V súčasnej fáze legislatívneho procesu[1] má tento návrh zákona podobu § 54a a § 879v zákona č. 40 /1964 Zb. Občiansky zákonník ("OZ") v znení:
„§ 54a Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.“.
„§ 879v Konanie, predmetom ktorého je pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, začaté pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončí podľa doterajších predpisov.“
I. Podstata regulácie
Z dôvodovej správy vyplýva, že predkladateľ touto úpravou i) reaguje na vyššie označený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ("ústavný súd"), ii) usiluje o zákonnú konverziu premlčaných dlhov na tzv. naturálne obligácie, iii) vylučuje všetky zabezpečovanie inštitúty upravené v § 544 a nasl. OZ, iv) nominálne a deklaratórne chráni rovnosť účastníkov záväzkových vzťahov, založených spotrebiteľskou zmluvou, a v) redukuje retroaktivitu predmetnej úpravy na vzťahy, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcej úpravy, ale do nadobudnutia účinnosti novej úpravy[2] nebolo začaté konanie o právach a záväzkoch z nich vyplývajúcich.
Podstatou úpravy je tak faktické nahradenie premlčania preklúziou, resp. „prekluzívnym premlčaním“ (PL. ÚS 11/2016, bod 39), teda faktickým zánikom práva a to len v jednom konkrétnom type záväzkového vzťahu, založenom spotrebiteľskou zmluvou.
Bezprostredným právnym účinkom posudzovanej úpravy je vyňatie spotrebiteľských zmlúv zo všeobecného režimu uplatňovania záväzkových práv, vrátane ich zabezpečenia, a zavedenie osobitného režimu pre uplatňovanie práv, založených spotrebiteľskou zmluvou. Definičnou podstatou tohto osobitného režimu je faktické vyňatie možnosti veriteľa uplatniť premlčané právo z jeho výlučnej dispozičnej sféry a jej „presun“ do dispozičnej sféry dlžníka, čím dochádza k faktickému zániku majetkových práv veriteľa. Inými slovami, dobrovoľné splnenie premlčaného dlhu dlžníkom by sa v prípade absencie konania na strane veriteľa, ktoré by bolo možné považovať za vymáhanie, nepovažovalo za plnenie bez právneho dôvodu a na strane veriteľa by ani nezakladalo riziko bezdôvodného obohatenia, veriteľ však stráca možnosť premlčané právo právne relevantným spôsobom uplatniť na základe vlastného prejavu vôle. V skratke, pri spotrebiteľských zmluvách sa premlčané právo mení na právo fakticky prekludované, s marginálnou výnimkou svojvoľného dobrovoľného plnenia dlžníka či súhlasom plne informovaného dlžníka na zmenu alebo nahradenie premlčaného záväzku novým záväzkom.
Rozmenené na drobné by prijatie tejto úpravy znamenalo nerovnaké postavenie medzi i) veriteľmi zo spotrebiteľských zmlúv a ostatnými veriteľmi, ii) dlžníkmi zo spotrebiteľských zmlúv a ostatnými dlžníkmi, a iii) veriteľmi-dodávateľmi a veriteľmi-spotrebiteľmi zo spotrebiteľských zmlúv.
Nerovnosť medzi veriteľmi zo spotrebiteľských zmlúv a ostatnými veriteľmi je zrejmá a nesporná. Veritelia zo spotrebiteľských zmlúv totiž podliehajú zákazu „vymáhať a zabezpečiť“, čím pravdepodobnosť uspokojenia ich pohľadávok sa nedôvodne stáva nižšou akou je pri pohľadávkach ostatných veriteľov. Na zavedenie takejto dvojkoľajnosti pritom neexistuje jednak žiadne opodstatnenie a súčasne ani toto zhoršenie postavenia veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv z pôvodnej hrozby vznesenia námietky premlčania na faktickú preklúziu, im nie je ani nijako inak kompenzované, napr. aspoň predĺžením premlčacej doby v prípadoch tzv. prekluzívneho premlčania.
V rovnakom rozsahu a z rovnakých dôvodov je zrejmá a nesporná aj nerovnosť medzi dlžníkmi zo spotrebiteľských zmlúv a ostatnými dlžníkmi. Dlžník podľa súčasnej právnej úpravy môže právne relevantným spôsobom uplatniť premlčanie len pri kumulatívnom splnení troch podmienok a to i) uplynutie zákonom stanovej doby, ii) kvalifikovaná námietka a iii) vznesenie kvalifikovanej námietka u subjektu, u ktorého podanie takejto námietky po uplynutí určitej doby právo spája s právnymi následkami premlčania. Posudzovaná právna úpravy však premlčanie ako zloženú právnu skutočnosť práve a len pri spotrebiteľských vzťahoch devalvuje len na jednoduché uplynutie času, čím bez akéhokoľvek opodstatnenia zbavuje práve dlžníkov v spotrebiteľských vzťahoch povinnosti právne relevantným spôsobom vzniesť námietku premlčacia a súčasne im týmto aj odníma právo sa slobodne rozhodnúť a zvážiť celý rad faktorov (ekonomické, etické, spoločenské etc.) či voči svojmu veriteľovi vôbec chcú vzniesť námietku premlčania.
