Žalobcovia sa svojou žalobou podanou Okresném súdu v Ždiari nad Sázavou (Okresný súd) domáhali určenia, že pozemky nie sú zaťažené záložným právom zriadeným na základe zmluvy o zriadení záložného práva, ktoré malo zabezpečovať pohľadávku žalovanej. Skutkový stav bol nasledovný. Žalobcovia sú manželia od roku 1996 a stavbu – rodinný dom stojaci na pozemkoch začali svojpomocne stavať za trvania manželstva. Od nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia v ňom majú žalobcovia rodinnú domácnosť. Tento rodinný dom od počiatku patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Aj napriek tomu jeden zo žalobcov – manžel so žalovanou uzatvoril záložnú zmluvu, a to bez toho, aby o tom manželka – žalobkyňa vedela. Z toho dôvodu sa žalobkyňa dovolala neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva. Táto zmluva je však neplatná aj v zmysle § 747 Občianskeho zákonníka, keďže na nehnuteľnostiach sa nachádza rodinná domácnosť žalobcov.
Žalovaná namietala, že žalobca pozemky získal ešte pred uzatvorením manželstva so žalobkyňou. Okresný súd rozhodol tak, že určil, že pozemky, na ktorých stojí rodinný dom žalobcov, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej. Okresný súd mal za to, že žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem. Dal žalovanej za pravdu ohľadom toho, že pozemky sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu, avšak uviedol, že rodinný dom na nich stojaci patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Podľa názoru Okresného súdu žalovaná mala okrem iného povinnosť zisťovať aj to, či nehnuteľnosti spolu so žalobcom neužíva aj jeho manželka a deti, vzhľadom na to, že poznala jeho stav. Absentovala teda dobromyseľnosť žalovanej. Žalobkyňa bola následne úspešná a domohla sa určenia neplatnosti právneho úkonu vykonaného bez jej súhlasu ako súhlasu manželky. Okresný súd preto žalobe žalobcov vyhovel.
Vzhľadom na to, že žalovaná nesúhlasila s rozhodnutím Okresného súdu, podala voči nemu odvolanie. Krajský súd v Brne, pobočka v Jihlave (Krajský súd) rozhodnutie Okresného súdu zmenil, a to tak, že žalobu v časti o určenie neexistencie záložného práva zamietol. Uviedol, že pozemok, na ktorom stojí rodinný dom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov nie je zaťažený záložným právom v prospech žalobkyne, nakoľko výkon záložného práva spojený so speňažením rodinnému domu, v ktorom sa nachádza rodinná domácnosť je nezlučiteľný s bývaním rodiny. Tento pozemok s rodinným domom tvorí jeden funkčný celok. Ohľadom pozemku, ktorý rodinný dom iba obklopuje a zabezpečuje prístup k verejnej komunikácii však uviedol, že pokiaľ by došlo k výkonu záložného práva k tomuto pozemku, žalobcovia by sa aspoň čiastočne pričinili o úhradu zabezpečených pohľadávok žalobkyne. Žalobcovia preto následne podali dovolanie.
Prípustnosť dovolania odôvodňovali vyriešením otázky, či ochrana rodinnej domácnosti sa okrem rodinného domu a pozemku, na ktorom tento rodinný dom stojí vzťahuje aj na jeho bezprostredne funkčne pripojené príslušenstvo – v tomto prípade priľahlú oplotenú záhradu. Krajský súd, ktorý pojem rodinnej domácnosti neprípustne zúžil sa tým mal odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Okrem toho sa podľa žalobcov taktiež môže jednať o otázku, ktorá doposiaľ nebola v rámci rozhodovania dovolacieho súdu vyriešená. Namietali pritom aj rozhodnutia o náhrade trov konania.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) mal za to, že dovolanie v časti, v ktorej ním žalobcovia napádali rozhodnutia o náhrade trov konania nie je prípustné a preto ho v tejto časti odmietol. Dovolanie žalobcov v časti týkajúcej sa vyriešenia otázky hmotného práva, a to či a za akých podmienok sa ochrana rodinnej domácnosti manželov vzťahuje aj na pozemok priliehajúci k domu nebola doposiaľ Najvyšším súdom riešená. Dovolanie je preto v tejto časti prípustné. Po ďalšom preskúmaní prejednávaného prípadu mal Najvyšší súd za to, že dovolanie je v tejto časti opodstatnené.
