Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali určenia neplatnosti závetov. Dôvodom bolo, že neplatnosť závetu je podľa § 479 v spojení s § 40 Občianskeho zákonníka (OZ) len relatívnou neplatnosťou, ktorej sa žalobkyne mali dovolať v trojročnej premlčacej lehote počnúc okamihom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. S obsahom závetov po poručiteľovi boli žalobkyne oboznámené notárkou na pojednávaní
27. januára 2004, pričom boli tiež upovedomené, že poručiteľ zanechal závet zo 16. decembra 2002. V tom vydedil žalobkyňu 1 a za dedičov ustanovil zvyšné deti – žalobkyňu 2 a žalovaného. Následne urobil nový závet z 3. novembra 2003, ktorým vydedil už obe žalobkyne a za jediného dediča ustanovil žalovaného. Žalobkyne sa mohli dovolať relatívnej neplatnosti oboch závetov do 28. januára 2007, čo však neurobili. Oba závety preto prvostupňový súd považoval za platné právne úkony.
Odvolací súd na odvolanie žalobkýň rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zmenil tak, že závety a vydedenia poručiteľa určil za neplatné. Rozporujúc nosné dôvody prvostupňového súdu uviedol, že
„súd prvej inštancie počas celého konania celkom prehliadol jeden zo základných dôvodov neplatnosti uplatnených žalobkyňami ešte v ich pôvodnej žalobe, a to, že pri spísaní oboch závetov a listín o vydedení účinkovali ako svedkovia osoby blízke žalovanému (správne malo byť deti žalovaného, pozn.). Práve formálnym náležitostiam oboch listín sa mal súd prvej inštancie venovať najskôr.“
Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňoval obsah ustanovenia § 476f OZ, v zmysle ktorého zákonný dedič ani jemu blízka osoba nemôže pôsobiť ako svedok závetu. Pod pojmom zákonného dediča treba rozumieť dedičov uvedených v § 473 až 475a OZ, a to všetkých dedičov prichádzajúcich do úvahy v jednotlivých dedičských skupinách bez ohľadu na stav týchto skupín v čase spísania závetu. Zákonnými dedičmi v prvej dedičskej skupine sú teda aj deti a ďalší potomkovia dieťaťa poručiteľa, ktorý by nastúpili na jeho miesto, ak by niektoré dieťa nededilo.
„Úlohou svedka je výlučne dosvedčiť, že k určitému prejavu vôle poručiteľa došlo a tento prejav je obsiahnutý práve v tej listine, ktorú svedok podpísal. Cieľom tejto úpravy je vylúčiť všetky možné rušivé vplyvy, ktoré by mohli vplývať na vôľu poručiteľa, a zabezpečiť, aby prejav obsiahnutý v listine presne zodpovedal tomu, čo poručiteľ chcel prejaviť. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 476f OZ za nespôsobilého svedka závetu vyhlasuje každého zákonného dediča bez ohľadu na jeho pomer k iným dedičom alebo k poručiteľovi.“
Uvedené ustanovenie § 476f OZ vylučuje z pôsobenia ako svedka okrem iného osoby blízke zákonnému dedičovi, pričom blízkou osobou sa v zmysle § 116 OZ rozumie príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel. Iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sú považované za osoby navzájom blízke v prípade, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Blízkymi osobami teda nemusia byť len príbuzní, ale aj osoby vo faktickom pomere, napr. druh a družka alebo osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Preto je potrebné skúmať jednak subjektívny pocit, ale aj objektivizujúci prvok dôvodnosti. Podľa odvolacieho súdu však v zásade treba vychádzať z toho, že osoby žijúce v dlhodobejšom partnerskom vzťahu sú si navzájom blízke, nakoľko sa medzi nimi rozvíja puto, ktorého obsahom je vzájomná náklonnosť a pomoc, takže ujma jedného z nich sa aj u druhého dôvodne prejavuje ako jeho ujma.