Okrem toho tu absentuje aj akákoľvek legitimita navrhovanej úpravy, keďže okrem iného by spôsobila aj to, že dlžník (povedzme banka) bude v inom – lepšom postavení voči veriteľovi-spotrebiteľovi ako voči veriteľovi-dodávateľovi, čím dochádza k úplnému popretiu konceptu ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany.
Napriek tvrdeniu predkladateľa z dôvodovej správy („Navrhovaná právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na dodávateľa.“) sa však nerovnaké postavenie dotýka aj účastníkov toho istého právneho vzťahu. Táto nerovnosť je dôsledkom § 7 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, sú nekalé obchodné praktiky zakázané pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie (ods. 1), pričom obchodná praktika sa považuje za nekalú v prípade, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (ods. 2, písm. a)), alebo podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa (ods. 2, písm. b)), pričom tieto praktiky sú zakázané aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy (ods. 5). Zakázané je aj klamlivé konanie podľa § 8, v zmysle ktorého sa obchodná praktika považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Ak by prípadné úsilie veriteľov-dodávateľov vymôcť či dosiahnuť zmenu alebo nahradenie premlčaného práva bolo hodnotené ako nekalá obchodná praktika, zatiaľ čo totožné úsilie veriteľov-spotrebiteľov sa s totožným alebo podobným následkom z povahy veci nemá ako spájať, šlo by o zásadne neproporcionálny prvok. Inak povedané, vo vzťahu k veriteľom-dodávateľom je predmetný zákaz vymáhania potenciálne spojený s relatívne efektívnou sankciou, zatiaľ čo vo vzťahu k veriteľom-spotrebiteľom predstavuje tento zákaz imperfektnú normu, nakoľko zákon v prípade jeho porušenia nepredpokladá žiadny relevantný právny následok, nota bene následok, majúci podobu sankcie.
Otázkou je, či tieto úrovne nerovnakého postavenia medzi rôznymi skupinami účastníkov záväzkových vzťahov je možné opodstatniť a legitimizovať alebo či naopak predstavujú zásah do ústavou garantovaného práva na rovnaký prístup k súdnej ochrane.
II. Ústavno-právne prekážky
Podľa čl. 12 ústavy, ľudia sa rodia rovní v dôstojnosti i v právach (ods. 1). Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na (...) iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (ods. 2). Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody (ods. 4).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
2.1 Všeobecne
Nerovnosť spočíva buď v nerovnakej úprave totožných, resp. analogických právnych situácii alebo v rovnakej úprave rozdielnych právnych situácií. Môže mať teda podobu vecne neopodstatneného rozlišovania alebo naopak podobu absencie rozlišovania tam, kde je rozlišovanie nevyhnutné pre účely ochrany ústavného práva alebo ústavnej hodnoty.
Nerovnosť nie je v apriórnom rozpore so zákazom diskriminácie, pretože je možné ju opodstatniť v prípade, ak spĺňa parametre proporcionality. S istým zjednodušením možno povedať, že proporcionálnou je odchýlka od princípu vtedy, ak sa ňou sleduje legitímny cieľ a tento cieľ sa realizuje prostriedkami, primeranými jeho závažnosti. Alebo inak, nerovnosť možno ospravedlniť vtedy, ak je nevyhnutným nástrojom na presadenie legitímneho cieľa.
