Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 25.07.2014 pracovnú zmluvu na dobu určitú s dobou trvania do 28.02.2016, dátum nástupu do práce bol stanovený na 01.08.2014. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca vykonávať prácu nákupcu s miestom výkonu práce v Prešove. Podaním zo dňa 10.08.2015 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu porušenia povinnosti uvedenej v § 81 písm. b) Zákonníka práce. Porušenie vymedzil žalovaný tak, že žalobca od 03.08.2015 do 07.08.2015 nenastúpil do práce a svoju neprítomnosť nijakým spôsobom nenahlásil svojmu nadriadenému a ani ju neospravedlnil. Bez vedomia a súhlasu nadriadeného sa nenachádzal v mieste výkonu práce na základe čoho mu vznikla neospravedlnená absencia v práci. Žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné pre neexistenciu dôvodov, pre ktoré by bolo možné skončiť pracovný pomer okamžite, pretože v čase od 07.08. do 10.08.2015 bola u žalovaného vyhlásená celozávodná dovolenka a to bol dôvod neprítomnosti žalobcu na pracovisku.
Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca závažne porušil pracovné povinnosti tým, že sa bez ospravedlnenia nedostavil v dňoch 03.08.2015 až 07.08.2015 na pracovisko. Súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že tomu tak bolo z dôvodu vyhlásenia celozávodnej dovolenky, nakoľko štatutárny zástupca žalovaného nariadil žalobcovi individuálne čerpanie dovolenky len do konca mesiaca júl 2015, čo potvrdil aj sám žalobca a jeho priateľka. Konateľ žalovaného tak urobil v čase, kedy už bolo všetkým zamestnancom známe obdobie čerpania celozávodnej dovolenky. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že konateľ žalovaného pár dní pred jej začiatkom určil, kto počas nej zostane pracovať a kto nie. Na základe uvedeného súd vyvodil, že vôľou zamestnávateľa bolo, aby sa celozávodná dovolenka, ktorá začala plynúť 27.7.2015, nevzťahovala na žalobcu v období od 03.08.2015 do 07.08.2015. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že konateľ žalovaného ako aj ďalší zamestnanec žalovaného sa opakovane snažili skontaktovať so žalobcom v uvedenom období, čo potvrdil aj sám žalobca a jeho priateľka. Ak mal teda žalobca pochybnosť o tom, či sa celozávodná dovolenka vzťahuje aj na neho, bolo jeho povinnosťou si túto skutočnosť overiť u zamestnávateľa. Zamestnávateľ teda neurčil žalobcovi čerpanie dovolenky v mesiaci august, ktorý sa tak svojvoľne rozhodol čerpať dovolenku v danom mesiaci, čím porušil pracovnú disciplínu a to závažným spôsobom.
Pri posudzovaní toho, či zo strany žalobcu šlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, súd prihliadal aj na prístup žalobcu k plneniu pracovných úloh. Z výsluchov konateľa žalovaného a svedka vyplynulo, že žalobca pracoval nezodpovedne, v dôsledku čoho spoločnosti vznikala škoda. Súd prvého stupňa konštatoval, že z dôvodu viacdňovej súvislej neospravedlnenej absencie žalobcu v práci boli splnené podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru a preto žalobu žalobcu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie.
Odvolací súd sa zaoberal otázkou, či boli zo strany zamestnávateľa splnené podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na radikálnosť dôsledkov spojených s uvedeným spôsobom ukončenia pracovného pomeru, zákonodarca presne stanovuje, za akých podmienok tak môže urobiť zamestnávateľ. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak:
a) zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca stanovil iba dva taxatívne dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Pre uplatnenie druhého dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť porušenie pracovnej disciplíny zavinené a zo strany zamestnávateľa preukázané.
Odvolací súd zdôraznil, že druhý dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa spočíva v najvyššom stupni intenzity porušenia pracovnej disciplíny. To znamená, že k porušeniu pracovnej disciplíny musí dôjsť zvlášť hrubým spôsobom. Posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa ponecháva na zamestnávateľa, ktorý by mal pri vyvodzovaní dôsledkov vychádzať nielen z okolností konkrétneho prípadu, ale aj z celkovej úrovne pracovnej disciplíny na jeho pracovisku.
Žalovaný ako zamestnávateľ, rovnako ako aj svedkovia pred súdom prvej inštancie vypovedali, že plnenie pracovných úloh zo strany žalobcu bolo po zaučení dlhodobo nedostačujúce, žalobcove nedostatky a chyby v práci museli naprávať jeho kolegovia, pričom v tejto súvislosti dochádzalo aj k vzniku škôd, a to až do takej miery, že bola ohrozená budúcnosť žalovaného (ostatní zamestnanci žalovaného mali upozorňovať, že ak žalobca nezmení svoj postoj k práci, tak firmu potopí). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v pracovnej zmluve mal ustanovenú skúšobnú dobu, počas ktorej výpoveď nedostal, čo však je, v kontexte vyššie uvedeného, prekvapujúce a nepochopiteľné.
Vzhľadom na skutkový stav daného sporu má odvolací súd za to, že zamestnávateľ voči žalobcovi ako zamestnancovi nemal použiť najprísnejšie opatrenie aké Zákonník práce pozná, a to okamžité skončenie pracovného pomeru.
Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že zamestnanec svojím konaním porušil pracovnú disciplínu, nevykonával svoju prácu riadne a zodpovedne, no nemožno odobriť postup zamestnávateľa, ktorý zvolil najprísnejšie opatrenie, ktoré vyžaduje najvyšší stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny. V zmysle princípov pracovného práva v demokratickej spoločnosti súd za žiadnych okolností nemôže tolerovať revanš zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý si svoje pracovné povinnosti riadne neplní.
Dôvody, pre ktoré mal zamestnávateľ záujem ukončiť pracovný pomer so zamestnancom (žalobcom) odvolací súd posúdil ako plne dôvodné, no zamestnávateľ mal zvoliť iný postup, a to výpoveď.
Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a určil okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi za neplatné. Len pre ozrejmenie nedostatku proporcionality dal odvolací súd do pozornosti úmyselný trestný čin a neporovnanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny na účely najprísnejšieho opatrenia, aké Zákonníka práce pozná. V prevyšujúcej časti odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu bude prejednať nárok žalobcu na náhradu mzdy, ktorú si podanou žalobou uplatnil.
Zdroj: Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoPr/4/2019 zo dňa 25.08.2020
