Podkapitalizácia alebo tzv. thin capitalization

Podstata tejto metódy spočíva v tom, že materská spoločnosť poskytne pôžičku dcérskej spoločnosti s tým, že pôžička je vyššia ako v skutočnosti táto dcérska spoločnosť potrebuje a/alebo úroky vyplácané materskej spoločnosti za poskytnutý úver sú vyššie/nižšie ako trhové úroky. Spoločnosti musia byť nejako prepojené.[1]

Aká je motivácia materskej a dcérskej spoločnosti používať takúto metódu daňovej optimalizácie? Ak chce spoločnosť zvyšovať svoj kapitál, v zásade má k dispozícii tri možnosti; peniaze si požičia na finančnom trhu v podobe pôžičky alebo vydaním dlhopisov alebo získa kapitál vydaním nových akcií/podielov. Každé z týchto možností prináša so sebou rôzne právne, daňové a ekonomické konsekvencie, a preto musí byť dôkladne zvážené, ktorá z možností je pre danú transakciu z pohľadu spoločnosti zvyšujúcej kapitál najvýhodnejšia.

Podkapitalizácia smeruje k zvýšeniu kapitálu pomocou pôžičky, avšak, táto pôžička je reklasifikovaná na tzv. equity capital; tj. zvýšenie kapitálu prostredníctvom zvýšenia imania. Daňové orgány sa snažia odhaliť zámer spoločností ktoré si zvolia financovanie prostredníctvom úveru na úkor kapitálového financovania z daňových dôvodov. Nasledujúce body zhrňujú podstatné výhody, resp. nevýhody takéhoto financovanie:

1. Vyplácanie úrokov je na rozdiel od dividend daňovo uznateľný náklad (výhoda pre dcérsku spoločnosť, ktorá si týmto môže zmenšiť svoju daňovú povinnosť);
2. Na rozdiel od úrokov, dividendy podliehajú často krát dvojitému zdaneniu (na Slovensku nie, keďže dividendy sa osobitne nezdaňujú);
3. Financovaním cez pôžičku sa dá vyhnúť rôznym osobitným daniam, ktoré vznikajú ako dôsledok zvyšovania kapitálu; alebo
4. Zdaňovanie úrokov je takmer vždy nižšie ako zdaňovanie dividend.

Na základe vyššie spomenutého môžeme zadefinovať podkapitalizáciu ako skryté kapitálové zvýšenie podielu v spoločnosti kvôli lepším daňovým konsekvenciám. Ak napríklad spoločnosť A, ktorá je matkou spoločnosti B si chce zvýšiť podiel v spoločnosti a získať tým aj väčšie dividendy, môže to urobiť skryto prostredníctvom pôžičky, kedy poskytne napríklad 100 000 eur, namiesto skutočne potrebných 10 000 eur a ten zvyšok alebo celá pôžička je preklasifikovaná na kapitálový vstup. Dcérska spoločnosť vypláca potom materskej väčšinou vyššie úroky ako sú bežné na finančnom trhu. Výhody pre zmluvné strany môžu byť nasledujúce:

1. Ak by išlo o klasický kapitálový vstup, mohlo by to podliehať nejakej dani;
2. Úroky vyplácané materskej spoločnosti sú daňovo uznateľné náklady a tým si dcérska spoločnosť znižuje svoju daňovú povinnosť;
3. Predchádza sa tým prípadnej dvojitému ekonomickému zdaneniu, keďže dividendy sú často krát zdaňované; alebo
4. Daň z vyplácaných úrokov je takmer vždy nižšia ako daň z dividendy.

Úlohou niektorých štátov je vhodným legislatívnym rámcom predísť takejto daňovej optimalizácii, ktorá sa označuje ako „abusing tax planning“. Tento legislatívny rámec obsahuje súbor pravidiel, ktoré stanovujú; ktorých zmluvných vzťahov sa to môže týkať (definícia previazanosti), aká metóda prispôsobenia daňovej povinnosti sa použije (napríklad čí sa zoberie do úvahy len presahujúca časť úveru alebo celý úver, či iba presahujúce úroky alebo celkovo úroky a pod.), čo znamená podkapitalizácia, tak aby sme mohli povedať, že v tomto prípade sa fingoval kapitálový vstup materskej spoločnosti.

Každá jurisdikcia, ktorá má pravidlá podkapitalizácie si môže zvoliť vlastnú definíciu prepojenosť spoločností, či vlastný vzorec, podľa ktorého povieme, že daný vzťah je vzťahom podkapitalizácie. Existujú však aj štáty, ktoré predpisy o podkapitalizácii nemajú. Napríklad Slovenská republika ich zrušila prijatím nového Zákona o daní z príjmov v roku 2003. Aj keď sa mali znovu zaviesť ustanovenia o podkapitalizácii, v dôsledku krízy, a teda potrebe zatraktívniť Slovenskú republiku, tieto ustanovenia boli v novele Zákona o daní z príjmov zrušené a v súčasnosti sa ani nič podobné nechystá.[2]

Napriek tomu, že nemáme ustanovenia o podkapitalizácii, niektoré ustanovenia Zákona o daní z príjmov sa dajú aplikovať v prípade, ak dcérska spoločnosť vypláca úroky materskej spoločnosti za poskytnutý úver a tieto úroky sú vyššie ako úroky, ktoré by musela spoločnosť platiť v prípade, ak by dostala od úver od inej spoločnosti ako materskej. V taktom prípade sa aplikuje tzv. transferové oceňovanie, ktoré však nepreklasifikuje úvery na dividendy ako to je v prípade ustanovení o podkapitalzácii, ale daňový základ tejto spoločnosti sa zvýši o rozdiel medzi úrokmi vyplácanými materskej spoločnosti a úrokmi trhovými. V zmysle procesného daňového právneho predpisu sú daňové orgány povinné venovať sa otázkam umelo nadhodnoteným/podhodnoteným platbám a na základe metodiky upravenej v daňovom práve hmotnom vypočítať rozdiel a upraviť tým základ dane dcérskej spoločnosti.