Podľa ústavného súdu, „z pohľadu rovnosti síce nevyplýva požiadavka všeobecnej rovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo bezdôvodne nezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok teda pripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody“ (PL. ÚS 8/2014, s. 25). Ďalej, „(...) princíp rovnosti je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú nerovnaké zaobchádzanie; porušením princípu rovnosti však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami subjektov sa nakladá rozdielne.“ (PL. ÚS 12/2014, s. 21)
Priamou diskrimináciou je podľa ústavného súdu „právna úprava určujúca, že s určitou skupinou osôb sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou osôb, ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria.“ (PL. ÚS 13/2012, bod 133) Pri skúmaní namietanej nerovnosti ústavný súd posudzuje, či i) sa táto vzťahuje na prístup k niektorému zo základných práv a slobôd, ii) rozlišovanie sa opiera o niektoré z kritérií uvedených v čl. 12 ods. 1 ústavy alebo iný nelegitímny dôvod, iii) rozlišovanie spôsobuje dotknutej skupine osôb ujmu, a iv) nerovnosť nemožno ospravedlniť, pretože buď chýba legitímny dôvod alebo ide neproporcionálny zásah (mutatis mutandis, PL. ÚS 13/2012, bod 134).[3]
2.2 Rovnosť v prístupe k právu na súdnu a inú právnu ochranu
Z nálezu ústavného súdu PL. ÚS 11/2016 (ďalej aj „citovaný nález“) vyplýva, že zákonná úprava, ktorá umožňovala uplatnenie premlčaných práv, založených spotrebiteľskou zmluvou, ale ukladala súdom na premlčanie prihliadnuť z úradnej povinnosti, nespĺňala parametre proporcionality. Takáto úprava nebola podľa ústavného súdu nevyhnutnou, nakoľko „zákonodarca má v rukách miernejšie prostriedky na zabezpečenie ochrany spotrebiteľov“ ako legitímneho regulačného cieľa (bod 40 citovaného nálezu).
Ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany sa považuje za legitímny cieľ zákonnej úpravy záväzkových vzťahov. Zároveň je rovnako zrejmé, že spôsob realizácie tohto cieľa naďalej v plnom rozsahu podlieha ústavnému testovaniu z pohľadu aj princípu proporcionality. Inak povedané, ochrana spotrebiteľa je verejným záujmom, ktorého presadzovanie musí zodpovedať ústavným princípom a normám.
Potom však platí, že ak nie je nevyhnutnou, resp. proporcionálnou úprava, umožňujúca uplatnenie premlčaných práv zo spotrebiteľských zmlúv a ukladajúca súdu povinnosť prihliadnuť na premlčanie ex offo, a minori ad maius nemôže požiadavku nevyhnutnosti spĺňať prísnejšia úprava, úplne vylučujúca „vymáhanie a zabezpečenie“ takýchto práv. Zo samej logiky veci jednoducho vyplýva, že ústavný test proporcionality nie je spôsobilá ustáť zákonná úprava s prísnejšími následkami, resp. s invazívnejším zásahom do princípu rovnosti, než má zákonná úprava, ktorá už takýto test neustála.
Okrem pripomienky tohto základného dôvodu je namieste podrobnejšie preskúmať, či navrhovaná úprava realizuje legitímny cieľ spôsobom, ktorý je pre účely naplnenia tohto cieľa nevyhnutný.
V tejto súvislosti za faktor, majúci osobitnú váhu, považujeme skutočnosť, že súčasná zákonná úprava chráni spotrebiteľa pred nekalými obchodnými praktikami a neprijateľnými podmienkami mimoriadne veľkoryso a že rovnako veľkoryso, ak nie dokonca ešte veľkorysejšie, chráni spotrebiteľa aj judikatúra k predmetnej zákonnej úprave. Popri zákonných nástrojoch sa s čoraz väčšou vehemenciou presadzuje v oblasti ochrany spotrebiteľa aj účasť združení na ochranu spotrebiteľa v dotknutých typoch konaní ako nástroj posilnenia procesného postavenia spotrebiteľov. Je prítomný celý rad tvrdých i mäkších inštrumentov, ktorými už za súčasného právneho stavu je efektívne realizovaná ochrana spotrebiteľa a to tak v oblasti hmotného ako aj procesného práva.
Bez prílišného zjednodušenia je možné vysloviť, že nielen, že nerovnováha v hmotnoprávnom a procesnoprávnom postavení medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi je vďaka súboru legislatívnych, aplikačných aj meta-právnych nástrojov výrazne redukovaná, ale že dokonca v niektorých prvkoch celkový aplikačný kontext uplatňovania práv zo spotrebiteľských zmlúv vykazuje znaky zásadného zvýhodnenia spotrebiteľa ako jednej zo strán takýchto zmlúv. Takýto záver sa dnes mnohým môže javiť ako predčasný alebo prehnaný. Poznatky z praxe však celkom jednoznačne dokumentujú jednak efektivitu súčasnej úpravy pri ochrane práv spotrebiteľa a jednak skutočnosť, že základný tón verejnej debaty, vymedzujúci spotrebiteľa ako apriórnu „obeť“ a dodávateľa ako apriórne „podozrivého“, sa odráža v takej aplikačnej atmosfére, ktorej základným znakom na strane súdov je zjavná preferencia pre spotrebiteľa.[4] Navrhovaná úprava by v prípade svojho prijatia už celkom nepochybne znamenala nielen vychýlenie regulačného kyvadla do opačného pólu a z pôvodne slabšej strany vzťahu či sporu by sa stala stranou hmotnoprávne aj procesnoprávne zvýhodnenou, čím by sa takáto úprava bez pochýb zaradila do kategórie protiústavných a to hneď z viacerých dôvodov.