Najvyšší súd následne citoval § 747 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V zmysle týchto ustanovení platí, že ak má aspoň jeden z manželov právo nakladať s domom alebo bytom, v ktorom sa nachádza rodinná domácnosť manželov alebo rodiny musí sa zdržať a predísť všetkému, čo by bývanie mohlo ohroziť alebo znemožniť. Manžel bez súhlasu druhého manžela nesmie tento dom, alebo byt scudziť alebo k domu, bytu alebo ich časti zriadiť právo, ktorého výkon je nezlučiteľný s bývaním manželov alebo rodiny, ibaže by manželovi alebo rodine zabezpečil obdobné bývanie.
V tejto súvislosti Najvyšší súd uviedol, že sa nestotožnil s názorom Krajského súdu o tom, že z použitia slova “časti” vyplýva, že ochrana všetkých dotknutých nehnuteľností v tomto prípade nie je na mieste. Podľa Najvyššieho súdu je ochrana v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka poskytnutá všetkým nehnuteľnostiam a slovo “časť” vyjadruje iba to, že do tejto ochrany je možné zasiahnuť napr. zriadením záložného práva k časti týchto nehnuteľností. Citované ustanovenie § 747 Občianskeho zákonníka nehovorí nič o tom, či je ochranu možné vziahnuť aj na súvisiaci pozemok ako v tomto prípade. Ochranu je pritom možné poskytnúť tým predmetom, ktoré vo svojom súhrne tvoria obydlie manželov, pričom pojem obydlie je nutné posudzovať pre každý prípad individuálne.
Pojem obydlie pritom nie je možné chápať iba stavebnotechnickým spôsobom tak, že ide o štyri steny a strechu. Ide o priestor, ktorý človek ako súkromie vymedzil a v ktorom žije svoj súkromný a rodinný život. Najvyšší súd podporne poukázal aj na trestnoprávnu úpravu a právnu úpravu ochrany dlžníkov voči veriteľom.
V rámci trestného práva sa pod pojmom obydlie rozumie dom, vrátane uzatvoreného dvora a priľahlej oplotenej záhrady, byt alebo iné priestory služiace k bývaniu a príslušenstvo k ním prináležiace. V prípade ochrany pred veriteľmi možno poukázať na nariadenie vlády o spôsobe určenia hodnoty obydlia, pričom za súčasť obydlia sa v tomto prípade považuje aj pozemok nevyhnutný k riadnemu užívaniu obydlia a tvoriaci s nim funkčný celok. Týmto pozemom môže byť pozemok, na ktorom sa obydlie nachádza, pozemok zabezpečujúci prístup k obydliu (tak ako v teraz posudzovanom prípade žalobcov) a súvisiaci spoločne užívaný pozemok, spravidla oplotený.
V zmysle odbornej literatúry zároveň platí, že sú zakázané konania bezprostredne ohrozujúce dom, ale aj konania, ktorých predmetom nie je priamo dom, no v ich dôsledku k ohrozeniu alebo znemožneniu bývania dôjde, a to napr. stratou prístupovej cesty. Najvyšší súd sa preto s argumentom Krajského súdu, že žalobcovia by sa aspoň čiastočne pričinili o úhradu zabezpečených pohľadávok žalobkyne.
Vzhľadom na vyššie uvedené je preto nutné interpretovať § 747 Občianskeho zákonníka širšie, a to tak, že táto ochrana sa môže vzťahovať nie len na dom ako stavbu a na pozemok, na ktorom sa dom nachádza, ale aj na pozemok k domu prislúchajúci, ak s domom tvorí jeden fuknčný celok za účelom bývania, a to ak príslušné konanie znemožňuje alebo ohrozuje bývanie manželov alebo rodiny. Takým pozemkom môže byť aj pozemok zabezpečujúci prístup k domu alebo pozemok, ktorý je priľahlou oplotenou záhradou.
Z dôvodov vyššie uvedených preto rozhodnutie Krajského súdu nie je správne a Najvyšší súd toto rozhodnutie v časti týkajúcej sa neexistencie záloženého práva zaťažujúceho pozemok, ktorý zabezpečuje prístupovú cestu k rodinnému domu zrušil.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. marca 2022, sp. zn.: 21 Cdo 252/2021
