Okresný súd v Moste k návrhu sťažovateľa v pozícii povinného zastavil exekúciu a uložil oprávnenej obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, sro uhradiť sťažovateľovi trovy exekučného konania a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi.
Dospel totiž k záveru, že zmluva o úvere, ktorý poskytol PROFI CREDIT sťažovateľovi, je neplatná pre zjavnú nespravodlivosť, pretože výška úrokovej sadzby okrem iného desaťkrát prevyšuje úrokové sadzby bankových inštitúcií.
Okresný súd zistil aj ako nemravné aj opakované poskytnutie revolvingu s navýšením.Súhrn všetkých zmluvných pokút podľa neho predstavuje neprimerané zaistenia.
Zmluvou o revolvingovom úvere sa pritom oprávnená a sťažovateľ dohodli na poskytnutie úveru vo výške 15 000 CZK so splatnosťou 24 mesiacov a výškou splátok 1 180 CZK mesačne, celková čiastka splatná povinným predstavovala 28 320 CZK a zmluvný úrok tak predstavoval 98,10%.
Výška revolvingu predstavovala 10 832 CZK, pričom za ktorého každé poskytnutie mal sťažovateľ hradiť uhradiť čiastku 21 240 CZK a jeho úroková sadzba predstavovala 72,89% ročne.
Podľa okresného súdu bola zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a sťažovateľom koncipovaná tak, že jej možno podľa okresného súdu hodnotiť ako zjavnú nespravodlivosť podľa judikatúry Ústavného súdu.
Rozpor s dobrými mravmi potom okresný súd videl v objektívne existujúcom hrubom nepomere vzájomných plnení, ktorý nespočíva len v lichevním úroku, ale aj v množstve zmluvných pokút ohrozujúcich výlučne úverovaného - teda sťažovateľa.
Krajský súd v Ústí nad Labem sa s týmto rozhodnutím okresného súdu nestotožnil a uznesenie zmenil tak, že sa návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamieta.
V danom prípade podľa názoru krajského súdu nie je namieste záver o neplatnosti účastníkov dohodnutej zmluvy o úvere pre jej zjavný rozpor s dobrými mravmi, nieto aby tu bolo splnené kritérium zjavnej nespravodlivosti vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 199/11 z 26. 1. 2012 az nálezu sp.zn. III.ÚS 4084/12 z 11. 12. 2014.
Sťažovateľ sa potom obrátil na Ústavný súd, lebo sa domnieval, že rozhodnutie krajského súdu porušuje jeho ústavne zaručené práva, najmä právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a právo na ochranu vlastníctva.
Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná
Ústavný súd vo svojej judikatúre - porov.citované nálezy sp.zn. I. ÚS 199/11 a sp.zn. III.4084/12 - uviedol, že je neakceptovateľné, aby sa prípadné súdnej ochrany dostávalo práve subjektom - teda najmä nebankovým spoločnostiam poskytujúcim úvery spotrebiteľom - ktoré evidentne poškodzujú práva svojich klientov.
"Adhézne zmluvy"
Ustanovenia formulárových zmlúv, do ktorých znenia nemá spotrebiteľ možnosť akokoľvek zasiahnuť a ovplyvniť ich obsah, kde jeho záväzky sú zaistené biankozmenkami, zmluvnými pokutami vo výške desiatok percent [vtedy Ústavný súd uviedol 30% až 45%] z dlžnej čiastky nastupujúcimi už pri omeškaní v rádoch dní či týždňov, je podľa Ústavného súdu potrebné považovať za neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.
Tieto závery potom vo svojej rozhodovacej praxi prijal aj Najvyšší súd (porov. Napríklad jeho uznesenie z 21. 3. 2018 sp. Zn. 20 Cdo 3324/2017).
Avšak pri posudzovaní toho, či je úverová zmluva v rozpore s dobrými mravmi, je potrebné skúmať, za akých konkrétnych okolností bola úverová zmluva uzavretá.
