Prečo padol Isohunt?

Právne zásady pre internetový biznis v USA

Jedným z nich je A-and-M Records vs. Napster (2001). Kalifornský federálny odvolací súd rozhodol, že užívatelia internetovej služby Napsteru a iných podobných služieb priamo porušujú autorský zákon zdieľaním a voľným šírením hudobných diel a páchajú komisívny civilný delikt (explicitné porušenie zmluvy alebo inej právnej povinnosti). Súčasne sa prevádzkovateľ Napsteru dopustil omisívneho civilného deliktu tým, že autorsky chránené diela umiestnil na svojom webe a používateľom internetovej služby umožnil stiahnutie pre neobmedzený okruh anonymných užívateľov[1].

Užívatelia internetovej služby sa nezákonne obohatili tým, že si bezplatne stiahli autorské dielo, ktoré by si inak museli kúpiť. Podľa americkej judikatúry aj takéto pôvodne nekomerčné využitie autorského diela (stiahnutie pre vlastnú potrebu) sa považuje za komerčné, a teda dochádza k spáchaniu civilného deliktu alebo civilného kvázideliktu (bezdôvodné obohatenie). Toto pravidlo sa nazýva právna „fikcia komerčného využitia“ a zakotvujú ho ustanovenia § 107 amerického autorského zákona U.S. Copyrigt Act z roku 1998[2]. Do praxe ho však uviedol kalifornský federálny súd v Kalifornii starším precedensom RIAA vs. Diamond Multimedia Systems (1999)[3].   

Napokon, federálne súdy vymedzili priestor pre legálne podnikanie internetových vyhľadávacích služieb, a to v precedentnom rozhodnutí označovanom ako „obrana Betamax-Defence ako liberačný dôvod (precedens Sony Corp. Vs. Universal City Studios (1984)“. Federálny súd rozhodol, že žiaden softvér ani zariadenie na zdieľanie súborov na internete nemôže byť a priori zlé alebo protiprávne. Trestuhodné môže byť len nekalé správanie prevádzkovateľa, ktoré môže byť sankcionované v občianskoprávnom alebo v trestnom konaní. Ak teda prevádzkovateľ preukázateľne splní kritériá stanovené v rozhodnutí, je imúnny proti žalobám a iným sankciám. Na druhej strane, ak prevádzkovateľ nepreukáže svoju dobromyseľnosť, zo zákona sa proti nemu ako proti podnikateľovi uplatní objektívna zodpovednosť (zodpovednosť za výsledok) za vzniknuté škody a za bezdôvodné obohatenie. V čom je potom problém? Prečo legálny status nezískajú slávne pirátske služby ako je napríklad The Pirate Bay, Megaupload alebo MEGA, ale aj Glokster, Gnutella alebo Kazaa?  

Otázka za milión: Kto je kto?

V prvom rade je problém odlíšiť dobromyseľného prevádzkovateľa internetových služieb od pirátskeho veľkopodnikateľa. Z tohto dôvodu moderné pirátske siete (distribuované P2P siete tretej generácie) pokračovali v činnosti a všetky do jednej sa zaštítili obranou Betamax-Defence. Žaloby zástupcov amerického filmového a fonografického priemyslu nedali na seba dlho čakať a v podstate pretrvávajú dodnes. V týchto sporoch ide o to, či ten-ktorý prevádzkovateľ je postihnuteľný podľa precedensu Napster alebo sa obháji obranou (liberačným dôvodom) Betamax-Defence. Jedným z aktuálnych autorskoprávnych sporov je prípad Isohunt. Pozrime sa však na starší judikát, ktorý de facto postavil mimo zákon pirátske domény typu Grokster a Gnutella. V rozhodnutí Metro-Goldwyn-Meyer vs. Grokster Limited (2005) súd precízne definoval právnu zodpovednosť prevádzkovateľa pirátskej domény ako „nepriamu zodpovednosť za výsledné porušenie autorského práva tretími stranami (nedbanlivostné zavinenie)“[4], ktorými spravidla sú používatelia internetovej služby. Nepriama právna zodpovednosť vzniká napríklad, ak prevádzkovateľ explicitne alebo implicitne propaguje nelegálne šírenie autorských diel alebo navádza zákazníkov na nelegálne využívanie služby, čo je práve prípad Isohuntu. Rovnako sa provider potrestá, ak si nesplní svoju všeobecnú povinnosť predchádzať škodám (všeobecná preventívna povinnosť) alebo osobitnú preventívnu povinnosť predchádzať škodám v konkrétnom prípade[5]. 

To však nie je všetko: Na ochranu právneho statusu dobromyseľných providerov bol novelizovaný americký autorský zákon (The Digital Millennium Copyright Act), ktorý status „dobrého“ poskytovateľa precizuje v tzv. „Safe-Harbor Doctrine“[6]. Na to, aby sa prevádzkovateľ dostal do bezpečného prístavu (angl. Safe Harbor), musí spĺňať minimálne bezpečnostné štandardy pre ochranu pred porušovaním autorského práva používateľmi internetovej služby. Nestačí však len teoretická možnosť ochrany, predmetné bezpečnostné opatrenia musia byť účinné a efektívne. Druhou zásadnou podmienkou je schopnosť a ochota prevádzkovateľa internetovej služby zakročiť proti nedobromyseľnému používateľovi (zákazníkovi) pri konkrétnom individuálnom porušení autorského práva.

[1] Právotvorný precedns A-and-M Records v. Napster Inc., 239, F.3d 1004, (United States Court of Appeals for the Ninth Circuit, 1999). Dostupné na Internete z: http:// w2.eff.org/IP/P2P/napster/010212-opinion.pdf>
[2] Digital Millennium Copyright Act of 1998, Title 17 of the U.S. Code. Dostupné na internete z: http://en.wikisource.org/wiki/Digital_Millennium_Copyright_Act>
[3] Právotvorný precedns RIAA v. Diamond Multimedia Systems Inc., 180 F.3d 1072, 1079 (United States Court of Appeals for the Ninth Circuit, 2001). Dostupné na Internete z: http://law.cornell.edu/copyright/cases/180_F3d_1072.html>
[4] Právotvorný precedens Najvyššieho súdu USA Metro-Goldwyn-Meyer Inc. v. Grokster Ltd., 545 U.S. (2005). Dostupné na Internete z: http://law.cornell.edu/supct/html/04-480.ZS.html>
[5] DULAK, A. 2010. Záväzky zo spôsobenia škody. In: LAZAR, J. (ed). Občianske právo hmotné II. Bratislava: Iura Edition s.r.o., 2010, s. 309 – 311 a 319 – 321.
[6] The Digital Millennium Copyright Act of 1998, Title 17 of The U.S. Code. Dostupné na Internete z: http://en.wikisource.org/wiki/Digital_Millennium_Copyright_Act>