Okresný súd Topoľčany žalobu o určenie, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou so žalovanou ako zamestnávateľom trvá, zamietol. Mal preukázané, že žaloba nie je dôvodná, pričom dospel k záveru, že pracovný pomer žalobkyne so žalovanou skončil uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý. Skončil tak potom, ako došlo k naplneniu okolností, za ktorých malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru, a to ukončením dlhodobej práceneschopnosti druhej, presne definovanej zamestnankyne zamestnávateľa.
Dohodnutý pracovný pomer skončil právnou udalosťou bez toho, aby žalovaná ako zamestnávateľ uplatnila niektorý z dôvodov upravených v § 59 ods. 1 Zákonníka práce[1]. Podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú sa skončí uplynutím dohodnutej doby. Z predmetnej pracovnej zmluvy jednoznačne vyplýva dohodnutá doba trvania pracovného pomeru a nie je pritom podstatné, že v čase jej uzatvorenia žalovaná nevedela a ani nemohla vedieť konkrétny dátum, kedy druhej zamestnankyni skončí dlhodobá práceneschopnosť. Právna udalosť, po ktorú bola dĺžka trvania pracovného pomeru dohodnutá, bola jednoznačne uvedená v pracovnej zmluve uvedením konkrétneho mena práceneschopnej zamestnankyne a tiež bolo v zmluve konkrétne uvedené, že ide o pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú počas trvania práceneschopnosti tejto zamestnankyne. Samotná pracovná zmluva nebola uzavretá v rozpore s § 15 Zákonníka práce, t. j. v rozpore s dobrými mravmi.
Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že pre posúdenie, či mala žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení, že jej pracovný pomer trvá, je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Na určovacej žalobe je naliehavý právny záujem tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobkyne alebo bez tohto určenia by sa jej právne postavenie stalo neistým. Vzhľadom na uvedený záver žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer trvá, pričom v konaní nebolo preukázané, že pracovný pomer pôvodne uzavretý medzi žalobkyňou a žalovanou sa zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú.
Odvolací súd na odvolanie žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zhodne so súdom prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý. Uzavrel, že zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že medzi stranami sporu bolo od počiatku kontrahovania výkonu práce žalobkyne zrejmé uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú počas zastupovania dlhodobej práceneschopnosti konkrétnej zamestnankyne.
Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalobkyňa. Okrem iného považovala za právnu otázku (od vyriešenia ktorej napokon záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu), ktorá nebola v praxi dovolacieho súdu riešená, otázku vymedzenia trvania pracovného pomeru na dobu určitú a to zastupovanie konkrétneho zamestnanca počas jeho dlhodobej práceneschopnosti.
Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania vyvodzovanú dovolateľkou z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP[2] uviedol, že na to, aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že žalobkyňa za právnu otázku (od vyriešenia ktorej napokon záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu), ktorá nebola v praxi dovolacieho súdu riešená, považovala otázku vymedzenia trvania pracovného pomeru na dobu určitú a to zastupovanie konkrétneho zamestnanca počas jeho dlhodobej práceneschopnosti. Poukázala pritom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2372/2002 a na právny záver v ňom vyslovený, keď nemá vedomosti o takomto rozhodnutí z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (NS SR). Treba ale poukázať na to, že otázka vymedzenia trvania pracovného pomeru na dobu určitú bola Najvyšším súdom SR riešená v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 77/2001, uverejneného v časopise Zo súdnej praxe č. 26/2002, z ktorého vyplýva právny záver:
„Pracovný pomer na dobu určitú možno v pracovnej zmluve vymedziť nielen konkrétnym dňom, ale aj iným spôsobom (napr. skončením pracovnej úlohy alebo iných prác, návratom ženy - zamestnankyne z materskej dovolenky a pod.) nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, kedy sa má pracovný pomer skončiť. Takto dohodnutý pracovný pomer končí právnou udalosťou alebo uplynutím dohodnutej pracovnej doby bez toho, aby zamestnávateľ uplatnil niektorý z taxatívne uvedených výpovedných dôvodov, bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia (napr. prejednania s príslušným odborovým orgánom alebo počas dočasnej práceneschopnosti či tehotnosti zamestnankyne a pod.)"
Otázka vymedzenia trvania pracovného pomeru na dobu určitú preto už bola v rozhodnutiach najvyššieho súdu riešená a dovolanie žalobkyne nebolo prípustné. Najvyšší súd dovolanie žalobkyne, prípustnosť ktorého nevyplýva z
§ 420 písm. f) CSP, ani z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP.
Zdroj: Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/7/2019 zo dňa 19.08.2019