Krajský súd vo svojom uznesení pritom zo záverov Ústavného súdu a Najvyššieho súdu vyšiel a - zjednodušene povedané - dospel k záveru, že podmienky úverovej zmluvy neboli v posudzovanom prípade drastické do takej miery, aby to znamenalo jej neplatnosť.S týmto názorom sa Ústavný súd nestotožňuje.
Podrobne odôvodnené uznesenie krajského súdu sa vyjadruej len jedným myšlienkovým smerom, a síce tak, že existujú určité povinnosti sťažovateľa dané úverovou zmluvou, ktoré vyplývajú z jeho slobodného kontraktuálneho rozhodnutia uzavrieť takúto zmluvu.
Súčasne hranice (ne) mravnosti či (ne) spravodlivosti, ktoré ho týchto povinností (respektíve ich plnenia) môžu zbaviť, by mali byť tak nastavené prísnejšie.
Tento pohľad - hoci nie je apriori nesprávny - avšak sám osebe nemôže podľa Ústavného súdu obstáť, lebo tu nejde len o posudzovanie eventuálnej ľahkovážnosti dlžníka pri uzavieraní zmluvy, ale je potrebné posúdiť aj iné aspekty.
Spoločenská zodpovednosť zasahuje zmluvy
Dôsledky neschopnosti splácať úver sa netýkajú len dlžníka (spotrebiteľa), ale dotýkajú sa celej spoločnosti, lebo na tú majú vplyv dôsledky nadmernej zadlženosti dlžníka a prípadnej insolvencie.
Preto je na veriteľovi, aby dlžníka náležite preveril ešte pred poskytnutím úveru (posúdil jeho schopnosť úver splácať).Nedostatočné zistenie pomerov dlžníka má potom aj verejnoprávne súvislosti.
Podľa Najvyššieho správneho súdu (porov. Rozsudok z 1. 4. 2015 č. J. 1 As 30 / 2015-39) súčasťou odbornej starostlivosti poskytovateľa úveru je aj obozretnosť, že poskytovateľ sa nespolieha iba na údaje o schopnosti splácať úver, ale sám tieto údaje preverí (príp. si ich nechá žiadateľom predložiť).
Ak tak nepostupuje, dopúšťa sa správneho deliktu, za ktorý mu môže Česká obchodná inšpekcia uložiť pokutu.Tento výklad konvenuje tiež k interpretácii zaujatej Súdnym dvorom Európskej únie (porov. Rozsudok z 18. 12. 2014 vo veci C-449/13).
Poskytovateľ úveru, má jednoznačnú povinnosť preveriť spotrebiteľovu schopnosť plánovaný úver splatiť.
Posúdenie rozpornosti úverovej zmluvy s dobrými mravmi (a na ňu nadväzujúce eventuálne rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie) nemôže vychádzať len z "objektivizovaného" hodnotenia jednotlivých parametrov takej úverovej zmluvy, hoci k tejto úlohe pristúpil krajský súd v súčasnosti posudzovanej veci dôsledne a referenčným kritériom mu bolo najmä odôvodnenie nálezu sp.zn. I. ÚS 199/11.
Naopak všeobecné súdy - a teda aj krajský súd v posudzovanej veci - by mali poskytovateľov úverov viesť (inapríklad cestou prípadného zastavenia exekúcie k návrhu povinného) k presvedčivému skúmaniu toho, či (budúci) dlžník nebude mať zjavný problém svoj úver splatiť.
Pritom nejde podľa Ústavného súdu o žiadny zvlášť prísnu či dokonca neprimeranú požiadavku;to, či je splatenie dlhu reálne, je predsa celkom očakávaný jav, ktorý by mali súdy zohľadniť ako všeobecný zmluvný princíp, bez ohľadu na to, či je v nejakom zákone výslovne zakotvený, alebo nie.
Krajský súd sa však v napadnutom uznesení skutočnosťou, či bola posúdená "schopnosť splácať úver" sťažovateľa, dostatočne nezaoberá.
Vec sa teraz vracia na Krajský súd v Ústí nad Labem, ktorý bude pri svojom ďalšom rozhodovaní viazaný právnym názorom Ústavného súdu, vysloveným v tomto náleze.
Zdroj: ÚSČR