Takéto zvýhodnenie jednej sporovej strany je preukázateľne sporné samé osebe, z ústavnoprávneho hľadiska sa táto spornosť viaže aj na fakt, že navrhovanou úpravou sa dlžníkom poskytuje priestor neplniť dlhy, ktoré sú inak dlhmi perfektnými. Ak by súčasná zákonná úprava neobsahovala podrobné vymedzenie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, prípadne ak by súdy túto zákonnú úpravu nevykladali a neaplikovali v prospech spotrebiteľa, bolo by možné prisvedčiť tomu, že režim ochrany spotrebiteľa vykazuje medzery, zrelé na odstránenie.
Pri súčasnej podobe zákonnej úpravy však premlčanie ako dôvod pre neplnenie inak validného dlhu pôsobí ako dôvod ultima ratio pre procesné aj hmotnoprávne zvýhodnenie dlžníka pred veriteľom. Inými slovami, dlžník sa tu chráni pred plnením premlčaného dlhu, ktorý inak, napriek mimoriadne prísnej úprave podmienok jeho vzniku a uplatnenia, je dlhom nesporným. Táto ochrana navrhovanej úpravy pritom priamo naráža na „návod“, adresovaný ústavným súdom zákonodarcovi v podobe tézy, že východiskom regulácie procesného presadzovania nesplnených povinností dlžníka „by predsa len mala byť myšlienka, že dlhy sa platiť majú a patrí sa ich platiť“ (bod 34 citovaného nálezu).
Okrem toho ústavný súd zákonodarcovi adresuje aj svojho druhu pokyn, keď konštatuje, že „pri novom zákonodarnom procese bude potrebné brať do úvahy tak rovnosť medzi dlžníkmi spotrebiteľmi a nespotrebiteľmi, ako aj medzi veriteľmi a spotrebiteľmi“ (bod 47 citovaného nálezu). Navrhovaná úprava však ani na tento „pokyn“ nijako nereflektuje a jediný indikátor toho, že si predkladateľ je vedomý ústavných hraníc svojej normotvornej činnosti, spočíva vo formálnej deklarácii v dôvodovej správe, že navrhovaná úprava sa vzťahuje na obe strany spotrebiteľskej zmluvy. Odhliadnuc od toho, že vo svojich reálnych účinkoch sa na ne nevzťahuje rovnako, platí i to, že nerovnosť medzi dlžníkmi zo spotrebiteľských zmlúv a inými dlžníkmi, ako aj nerovnosť medzi veriteľmi zo spotrebiteľských zmlúv a inými veriteľmi predkladateľ nielen, že nijako nerieši, ale ju v porovnaní s predchádzajúcou úpravou, ktorú ústavný súd posúdil ako protiústavnú, dokonca ešte prehlbuje.
Je preto opodstatnený záver, že navrhovaná úprava zavádza nerovnosť v právnom postavení veriteľov a dlžníkov spôsobom, ktorý nie je nevyhnutný, resp. proporcionálny, a teda nie je v súlade s relevantnými ústavnými princípmi a normami.
Okrem toho je potrebné tiež pripomenúť, že tak, ako zákonná úprava vo vzťahu k veriteľom aj dlžníkom z iných ako spotrebiteľských vzťahov reflektuje zásadu vigilantibus iura scripta sunt (práva patria iba bdelým), tak navrhovaná úprava túto zásadu absolútne zbavuje akéhokoľvek významu vo vzťahu k dlžníkom zo spotrebiteľských zmlúv. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) síce túto zásadu vo všeobecnosti považuje za relevantnú (napríklad rozhodnutie sp. zn. 5 Sžf 65/2011), v kontexte ochrany spotrebiteľa však túto považuje za dôležitejší princíp (napríklad rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 61/2012). V citovanom rozhodnutí sa ale vec týkala platnosti rozhodcovskej zmluvy v kontexte exekučného konania a jej riešenie najvyšším súdom zodpovedalo relevantnej judikatúre Súdneho dvora.
Vo vzťahu k úprave, obsiahnutej v základnom hmotnoprávnom kódexe občianskeho práva, je však nepochybne namieste úsilie o dôslednejšiu rovnováhu medzi ochranou spotrebiteľa na jednej strane a ochranou rovnosti adresátov práva na strane druhej. V kontexte prístupu k právnej ochrane by totiž prijatie navrhovanej úpravy znamenalo, že na veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv sa zásada vigilantibus iura scripta sunt bude uplatňovať v radikálne prísnejšom režime, ako na iných veriteľov a na dlžníkov zo spotrebiteľských zmlúv v priaznivejšom režime, ako na iných dlžníkov.
