V dnešnom svete, plnom technológií a neuveriteľného vedecko-technického pokroku, je umelá inteligencia bežnou súčasťou života. Väčšina z nás má účet na sociálnej sieti, ktoré v princípe fungujú na spracovávaní dát, údajov a využívajú rôzne algoritmy ako umelá inteligencia. Už len samotné vyhľadávanie na webe, t. j. internetovom prehliadači, spracováva umelá inteligencia, aby nám vedela poskytnúť relevantný obsah, podľa údajov, ktoré mala k dispozícii. Umelá inteligencia je niečo, čo má nahradiť ľudskú inteligenciu a prirodzené vlastnosti človeka. Čo znamená, že prejaví schopnosti ako je plánovanie, učenie a spracovávanie informácií. Človek však v nej má nájsť využitie pre ďalší vedecký a technický rozvoj planéty a ľudstva celkovo. V súčasnosti sa umelá inteligencia využíva na každodenné, bežne používané veci, ako je napr. online nakupovanie, chatboot, preklad textu do iných jazykov, dokonca využívame aj autonómne vozidlá, ktoré sú riadené a ovládané umelou inteligenciou.
Pokiaľ ide o právnu stránku života, myslím si, že umelá inteligencia môže byť skutočne veľkým prínosom pre efektívnejšiu komunikáciu štátu s občanmi, ako aj pre iné oblasti práva a jeho aplikácie. Prínosom pre demokraciu by mohlo byť využitie umelej inteligencie na úrovni elektronických volieb a jednoduchšiemu prístupu k správe verejných vecí občanmi a teda aj výkonu priamej demokracie. Na druhej strane v rámci volebných kampaní môže na základe algoritmov sociálnych sietí dochádzať k skresľovaniu diania a polarizácii spoločnosti. Algoritmus totiž spracováva naše údaje, na základe ktorých navrhuje podobný alebo rovnaký obsah, čo môže viesť k ovplyvneniu názorov a postojov v spoločnosti.
Čo sa týka súdnictva, v praxi sa možno stretnúť s rozhodnutím, ktoré bolo odôvodnené aj na základe argumentov predložených umelou inteligenciou.[1]V tomto rozhodnutí bolo však záverečné slovo ponechané na človeka - sudcu. V takomto duchu si viem predstaviť veľký prínos umelej inteligencie ako pomocného asistenta na rýchlejšie a efektívnejšie spracovávanie podkladov pre rozhodnutie.
Samozrejme, umelá inteligencia má zaujímavé výhody, ale prináša so sebou aj isté riziká. Medzi výhody jej využitia môžeme zaradiť najmä rýchlosť, v porovnaní so spracovávaním údajov, resp. informácií človekom. Ak by umelá inteligencia disponovala všetkými relevantnými právnymi predpismi, literatúrou, judikatúrou a inými zdrojmi, dospela by k rozhodnutiu za omnoho kratší čas ako človek. V praxi to však má aj isté riziká. Umelá inteligencia môže byť naprogramovaná tak, aby rozhodovala „správne“. Čo je však správne? Alebo spravodlivé? Umelá inteligencia je stále „len“ umelá a teda si vyžaduje zásah človeka, aby ju vôbec naprogramoval. Ten konkrétny programátor jej môže zapracovať svoje hodnoty a na základe toho si bude umelá inteligencia myslieť, že rozhodla správne. Preto pri formovaní a vytváraní algoritmov je nevyhnutné upustiť od spoločenských predsudkov, ktoré môžu byť základom pre nespravodlivé rozhodnutie. Sudca ako človek, ktorý ma prirodzené vlastnosti ako empatia, môže rozhodnúť spravodlivejšie, resp. ľudskejšie ako počítač „bez citu“.
Otázkou však zostáva, či chceme mať rýchlejšie automatizované rozhodovanie alebo pomalšie empatické rozhodovanie? Ideálnym riešením by bola stredná cesta. Nemyslím si, že umelá inteligencia dokáže plnohodnotne nahradiť človeka ako sudcu pri rozhodovacích procesoch. Mohla by napríklad vyhodnotiť riziko úteku obvineného alebo riziko recidívy. Úlohou sudcu je chrániť základné ľudské práva a slobody a na druhej strane rozhodnúť o zásahu do základného práva a slobody jednotlivca. Súd musí byť nezávislý orgán ochrany práv, preto by bolo prosperujúce, tak ako pre občanov, aj pre štát, ak by sa umelá inteligencia v súdnictve využívala ako asistent sudcu. Poskytla by sudcovi svoje podklady a návrhy rozhodnutia, ktoré by sudca mohol vziať do úvahy a zabezpečiť tak rýchlejšiu a efektívnejšiu spravodlivosť voči jednotlivcom. Umelá inteligencia ponúka možnosti najmä v oblasti kybernetickej kriminality, finančných a podvodných trestných činov aj pri využití mediálnych zdrojov. Napríklad získať dáta o páchateľovi trestného činu cez internet.
Veda a technika sa vyvíja, s tým sú prirodzene spojené aj nové trestné činy v online priestore. Nato, aby sme mohli aj takéto trestné činy efektívne sankcionovať, je treba využiť aj umelú inteligenciu, ktorá je súčasťou online priestoru. Stále sú tu však riziká spojené s jej využívaním. Pri neobmedzených možnostiach spracovania dát vystáva otázka primeranosti zásahu do ľudských práv a slobôd. Môže dôjsť k zásahu do práva na súkromie jednotlivca, ochrany osobných údajov, ľudskej dôstojnosti, práva na informácie a iné. Sporná otázka zodpovednosti pri využívaní umelej inteligencie pri autonómnych vozidlách, je pri otázke umelej inteligencie ako sudcu, rovnako, viac než aktuálna. Ak by rozhodnutím umelej inteligencie došlo k neprimeranému zásahu do práv, kto by niesol zodpovednosť za takéto rozhodnutie? V prípade, ak by umelá inteligencia rozhodovala na každej úrovni konania, t. j. na okresnom, krajskom aj najvyššom súde, aká by bola záruka, že umelá inteligencia rozhodne na každej úrovni inak, resp., že napraví svoje rozhodnutie?
V súdnom procese je nevyhnutné, aby konečné rozhodnutie vydal sudca ako človek, ako záruka dodržiavania práva na spravodlivý proces, významnej prezumpcie neviny ako aj všetkých ostatných, nemenej dôležitých práv a slobôd človeka. Aspekt empatie a individualizácie trestu, prihliadnutie na všetky okolnosti, vrátane osobných vlastností páchateľa, je nenahraditeľná schopnosť ľudských bytostí. Niekedy umelá inteligencia môže rozhodnúť neočakávane a prekvapiť aj jej tvorcu. Preto by som sa pri tak vážnej a významnej úlohe v spoločnosti, ako je inštitút nezávislého sudcu, nespoliehala len na softvér a jeho algoritmus. Koniec koncov, človek vytvoril umelú inteligenciu a nie vice versa.
Autorka:
Bc. Sára Zsemlyová
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
1. ročník magisterského štúdia
