Išlo o komunikáciu nadväzujúcu na viaceré závažné kauzy medzi obvineným podnikateľom a viac či menej ďalej záujmovými osobami, a v neposlednom rade i predstaviteľmi štátnej moci zásadného postavenia napríklad aj v podobe sudcov či advokátov, alebo sprostredkovateľov medzi nimi. Správy z obdobia približne od septembra 2017 do mája 2018, označené ako „kompletný obsah tzv. Threemy 1“, ktoré boli zaistené vyšetrovateľom a sú stále vykonávané a používané ako dôkaz v ešte neukončených súdnych konaniach trestného charakteru, zverejnil sudca bratislavského krajského súdu Peter Šamko ako súčasť svojej publikačnej činnosti na stránke portálu pravnelisty.sk s tvrdením, že pri už de facto i tak parciálne zverejňovaných častiach príslušnej komunikácie médiami by si každý mal na predmetnú komunikáciu urobiť v jej predpokladanej celistvosti názor sám, a súčasne s vyjadrením jeho ďalšieho názoru, že „v neverejnom prípravnom konaní by nemali dôkazy unikať zo spisu. Ak sa tak už stalo a došlo k selektívnemu zverejneniu časti Threemy zo strany vybraných médií, a to s odôvodnením, že je to vo verejnom záujme, potom je vo verejnom záujme aj zverejnenie kompletného obsahu Threemy, aby sa každý, koho zaujíma, mohol oboznámiť s jej obsahom.“
Mediálny záujem však týmto počinom nevzbudil len uvádzaný prepis šifrovanej komunikácie takmer vyše 80 000 správ, ale tiež samotné konanie sudcu Šamka. Dnes už na mieste portálu Právne listy, kde bol zverejnený, dotknutý článok uvedený nie je. Čo však na mieste je, je otázka súvisiaca s konaním sudcu, či vlastne mohol zverejniť celú komunikáciu z aplikácie Threema?
Tak ako sa javí celá záležitosť pomerne neštandardná, ako i vyplývajúca z viacerých súvislostí, tak je azda náležité aj priblížiť možné prístupy až náhľady na túto otázku.
Vo všeobecnosti možno uviesť, že dokazovanie v trestnom konaní predstavuje zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, za účelom poznania a ozrejmenia všetkých podstatných skutočností dôležitých pre ďalší postup v konaní a konečné rozhodnutie ako také. Ide o snahu preukázania javov bezprostredne súvisiacich so skutkom tak, aby poskytli správny, reálny odraz skutočností podstatných pre spravodlivé rozhodnutie. Spôsob vykonávania dôkazov a ich procesné zadokumentovanie je v Trestnom poriadku upravené generálne pre všetky v ňom zadefinované prípady, pričom § 119 ods. 2 uvádza: „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.“ Pritom, v rámci procesu dokazovania, je práve hodnotenie dôkazov jeho zavŕšením, a to popri súčasnom preverení a aplikácii kritérií primárne zákonnosti, následne závažnosti, hodnovernosti a pravosti, získaných a vykonaných, dôkazov.
V prípade otázky možnosti zverejnenia predmetnej komunikácie Threema avšak nejde prioritne v danom význame o otázku týkajúcu sa vyslovene trestného práva, nakoľko sa netýka priamo postupu sudcu, ktorý v danej veci koná. Možno ale uviesť, že v trestnom konaní vo všeobecnosti platí, že v zmysle § 6 ods. 2 Trestného poriadku „pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia. Osobitne dbajú na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú.“
V tejto veci sa javí ako možné však skôr skúmať, či eventuálne nedošlo k porušeniu nejakej všeobecnej povinnosti sudcu v zmysle roviny zákona 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorý základné povinnosti sudcu upravuje v § 30 zákona, kde najvšeobecnejšou definovanou povinnosťou sudcu je povinnosť v znení, že „v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Obmedzenia štátneho funkcionára pri výkone štátnej funkcie podľa osobitného predpisu11) sa vzťahujú primerane aj na sudcu.“ Okrem iného taktiež v odseku 11 daného paragrafu sa ďalej uvádza, že „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi, ktoré nie sú právoplatne skončené.“ V danej veci je tak vhodné zaoberať sa i touto otázkou, či nedošlo k možnému porušeniu niektorej z povinností sudcu, ktorá by mohla zakladať prípadnú disciplinárnu zodpovednosť či zasahovať právnu úpravu skutkových podstát disciplinárnych previnení, o ktorých je už adekvátne následne rozhodovať príslušnému disciplinárnemu orgánu.
