# právny štát

Rada advokátskych komôr Európy (CCBE) dňa 15.5. usporiadala svoje zasadnutie po prvýkrát prostredníctvom videokonferencie. Zástupcovia advokátskych komôr schválili viacero iniciatív v reakcii na potrebu obnovenia fungovania justície a posilnenia prístupu k spravodlivosti v čase uvoľňovania preventívnych opatrení v EÚ.

V slovenskom právnom poriadku chýba výslovná úprava dohody o nežalovaní. Jej podstata spočíva v tom, že oprávnená strana sa zaviaže, že nebude žalovať povinnú stranu a domáhať sa reálneho uplatnenia svojho práva. V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť možnosti jej dojednania v slovenskom právnom prostredí.

Verejný ochranca práv alebo inak nazývaný aj ombudsman. Tento ústavný inštitút úzko súvisí nielen so spôsobilosťou danej osoby zastávať túto funkciu, ale aj nezlúčiteľnosťou funkcií.

Kancelária verejného ochrancu práv, zriadená zákonom č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv, plní úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. Je právnickou osobou so sídlom[1] v Bratislave.

Kľúčovou a najdôležitejšou právomocou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) je rozhodovanie o súlade právnych predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom uvedeným zákonom. Táto kompetencia bola zverená do právomoci ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Keďže v každom režime zneužitie silových zložiek na strane štátu môže zasiahnuť do základných práv ľudí v našom demokratickom systéme nastala potreba vytvoriť pravidlá tak, aby štátna moc bola kontrolovaná nezávislým orgánom, ktorý bude dohliadať na prípadné zneužitie ich právomocí na úkor občanov. Dnes pokračujeme druhým zo série článkov o Ombudsmanovi.