Povinné očkovanie na Slovensku 2: Je to zdraviu prospešné alebo protiústavné?

Začalo sa to nevinne...

Situácia sa skomplikovala, keď mladá mamička ešte v roku 2012 odmietla dať zaočkovať svoje maloleté dieťa. Nitrianska pobočka Úradu verejného zdravotníctva SR (ďalej len ÚVZ SR“) sa rozhodla  ju potrestať za ohrozovanie zdravia vlastného dieťaťa a za neplnenie právnych povinností na úseku verejného zdravotníctva. Keďže podľa ÚVZ matka bez objektívneho právneho alebo medicínskeho dôvodu ohrozila zdravie svojho dieťaťa, uložil jej za spáchanie priestupku na úseku verejného zdravotníctva pokutu vo výške 116 EUR[i].

Zvrat v celej záležitosti nastal až začiatkom roku 2013, keď sa zastupovania mamičky ujal advokát JUDr. Juraj Bizoň. Advokáti z Bizoň and Partners v marci 2013 pripravili žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu verejného zdravotníctva SR podľa ustanovení § 247 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)[ii] a nasl. o správnom súdnictve. Domnievajú sa totiž, že právoplatné rozhodnutie ÚVZ SR vydané na základe Zákona o verejnom zdravotníctve a vykonávacej vyhlášky k tomuto zákonu neprimerane zasahuje do základných práv a slobôd maloletého dieťaťa aj sťažovateľky a je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky[iii].

Na slovenské pomery je prekvapujúce, že s argumentáciou žalobkyne sa stotožnil Krajský súd v Nitre do tej miery, že sa v júni 2013 obrátil na Ústavný súd SR so žiadosťou o posúdenie súladu Zákona o verejnom zdravotníctve a vykonávacej vyhlášky k zákonu s Ústavou SR[iv]. Krajský súd totiž túto otázku považuje v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 b) OSP[v] za predbežnú otázku, ktorá je  jednou z podmienok konania, ale nie je ju oprávnený v konaní vyriešiť. Z tohto dôvodu súd prerušil konanie o žalobe podľa ustanovení § 109 ods. 2 c) OSP[vi] s tým, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o prejudiciálnej otázke rozhodujúcej pre meritórne rozhodnutie vo veci. Napokon, 5. novembra 2013 Ústavný súd SR prijal podnet Krajského súdu v Nitre na ďalšie konanie a v týchto dňoch sa predbežnou otázkou zaoberá sudca – spravodajca[vii]. 

Ako to vidí advokát Bizoň?

Pozrime sa bližšie na právnu argumentáciu žalobkyne v predmetnej žalobe. Advokát Bizoň uvádza, že celý rad ustanovení Zákona o verejnom zdraví a vykonávacej vyhlášky je v rozpore s ustanoveniami Ústavy SR: Za účelovú môžeme považovať argumentáciu, že vyššie uvedené právne normy upierajú maloletému dieťaťu právo na život podľa ustanovení článku 15 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR[viii]. Rovnako môžeme považovať za sporné tvrdenie žalobkyne, že orgán uložením povinnosti poskytnúť lekárom súčinnosť došlo podľa ustanovení článku 16 ods. 1 Ústavy SR[ix] k zásahu do práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia[x]. Veľkú právnu relevanciu má  argumentácia JUDr. Bizoňa, že orgány verejnej moci v Slovenskej republike môžu podľa ustanovení článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR[xi]občanovi uložiť povinnosť len zákonom alebo na základe zákona, ale nie obyčajnou vykonávacou vyhláškou k zákonu koncipovanému ako blanketová norma[xii]. 

Zaujímavé však je, ako sa Ústavný súd SR vyrovnal s argumentáciou advokáta Bizoňa, keď 5. novembra 2013 prijal podnet Krajského súdu v Nitre na ďalšie konanie. Ústavný súd SR uznal, že Zákon o verejnom zdraví[xiii] nemôže pri ukladaní povinností občanom SR alebo iným osobám ako blanketová norma odkazovať na vykonávaciu vyhlášku, ale musí stanoviť povahu a hranice právnej regulácie pri zachovaní základných práv a slobôd, a preto by bolo najlepšie súčasný zákon novelizovať. Stotožnil sa tiež s argumentáciou žalobkyne, že vykonávacia vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008Z.z.[xiv] zasahuje do základných práv a slobôd sťažovateľky a jej maloletého dieťaťa vo väčšej miere než explicitne ustanovuje zákon a než pripúšťa Ústava SR[xv].

Na druhej strane, predbežné stanovisko automaticky neindikuje nesúlad napadnutých právnych noriem s Ústavou SR, musíme si jednoducho počkať na meritórne rozhodnutie. V ostatných bodoch sa však Ústavný súd SR vymedzil proti argumentácii JUDr. Bizoňa. Navyše, Ústavný súd zamietol návrh na pozastavenie účinnosti vykonávacej vyhlášky. Odôvodnil to tým, že narušením štátneho vakcinačného programu by bol ohrozený verejný záujem tým, že by sa podstatne zvýšilo riziko šírenia závažných a smrteľných nákazlivých chorôb najmä medzi sociálne slabšími osobami. Hoci  sťažovateľkinmu dieťaťu nehrozí priame a bezprostredné nebezpečenstvo ohrozenia nákazlivou chorobou, pri sociálne vylúčených spoločenstvách by bez štátneho vakcinačného programu mohlo v krajnom prípade dôjsť až k vypuknutiu epidémie. Preto napriek zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľky a jej maloletého dieťaťa Ústavný súd SR ponechal napadnutý zákon aj vykonávaciu vyhlášku v platnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci[xvi].