Ak sa posunieme aj mimo zónu stavovskej úpravy postavenia a povinností osoby v pozícii sudcu, neopomenuteľná je v neposlednom rade pri zverejnení dotknutej komunikácie Threema v zásade nie priamo zainteresovanou osobou rovina aj možného postihu v podobe podania súkromnej žaloby z dôvodov porušenia práva na súkromie alebo porušenia ochrany osobnosti v dôsledku zverejnenia písomnosti osobnej povahy. Prepis šifrovaných správ totiž poskytuje náhľad na súkromné komunikácie jednotlivých osôb navzájom, miestami i značne intímneho charakteru, potenciálne spôsobilých jednotlivým subjektom vedených komunikácií k ujme na ich právach, najmä v ich osobnom až osobnostnom rozmedzí.
Rovnako neopomenuteľné je pri zverejnení šifrovanej komunikácie aj trestnoprávne hľadisko takéhoto konania sudcu, kedy by mohlo dotknutým konaním sudcu dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu Ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 Trestného zákona, v znení odseku 1:
- Kto vyzvedá obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, poštové tajomstvo, telekomunikačné tajomstvo alebo daňové tajomstvo v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe alebo kto také tajomstvo nepovolanej osobe úmyselne vyzradí, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
Do úvahy by prichádzalo súčasne i konanie zodpovedajúce trestnému činu Poškodzovania cudzích práv v zmysle jeho znenia v § 376 Trestného zákona, ktorý toto konanie definuje ako:
- Kto neoprávnene poruší tajomstvo listiny alebo inej písomnosti, zvukového záznamu, obrazového záznamu alebo iného záznamu, počítačových dát alebo iného dokumentu uchovávaného v súkromí iného tým, že ich zverejní alebo sprístupní tretej osobe alebo iným spôsobom použije a inému tým spôsobí vážnu ujmu na právach, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Aj po predostretí základných možných súvislostí rovín pohľadu na danú problematiku zverejnenia vykonaného dôkazu v podobe šifrovanej komunikácie Threema, je potrebné brať ohľad aj na viac či menej argumentačnú rovinu sudcu Šamka. Ten sa viac razy aj mimo svoj publicistický príspevok vyjadril, že jeho úmyslom bolo, aby verejnosť mala možnosť za okolnosti prítomnosti väčšinového verejného záujmu v tomto prípade oboznámiť sa s celou komunikáciou, vzhľadom na závažnosť a rozsiahlosť dosahov obsahu komunikácie, a nie len iba s jej selektívnym výberom, ktorý podľa neho predostierajú už dlhodobo a opakovane jednotlivé média. Mimo toho doplnil, že údajný prepis mu bol daný do dispozície s možným predložením jeho obsahu ako príspevku do diskusie, či je v poriadku, že zo živých spisov evidentne unikajú informácie, pričom zdôraznil, že zverejnil v čase publikovania jeho príspevku informáciu, ktorej obsah bol verejne už dávno známy.
Faktom však je, že otázka toho, či mohol sudca Šamko takýmto spôsobom zverejniť dôkaz z ešte prebiehajúceho súdneho konania, zostáva otvorená do miery, v rámci ktorej bude zodpovedané, či atraktívnosť a väčšinový verejný záujem prevyšuje ochranu súkromia dotknutých osôb. Azda vhodné by bolo súčasne aj doplnenie otázky, či osoba pána Šamka nielen mohla, ale či vôbec mala za uvedomenia si jednak postavenia svojej pozície sudcu a jeho úmyselného konania zverejnenia tejto komunikácie, takýto dôkaz zverejňovať, ak neobídeme základnú parafrázu premisy, že právo jedného je obmedzené hranicou, po prekročení ktorej už zasahuje do práv iného, resp. iných.
Zodpovedanie položenej otázky tak možno poskytne až následný výklad oprávnených inštitúcií v prípade potenciálneho nápadu konania sudcu, spočívajúceho v zverejnení vykonávaného dôkazu šifrovanej komunikácie Threemy, legitímne aktivovanými a dotknutými osobami. A nateraz, ako jeden z prístupov na náhľad tohto súhrnu konaní sudcu Šamka, možno uviesť i doterajšie stanovisko predstaviteľky rezortu justície, ministerky Márie Kolíkovej, s vyjadrením k veci v nasledovnom znení: „Treba sa na to podľa mňa pozerať tak, že už sme v neštandardnej situácii a je na mieste, aby verejnosť rozumela celému priebehu vyšetrovania, trestným stíhaniam a konaniam pred súdom a uverila, že spravodlivosti bude zadosťučinené. Je väčšia požiadavka na prístup k informáciám, s čím pracujú novinári a verejnosť, a pán doktor Šamko sa k tomu nejako postavil, a to treba brať do úvahy. Ja k tomu ale záver nechcem dať, pretože by bol urýchlený a predčasný.“