Otázka teda znie, aký normatívny význam by v takom prípade vôbec mala druhá veta čl. 12 ods. 1 ústavy, t. j. pravidlo, že nikoho nemožno zvýhodňovať, resp. znevýhodňovať na základe „iného postavenia“. Je totiž zrejmé, že prístup k právnej ochrane je v navrhovanej úprave koncipovaný odlišne pre rôzne skupiny veriteľov/dlžníkov práve na základe ich právnej kvalifikácie ako dodávateľov, resp. spotrebiteľov.
2.3 Rovnosť v obsahu vlastníckeho práva
Ústavná garancia rovnakého obsahu a ochrany vlastníckeho práva sa vzťahuje aj na vlastníctvo majetkových práv, vrátane pohľadávok. Ako to uviedol aj ústavný súd v citovanom náleze (bod 43), tak ani v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva niet takých záverov, ktoré by opodstatňovali záver, že premlčané pohľadávky sú a priori vyňaté z množiny majetkových práv, ratione materiae spadajúcich pod ochranu vlastníckeho práva v zmysle čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na druhej strane je zrejmé, že prípadné rozlišovanie medzi druhovo vymedzenými množinami majetkových práv môže byť z hľadiska ústavy i dohovoru opodstatneným, ak sa opiera o legitímne ciele a tieto ciele realizuje proporcionálnymi nástrojmi. Je teda nepochybné, že úroveň ochrany premlčaných pohľadávok môže – a v istom podstatnom zmysle dokonca musí – byť rozdielnou od úrovne ochrany, ktorou disponujú nepremlčané pohľadávky.
Navrhovaná úprava však nerozlišuje medzi perfektnými a imperfektnými pohľadávkami, ale medzi rôznymi skupinami imperfektných pohľadávok, pričom výlučným rozlišovacím kritériom je právna kvalifikácia záväzkového vzťahu ako vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, a teda kvalifikácia účastníkov zmluvného vzťahu. Práve právne postavenie zmluvných strán je tu teda dôvodom pre priznanie inej úrovne ochrany, než akou disponujú účastníci záväzkového vzťahu, ktorý nie je spotrebiteľskou zmluvou.
Takéto rozlišovanie, vedené ratione personae, je prima facie mimoriadne sporné, ak by však bolo nevyhnutným prostriedkom realizácie legitímneho cieľa, mohlo by byť spôsobilé ustáť test podľa ústavy a dohovoru. Absenciu nevyhnutnosti vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa však dokumentujú východiská a závery, podrobnejšie rozobrané vyššie v časti 2.2 tohto stanoviska. Vyplýva nielen z citovaného nálezu ústavného súdu, ale aj z disponibility iných legislatívnych a aplikačných nástrojov, umožňujúcich realizáciu predmetného cieľa menej invazívnym spôsobom, a tiež z celkového režimu uplatňovania týchto nástrojov orgánmi ochrany práva. V skratke, pre zásah do ústavného princípu rovnosti v obsahu a ochrane vlastníckeho práva, ktorého predmetom sú premlčané pohľadávky, chýba ten typ opory, aký ústavná judikatúra vyžaduje.
Zásah s takouto mierou narušenia rovnosti v obsahu vlastníckeho práva a v prístupe k ich procesnej ochrane sa neopiera ani o judikatúru Súdneho dvora či smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú.v. EÚ L 133). Podstatou úniovej regulácie a jej výkladu Súdnym dvorom je ochrana informovanosti spotrebiteľov a ich ochrana pred neprijateľnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami, pričom v žiadnej vrstve úniovej legislatívy ani judikatúry nemožno nájsť záver o nevyhnutnosti, resp. proporcionalite takej vnútroštátnej úpravy, aká i) zakladá nerovnosť medzi vlastníkmi druhovo totožnej veci, ii) zakladá nerovnosť medzi veriteľmi z toho istého zmluvného vzťahu len na základe ich právneho postavenia, a iii) efektívne zbavuje veriteľov-dodávateľov relevantnej možnosti uplatniť svoje premlčané právo pod hrozbou sankcie.
2.4 Zneužitie práva
Osobitnú zmienku si zaslúži prvok, ktorý v citovanom náleze ústavný súd z logických dôvodov (najmä z dôvodu rozdielu medzi znením napadnutej úpravy a znením úpravy, ktorá je predmetom tohto stanoviska) spomenul len veľmi okrajovo, a to v bode 36, kde uvádza, že „žaloba o uhradenie premlčanej pohľadávky nie je zneužitím práva“.