Vyššie uvedené sa podľa odvolacieho súdu v zmysle § 469a ods. 3 OZ rovnako vzťahuje aj na listinu o vydedení. Toto ustanovenie síce odkazuje len na § 476 OZ, z ktorého však vyplýva, že závet možno napísať vlastnou rukou alebo v inej forme za účasti svedkov. Ustanovenie § 476f OZ len bližšie určuje, kto nemôže pôsobiť ako svedok pri zriadení závetu. Z toho dôvodu sa ustanovenie § 476f OZ cez § 476 ods. 1 OZ vzťahuje aj na listinu o vydedení, ktorú takisto možno zriadiť v písomnej forme za účasti svedkov, pričom svedkami ani tu nemôžu byť osoby uvedené v § 476f OZ. Okrem toho sa na listinu o vydedení vzťahuje ustanovenie § 480 OZ o tom, že závet, a teda aj listina o vydedení, sa zrušuje neskorším platným závetom (listinou o vydedení).
V tomto prípade je neskorší závet a vydedenie spísané do listiny, ktorá bola podpísaná 3. novembra 2003. Táto listina obsahuje vlastnoručný podpis poručiteľa, vyhovuje teda v tomto smere § 476b OZ. To, že listina obsahuje prejav poslednej vôle poručiteľa, mali dosvedčiť dvaja svedkovia (svedkyňa a svedok), ktorí sa na závet aj podpísali. Svedkyňa však bola v danom čase dva roky priateľkou syna žalovaného, s ktorým sú v súčasnosti manželmi, teda osoba jemu blízka. Druhý zo svedkov bol v danom čase približne rok priateľom dcéry žalovaného, v dôsledku čoho bol blízkou osobou dcéry žalovaného. Syn a dcéra žalovaného sú pritom podľa § 473 ods. 2 OZ zákonnými dedičmi pre prípad, že by sa žalovaný ako syn poručiteľa nebol dožil poručiteľovej smrti. V dôsledku toho pri spísaní listiny z 3. novembra 2003 v rozpore s § 476f OZ pôsobili ako svedkovia osoby blízke zákonným dedičom poručiteľa. Pretože tieto osoby boli jedinými svedkami tejto listiny, treba ju považovať za spísanú v neprítomnosti zákonom dovolených svedkov, a teda nevyhotovenú vo forme, ktorú predpisuje zákon. Listina nevyhotovená v zákonom predpísanej forme je podľa § 40 ods. 1 OZ neplatná. Z podobných dôvodov považoval odvolací súd za neplatný aj skorší závet a vydedenie poručiteľa spísané 16. decembra 2002.
Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že vyššie spomenuté závety a listiny o vydedení neboli vyhotovené v zákonom predpísanej forme, v dôsledku čoho sú neplatné podľa § 40 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie teda rozhodol nesprávne, keď žalobu žalobkýň v tejto časti zamietol. Odvolací súd tak tento vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v tejto časti vyhovel.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Dovolací súd na potvrdenie správnosti právnych úvah odvolacieho súdu uviedol, že výkladom ustanovenia
§ 476f OZ de lege lata ani nemožno dospieť k názoru, že uvedený zákonný dedič by mal byť iba zákonný dedič podľa § 473 ods. 1 OZ a nie aj podľa § 473 ods. 2 OZ resp., že by okruh zákonných dedičov a osôb im blízkych bol limitovaný stavom v čase spísania závetu.
Dovolací súd dodal, že z objektívneho hľadiska nemožno vylúčiť, že svedkovia závetu budú osobami predpojatými, t. j. osobami, ktoré majú alebo by mohli mať osobný záujem na veci.
„Relevantné slovenské právne autority bližšie uvádzajú, že osobný záujem môže spočívať najmä v tom, aby závet obsahoval (neobsahoval) nejaké ustanovenie, prípadne, aby bol neplatný (Števček a kolektív, Občiansky zákonník II, § 451 - 880, nakladateľstvo C.H.Beck, 2015, str. 1671). Ako správne uvádza aj žalovaný v samotnom dovolaní, k podobným právnym záverom dospeli aj ďalšie slovenské právne autority, keď uviedli, že hoci zákon expressis verbis nevymenúva osoby, ktoré nastupujú ako dedičia vtedy, ak nededí zákonný dedič (potomok), máme za to, že aj osoby, ktoré majú dediť podľa zákonnej postupnosti, je treba považovať za vylúčené z pôsobenia pri vyhotovení závetu. (Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, II. (§ 136 - § 587), vydavateľstvo EUROUNION, rok 2015, str. 2086).“
Dovolací súd dospel preto k záveru, že dovolanie žalovaného nebolo dôvodné.
Zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2020 sp. zn. 7 Cdo 281/2018
