Úvod
Zahraničným veriteľom na účely Nariadenia sa môžete stať zo dňa na deň, pred ako aj po splatnosti pohľadávky. Veriteľ nemusí disponovať pohľadávkou voči zahraničnému subjektu (t.j. fyzickej osobe s bydliskom v zahraničí, či právnickej osobe so sídlom v zahraničí), aby sa z neho stal v prípade začatého konkurzného, prípadne reštrukturalizačného konania, zahraničný veriteľ. Rozhodujúce pre posúdenie statusu veriteľa je miesto jeho bydliska a miesto začatia konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania (lex loci consursus). V prípade, že sa tieto miesta líšia, hovoríme o zahraničnom veriteľovi. Zjednodušene povedané, ak voči dlžníkovi začne insolvenčné konanie v štáte odlišnom od bydliska/sídla veriteľa, vzťahuje sa na jeho režim uplatnenia pohľadávky Nariadenie, ktoré prináša niekoľko významných momentov:
Ako sa dozvie zahraničný veriteľ o začatom insolvenčnom konaní?
Nariadenie rozumne predpokladá, že zrejme by nebolo celkom spravodlivé od veriteľa požadovať, aby sledoval osud svojho dlžníka naprieč všetkými štátmi EÚ. Zahraniční veritelia majú situáciu zjednodušenú do istej miery tým, že podľa Nariadenia musia byť informovaní hneď po začatí insolvenčného konania. Povinnosť informovať ukladá Nariadenie buď súdu alebo správcovi vo vzťahu ku všetkým známym veriteľom. Efektívnosť tejto informačnej povinnosti poľavuje v situácií, kedy veriteľ nebude známy z rôznych dôvodov, napr. dlžník úplne odmieta oprávnenosť jeho pohľadávky a neeviduje ju v účtovníctve. Známosť alebo neznámosť veriteľa je teda do istej miery v rukách dlžníka. Nariadenie neobsahuje mechanizmus riešenia takýchto prípadov, hoci uľahčenie prístupu k informácií je možné očakávať od prepojenia národných insolvenčných registrov na úrovni EÚ. A možno na škodu vecí je aj absencia unifikovanej hmotnoprávnej úpravy následkov porušenia informačnej povinnosti vo vzťahu ku zahraničnému veriteľovi.
Ako si môže zahraničný veriteľ prihlásiť svoju pohľadávku v zahraničnom insolvenčnom konaní
V tom lepšom prípade bude postupovať podľa poučenia, ktoré mu v rámci splnenia informačnej povinnosti predloží správca alebo súd, pred ktorým insolvenčné konanie prebieha. Ak by však z rôznych dôvodov poučenie absentovalo, veriteľ pri prihlasovaní postupuje podľa článku 53 a nasl. Nariadenia, z ktorého pre neho vyplýva nasledovný postup:
- Veriteľ je oprávnený využiť na prihlásenie svojej pohľadávky buď štandardizovaný formulár s názvom Prihláška pohľadávky (ktorý je súčasťou článku 88 Nariadenia) alebo aj bez využitia formulára pre prípady insolvenčných konaní vedených voči fyzickej osobe - nepodnikateľovi;
- Ak veriteľ nevyužije na prihlásenie formulár, jeho prihláška musí obsahovať náležitosti uvedené v článku 55 ods. 2 Nariadenia;
- Pohľadávky možno prihlasovať v ktoromkoľvek úradnom jazyku inštitúcií Únie;
- Pohľadávky sa prihlasujú v lehote, ktorú stanovuje právo štátu, v ktorom sa začalo konanie. V prípade zahraničného veriteľa nesmie byť táto lehota kratšia ako 30 dní od uverejnenia oznamu o začatí insolvenčného konania v insolvenčnom registri štátu, v ktorom sa začalo konanie. Ak členský štát uplatňuje článok 24 ods. 4, nesmie byť táto lehota kratšia ako 30 dní od informovania veriteľa podľa článku 54;
- V prípade, že súd, správca alebo dlžník s právom nakladať s majetkom má pochybnosti v súvislosti s pohľadávkou prihlásenou, poskytne veriteľovi možnosť predložiť dodatočné dôkazy o existencii a sume tejto pohľadávky. Pochybnosti o pohľadávke pri vnútroštátnom veriteľovi striktne vedú k popretiu pohľadávky bez možnosti dokladať dodatočné podklady.
Záver
Na postavenie zahraničného veriteľa Nariadenie reflektuje úpravou unifikovaných hmotnoprávnych pravidiel, ktoré majú jeho postavenie vyvážiť oproti vnútroštátnym veriteľom. K vyváženiu a uľahčeniu prístupu k cezhraničnému vymoženiu práv má prispieť informačná povinnosť o začatom insolvenčnom konaní vo vzťahu ku známym zahraničným veriteľom, prekonanie jazykových bariér a uľahčenie realizácie prihlásenia prostredníctvom štandardizovaných formulárov.