Práve ako svojho druhu zneužitie práva však prípadné uplatnenie premlčaného práva posudzovaná úprava koncipuje; ak aj nie sama osebe, tak prinajmenšom vo vecnej súvislosti so zákonom o ochrane spotrebiteľa a jeho doterajším výkladom v súdnej praxi.
Ak by sa vyhodnotilo, že prípadné porušenie zákazu ustanoveného v § 54a OZ v navrhovanom znení je nekalou obchodnou praktikou, potom je nepochybné, že napríklad uplatnenie práva na súdnu ochranu svojich majetkových práv zo strany veriteľa-dodávateľa je spojené s ujmou na jeho strane.
Takýto režim „ochrany“ je v priamom rozpore s čl. 12 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Jeho ústavnú „vadnosť“ ešte zdôrazňuje fakt, že takáto ujma reálne hrozí len tomu veriteľovi, ktorý je dodávateľom a nehrozí tomu veriteľovi, ktorý je spotrebiteľom a teda a priori nie je spôsobilý dopustiť sa použitia nekalej obchodnej praktiky. Posudzovaná úprava tak zakladá zjavnú nerovnosť v prístupe veriteľov z toho istého záväzkového vzťahu k súdnej ochrane, keď dôvodom pre rozdielny rozsah a kvalitu prístupu k súdnej ochrane je výlučne postavenie veriteľa ako dodávateľa. Navrhovaná úprava teda pôsobí ako nesúladná aj s ústavným zákazom diskriminácie na základe „iného postavenia“.
Považujeme za otázne, či by rozlišovanie medzi spotrebiteľskými zmluvami a inými záväzkovými vzťahmi mohlo a malo byť posudzované ako rozlišovanie ratione materiae medzi dvoma druhovo odlišnými právnymi situáciami. Spotrebiteľská zmluva je totiž v § 52 OZ definovaná práve a len cez prizmu právneho a faktického postavenia jej strán. Inými slovami, práve postavenie strán zmluvy je dôvodom pre jej vymedzenie ako spotrebiteľskej zmluvy. Odlišné legislatívne vymedzenie jej účinkov tak predstavuje rozlišovanie ratione personae.
Tento faktor vystupuje do popredia s osobitnou naliehavosťou práve v tej množine „nerovností“, ktorá sa týka postavenia veriteľov z toho istého záväzkového vzťahu. Nominálne, na úrovni znenia navrhovanej úpravy, táto medzi veriteľmi-dodávateľmi a veriteľmi-spotrebiteľmi nerozlišuje. Na úrovni reálnych účinkov úpravy je však zrejmé, a prinajmenšom implicitne to vyplýva aj z dôvodovej správy, že jej hlavným účelom je ochrana tých dlžníkov, ktorí sú spotrebiteľmi a že vo vzťahu k veriteľom-spotrebiteľom celý komplex zákonnej úpravy nemá ani zďaleka také deterenčné efekty, ako voči veriteľom-dodávateľom.
Po prvé, ak sa veriteľ dopustí konania, kvalifikovaného ako vymáhanie práva, s vysokou pravdepodobnosťou by ani následné „dobrovoľné“ plnenie zo strany dlžníka nemuselo byť posúdené ako právne validné, ak by orgány aplikácie práva na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že sa jedná o plnenie, ktoré bolo vykonané v súvislosti s nátlakom na základe bezprávnej vyhrážky, t. j. plnenie vedúce k vzniku bezdôvodného obohatenia. Podľa najvyššieho súdu „Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). ... Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu.“ (napríklad rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 306/2009).
Teoreticky je možné prisvedčiť názoru, že tieto účinky by sa týkali tak veriteľa-spotrebiteľa, ako aj veriteľa-dodávateľa, aj keď vylúčiť, že by sa s nimi v aplikačnej praxi zaobchádzalo odlišne, naozaj nemožno.
Po druhé však, v prípade veriteľa-dodávateľa hrozí, že by takýto postup mohol byť hodnotený ešte aj ako nekalá obchodná praktika podľa § 7, v prípadnom spojení s § 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. V prípade veriteľa-spotrebiteľa tento postup neprichádza do úvahy. Veriteľ-dodávateľ je teda pri uplatňovaní svojich práv obmedzený výraznejšie, ako veriteľ-spotrebiteľ. Ak takýto stav nemá byť považovaný za zvýhodnenie, resp. znevýhodnenie na základe iného postavenia, je otázne, či vôbec má ústavný zákaz tohto typu diskriminácie ešte vôbec nejakú normatívnu relevanciu. V právnom štáte by ju, ako pravidlo s najvyššou právnou silou, samozrejme mať mal.
III. Právna istota
V súvislosti s vyššie uvedenými argumentmi o nesúlade navrhovanej úpravy so znením ústavy a jej autoritatívnym výkladom zo strany ústavného súdu je namieste spomenúť aj ďalšie výkladové otázniky.
