Ústavný súd SR uznesením zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016 (ďalej len „uznesenie ÚS SR“) odmietol sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, smerujúcu proti rozsudku odvolacieho súdu o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu povinného zmluvného poistenia. V uvedenom uznesení Ústavný súd SR priniesol okrem výborne spracovaného odôvodnenia, ktoré môže dobre konkurovať nejednej odbornej literatúre pojednávajúcej o priamom a nepriamom účinku smerníc EÚ, aj zásadné argumentačné línie v prospech subsumovania nemajetkovej ujmy pod poistné krytie povinného zmluvného poistenia.
Čo predchádzalo uzneseniu ÚS SR ?
Pomerne zložité a nejednoznačné smerovanie aplikačnej praxe. Vývoj začína najskôr pri uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.04.2011, sp. zn.: 4 Cdo 168/2009, v ktorom súd konštatoval, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v ZoPZP. Sledujúc dôsledne odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 11 Občianskeho zákonníka a škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka uzavrel, že poisťovňa nie je pasívna legitimovaná v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv poškodených spôsobených úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPZP“)[1]. Nasledoval rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, Haasová, C – 22/12, EU:C:2013:692 (ďalej len „rozsudok Haasová“), ktorý uviedol, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Všeobecné súdy zareagovali rozsudok Haasová rozdielne, a teda časť rozhodovacej praxe priznávala a časť odmietala priznať nemajetkovú ujmu titulom povinného zmluvného poistenia. Mohlo by sa zdať, že nejednoznačnosť v riešení predmetnej spornej otázky mal mať ambíciu odstrániť rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.03.2016, sp. zn.: 3Cdo 301/2012, prijatý v čase po vynesení rozsudku Haasová. Záver uvedeného rozsudku však opäť prekvapivo viedol ku konštatovaniu nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku dopravnej nehody.[2] Uvedený rozsudok sa vysporiadal s rozsudkom Haasova len veľmi nedostatočným nedostatočným spôsobom, a preto bola veľmi otázna jeho právna udržateľnosť v ďalšom období.
V čom spočíva kľúčová otázka
Ústavný súd SR za esenciu celej sťažnosti označil otázku interpretácie § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP obsahujúceho pojem „škoda na zdraví“, ktorú na účely povinného zmluvného poistenia zákonodarca subsumuje pod poistné krytie. Inými slovami, kľúčovou sa javí otázka interpretačných medzí pojmu škoda na zdraví, v tom zmysle či je možné pod ňu subsumovať aj nemajetkovú ujmu v zmysle § 11 – 13 Občianskeho zákonníka.
Proti sebe stojace právne názory okresného a krajského súdu na jednej strane a sťažovateľa – poisťovne na strane druhej je možné zhrnúť nasledovne:
- Extenzívny prístup k výkladu škoda;
Podľa názoru okresného a krajského súdu zahŕňa pojem škoda aj náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzajú pritom z eurokonformného výkladu vyplývajúceho z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojich rozhodnutiach nehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetková ujma, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z toho slovného spojenia okresný a krajský súd dovodili, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o prípad škody. K takému poňatiu škody sa hlásia aj princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov. - Tradičné chápanie pojmu škoda podľa slovenskej civilistiky;
Opačný názor v prípade prezentovala poisťovňa, opierajúc sa pritom o stabilné chápanie pojmu škoda v slovenskej civilistike na podklade systematických súvislosti Občianskeho zákonníka, ako aj dlhodobo sa vyvíjajúcich názorov o materiálnej substancií pojmu škodu a o imateriálnej podstate pojmu ujma. Okrem iných argumentov sa poisťovňa opierala aj o jednoznačný postoj Slovenskej republiky, ktorý táto vyjadrila v prípade Haasová, že zámerom štátu nebolo zahrnúť nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá um mohla byť spôsobená smrťou ich blízkej osoby, do zákonného poistného krytia o náhrade škody.
Hlavné argumenty Ústavného súdu SR
Hlavné argumenty Ústavného súdu SR, na základe ktorých vyslovil, že právne názory krajského súdu a okresného súdu v časti o zahrnutí nemajetkovej ujmy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti pod pojem škoda podľa ZoPZP, nie sú arbitrárne a nevykazujú známky ústavnej neakceptovateľnosti, možno zhrnúť nasledovne:
- Slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie;
- Primát práva EÚ a vôle únijného tvorcu, keďže ide o oblasť európskej legislatívy;
- Tradičného chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu chápaniu v zmysle eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej normy;
Záver
Ústavný súd SR svojím uznesením jednoznačne konštatoval ústavnú udržateľnosť extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví podľa ZoPZP. V praktickom živote sa toto prelomové rozhodnutie prejaví tak, že pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolá občianskoprávnu zodpovednosť za škodu podľa § 444 Občianskeho zákonníka, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásad do práv na ochranu osobnosti, musí byť takto vzniknutá ujma tiež predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia.
