší súd zamietol žalobu pána Puškára ako nedôvodnú, ale jeho rozhodnutie bolo následne zrušené Ústavným súdom SR z dôvodu, že sa jedná o práva týkajúce sa súkromia a ochrany osobných údajov.
Táto vec bola následne poslaná späť pred Najvyšší súd. V tomto kontexte Najvyšší súd požiadal Súdny dvor o výklad toho, či vo svetle Charty o základných právach Európskej únie a smernici EÚ o ochrane údajov, Smernica 95/46/ES (ďalej aj „smernica“), vyššie uvedené slovenské orgány mali právo zostaviť a uchovávať sporný zoznam o „bielych koňoch“. Najvyšší súd chcel tiež vedieť, či skutočnosť, že pán Puškár neoprávnene získal kópiu tohto zoznamu by mal viesť k tomu, že táto kópia je nezákonným dôkazom, ktorý by nemal brať do úvahy, keď rozhoduje o veci.
Právny názor Súdneho dvora
Súdny dvor v rozsudku z dnešného dňa uvádza, že vypracovanie predmetného zoznamu predstavuje spracovanie osobných údajov v zmysle smernice, a preto spadá do rozsahu pôsobnosti tejto smernice.
Súdny dvor potom pripomína, že podľa smernice sa osobné údaje môžu zákonne spracúvať, ak „.. je to nevyhnutné pre výkon úlohy vykonanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci...“.
Súdny dvor konštatuje, že výber daní a boj proti daňovým podvodom, pre ktoré je preukázaný sporný zoznam, treba považovať za úlohy vykonávané vo verejnom záujme, zdôrazňuje však, že je na Najvyššom súde, aby posúdil či slovenské úrady, ktoré zostavili zoznam, alebo tí, ktorým bol zoznam oznámený, mali na to právo podľa slovenskej legislatívy.
Podobne je to na Najvyššom súde aj v prípade, aby zistil či na jednej strane je vytvorenie napadnutého zoznamu nevyhnutné na tento účel zberu daní a boja proti daňovým podvodom a na druhej strane tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté menej obmedzujúcimi prostriedkami. V tejto súvislosti Dvor audítorov poukazuje na to, že zahrnutie do zoznamu môže byť len primeraný týmto cieľom, ak existujú dostatočné dôvodné podozrenia, že dotknuté osoby údajne zastávajú fiktívne riadiace úlohy v spoločnostiach spojené s nimi.
Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodol, že smernica v zásade nevylučuje zostavenie predmetného zoznamu na účely výberu dane a boja proti daňovým podvodom a bez súhlasu dotknutých osôb za predpokladu, že sú splnené vyššie uvedené podmienky.
zdroj: CVRIA
