MG, hasič v zálohe, ktorého na čiastočný úväzok zamestnáva Dublin City Council (mestská rada v Dubline, Írsko), je na základe systému pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti k dispozícii jednotke hasičskej stanice, pre ktorú bol vyškolený. Je povinný podieľať sa na 75 % zásahov tejto jednotky s možnosťou nezúčastniť sa na zvyšných zásahoch. Bez toho, aby bol povinný byť prítomný na konkrétnom mieste počas svojej pracovnej pohotovosti, sa MG po prijatí tiesňového volania na účasť na zásahu musí dostaviť na hasičskú stanicu v maximálnej lehote desať minút. Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti trvá v zásade 7 dní v týždni a 24 hodín denne a prerušuje sa len počas dovolenky a počas vopred oznámeného obdobia nedostupnosti.
MG je však oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť, pokiaľ táto činnosť v priemere neprekročí 48 hodín týždenne. Vykonáva teda činnosť vodiča taxislužby na svoj vlastný účet. Keďže MG sa domnieval, že hodiny, počas ktorých je v pracovnej pohotovosti pre svojho zamestnávateľa, treba kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle írskeho zákona o organizácii pracovného času a smernice 2003/88[1], podal v tomto zmysle sťažnosť na Workplace Relations Commission (Komisia pre vzťahy na pracovisku, Írsko). Keďže táto sťažnosť bola zamietnutá, podal žalobu na Labour Court (súd pre pracovnoprávne veci, Írsko).
MG tvrdí, že musí byť schopný kedykoľvek rýchlo reagovať na tiesňové volanie, čo mu bráni v tom, aby sa slobodne venoval svojim rodinným a spoločenským činnostiam, ako aj výkonu svojej zárobkovej činnosti vodiča taxislužby. Mestská rada v Dubline tým, že nariadila pracovnú pohotovosť 7 dní v týždni a 24 hodín denne a odmieta uznať, že hodiny pracovnej pohotovosti predstavujú pracovný čas, porušuje pravidlá týkajúce sa denného odpočinku, týždenného odpočinku a maximálneho týždenného pracovného času.
Súdny dvor, na ktorý súd pre pracovnoprávne veci podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, najmä spresnil, za akých podmienok možno čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti kvalifikovať ako „pracovný čas“ vzhľadom na smernicu 2003/88[2].
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor v prvom rade pripomína, že pod pojem „pracovný čas“ podľa článku 2 bodu 1 smernice 2003/88 spadajú všetky doby pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré sú zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas tejto doby s časom, v ktorom zamestnávateľ od neho výkon profesionálnej služby nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.[3]
Súdny dvor ďalej vnútroštátnemu súdu poskytol usmernenia, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť, či sa na MG vzťahujú takéto závažné obmedzenia.
V tejto súvislosti Súdny dvor poznamenáva, že možnosť priznaná MG vykonávať inú zárobkovú činnosť počas doby pracovnej pohotovosti predstavuje významnú indíciu o tom, že podmienky režimu nepretržitej dostupnosti neukladajú tomuto pracovníkovi značné obmedzenia, ktoré majú veľmi významný vplyv na riadenie jeho času, pokiaľ sa preukáže, že jeho práva a povinnosti vyplývajúce z jeho pracovnej zmluvy, kolektívnych zmlúv a z írskej právnej úpravy sú upravené takým spôsobom, ktorý umožňuje skutočný výkon takejto činnosti počas značnej časti tejto doby pracovnej pohotovosti.
Okolnosti, že MG sa nikdy nemusí nachádzať na konkrétnom mieste počas doby pracovnej pohotovosti, že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných hasičskou stanicou, ku ktorej je pridelený, pričom štvrtina zásahov môže v prejednávanej veci prebehnúť v jeho neprítomnosti, a že môže vykonávať inú zárobkovú činnosť, môžu predstavovať objektívne skutočnosti umožňujúce dospieť k záveru, že môže vo vlastnom záujme rozvíjať túto inú zárobkovú činnosť počas tejto doby a venovať jej značnú časť trvania tejto doby pracovnej pohotovosti, pokiaľ priemerná frekvencia tiesňových volaní a priemerná dĺžka trvania zásahov nebránia účinnému výkonu zárobkovej činnosti, ktorú možno kombinovať so zamestnaním hasiča v zálohe.
Organizačné ťažkosti, ktoré môžu vyplývať z voľby vykonanej dotknutým pracovníkom, ako je výber miesta bydliska alebo miest výkonu inej zárobkovej činnosti, ktoré sú viac-menej vzdialené od miesta, na ktoré sa má byť schopný dostaviť v stanovenej lehote v rámci jeho zamestnania hasiča v zálohe, nemožno zohľadniť.
Súdny dvor tak dospel k záveru, že článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci vyplýva, že obmedzenia kladené na uvedeného pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.
zdroj: TS CURIA