3.1 Premlčanie práva ako sporná okolnosť
Premlčanie má v podobe, ako ho koncipuje navrhovaná úprava, účinok spočívajúci v zákaze uplatniť premlčané právo jeho vymáhaním a zabezpečením. Odhliadnuc v tejto chvíli od nedostatočného pojmového vymedzenia „vymáhania“ je napríklad zrejmé, že veriteľ vôbec nemusí mať úplne presnú a jednoznačnú vedomosť o tom, či jeho právo je alebo nie je premlčané. Zatiaľ čo vo vzťahu k všeobecnej premlčacej dobe sa takáto vedomosť dá prezumovať, tak vo vzťahu k plynutiu subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej dobe v prípade napríklad bezdôvodného obohatenia vzniknutého v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou to môže byť a pravidelne aj je otvorenou otázkou.
Otázka úmyslu pri objektívnej premlčacej dobe či začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je plne spôsobilý byť, a veľmi často aj býva, predmetom sporu. Inými slovami, je to skutková okolnosť, o ktorej môže panovať rozumná pochybnosť, odstrániteľná až dokazovaním v konaní pred súdom alebo iným orgánom ochrany práva.
Uvedené potvrdzuje aj judikatúra najvyššieho súdu, napríklad rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/169/2017: „Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).“ alebo rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo/291/2015: „v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.“
V skratke, začiatok behu subjektívnej premlčacej doby či otázka úmyslu v súvislosti s dĺžkou objektívnej premlčacej doby je predmetom zisťovania skutkového stavu zo strany súdu. To je, samozrejme, notorieta. Pre účely tejto diskusie je podstatné, že veriteľ nemusí v čase „vymáhania“ svojho práva (napríklad v podobe zaslania výzvy na plnenie) vedieť, že jeho právo už je premlčané, resp. môže byť v dobrej viere presvedčený, že premlčané nie je.
Čokoľvek, čo je spôsobilé byť predmetom skutkových záverov nestranného súdu je nespôsobilé byť ustálené ex ante. Inými slovami, ak sa veriteľ domnieva, že jeho právo premlčané nie je, môže sa tak za istých okolností aj pri vynaložení odbornej starostlivosti domnievať v dobrej viere napriek tomu, že súd neskôr dospeje k záveru, že v čase jeho „vymáhania“ už právo premlčané bolo.
Ak sa však „až“ po skončení dokazovania preukáže, že v čase vymáhania už dané právo premlčané bolo, dozvie sa veriteľ ex post facto o skutočnosti, že porušil zákaz ustanovený v § 54a OZ a že je teda vystavený hrozbe postihu za nekalú obchodnú praktiku. Tieto právne následky samozrejme nie sú v tejto chvíli hotovou vecou, je možné ich ale predpokladať.
V tomto smere naráža navrhovaná úprava na základné atribúty princípu právnej istoty. V právnom štáte nie je udržateľné, aby zákon spájal takéto právne následky s okolnosťou, o ktorej môže panovať rozumná pochybnosť, ktorá je plne spôsobilá byť predmetom sporu a ktorej vyriešenie je v moci súdu, vykonávajúceho dokazovanie.
3.2 Vymáhanie ako pojem
Právnu istotu navyše oslabuje aj už spomenutá vágnosť pojmového vymedzenia vymáhania. Tento pojem nedisponuje legálnou definíciou v žiadnom právnom predpise, a jeho obsah nie je možné spoľahlivo ustáliť ani pri použití dôvodovej správy k navrhovanej úprave. Ak však zákon nejaké konanie zakazuje, je absolútne nevyhnutné, aby obsah tohto zákazu bol pre jeho potenciálnych adresátov zrejmý a jasný.
Táto nevyhnutnosť napokon vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, ktorý v analogickej téme vyslovil nasledovné: „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája (...) aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem.“ (PL. ÚS 15/98)
V danom prípade však veritelia zo spotrebiteľských zmlúv nemôžu vedieť, aké konanie, spočívajúce v uplatňovaní ich práv, by orgány aplikácie práva mohli subsumovať pod pojem vymáhanie. Je vymáhaním práva akýkoľvek dopyt veriteľa voči dlžníkovi po uplynutí premlčacej doby pri konkrétnej pohľadávke? Je ním až písomná požiadavka veriteľa, adresovaná dlžníkovi, aby splnil svoj dlh? Je ním takáto požiadavka až vtedy, ak je označená ako predžalobná výzva? Je ním len vtedy, ak v nej veriteľ uvedie, že v prípade dobrovoľného nesplnenia dlhu sa jeho splnenia bude domáhať súdnou cestou? Je vymáhaním telefonické upozornenie dlžníka, že ešte nesplnil svoj dlh? Je únosné očakávať od veriteľa, že to pod hrozbou sankcie alebo inej ujmy bude skúšať, až kým nezistí, čo ešte nie je a čo už je „vymáhaním“ práva na účely § 54a OZ?
V zmysle princípu právnej istoty to únosné nie je a pre účely aspoň čiastočnej redukcie ústavných prekážok je nevyhnutné, aby zákonodarca presne pojmovo vymedzil konanie, s ktorým spája nezákonné konanie postihnuté sankciou ako aj možným bezdôvodným obohatením.
Zastávame názor, že aj za tohto stavu terminologického vákua by za vymáhanie nemala byť automaticky považovaná akákoľvek prvotná výzva či komunikácia zo strany veriteľa k dlžníkovi, ale len také konanie veriteľa voči konkrétnemu dlžníkovi, ktorým mu dostatočne intenzívne hrozí takým konaním, na ktoré nie je veriteľ oprávnený (napr. vymáhať premlčaný dlh súdnou cestou alebo prostredníctvom exekúcie, navyšovať premlčaný dlh o náhradu trov konania v takomto konaní a pod.) a to v snahe vynútiť si úhradu svojej pohľadávky. Strohé informovanie dlžníka o jeho dlhu, jeho výške či splatnosti a to aj po uplynutí premlčacej doby nepovažujeme za vymáhanie, ale len za informovanie dlžníka o pravdivých skutočnostiach, ktoré aj s poukazom na § 9 ods. 11 zákona o spotrebiteľských úveroch dlžníka zaujímajú.
3.3 Vnútorná konzistencia právneho poriadku
Systémové aspekty typu vnútorný súlad zákonnej úpravy sa v slovenskom právnom prostredí už dlhodobo nejavia byť relevantným kritériom pre posudzovanie spôsobu, akým Národná rada SR vykonáva svoju zákonodarnú pôsobnosť. Praktici práva, ani doktrína by však nemali rezignovať na hodnotenie aj týchto aspektov legislatívneho procesu. Práve nejednotnosť a protirečivosť právnej úpravy s rovnakou právnou silou totiž celkom prirodzene a logicky vedie k nižšej predvídateľnosti práva a k výkladovým sporom, ktoré pre orgány aplikácie práva predstavujú úplne zbytočné bremeno.
Navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že efektom navrhovanej úpravy je premena premlčaných dlhov na naturálne obligácie. Nie je však vôbec zrejmé, čo tým má na mysli. Naturálnou obligáciou sú totiž všetky premlčané záväzky, bez ohľadu na to, či vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iného právneho vzťahu. Doktrína celkom jednoznačne uvádza, že „premlčané právo ďalej trvá ako tzv. naturálne právo a jemu zodpovedajúca povinnosť sa mení na tzv. naturálnu obligáciu“.[5] Aj za súčasnej úpravy je teda každý premlčaný dlh naturálnym záväzkom a netreba tu nič meniť. To, čo v skutočnosti navrhovaná úprava zavádza je premena naturálnej obligácie na fakticky prekludované právo.
V tomto teda navrhovateľ buď nie je plne oboznámený s povahou naturálnych obligácií alebo sa vedome snaží premenu premlčania na faktickú preklúziu vydávať za premenu plnohodnotného záväzku na záväzok naturálny, čo sú však dve úplne rozdielne veci.
Môže sa javiť, že ide „len“ o pojmovú ležérnosť predkladateľa. Faktom však zostáva, že v zmysle navrhovanej úpravy je vymáhateľnosť premlčaného práva možné obnoviť iba právnym úkonom dlžníka, ktorý o premlčaní vedel a že sa teda premlčané pohľadávky aj tu podrobujú inému režimu, než platí všeobecne.
Dohoda o novácii premlčaného dlhu podľa § 570 ods. 2 OZ vyžaduje vo všeobecnosti „len“ písomnú formu. Vo vzťahu k dlhom zo spotrebiteľských zmlúv sa však vyžaduje i) pri premlčanom práve právny úkon dlžníka a ii) vedomosť dlžníka o premlčaní.
Takto formulovaná právna úprava ohľadne právneho úkonu dlžníka môže v praxi tiež naraziť na absenciu presného vymedzenia, na ktoré sme už poukázali vyššie v časti 3.2 tohto stanoviska. Pri právnom úkone dlžníka v rámci posudzovanej úpravy totiž nie je zrejmé i) či právny úkon dlžníka musí byť len jednostranný alebo môže byť aj viacstranný, ii) či právny úkon dlžníka sa môže týkať len jedného konkrétneho premlčaného práva, viacerých konkrétnych premlčaných práv alebo všetkých bližšie nešpecifikovaných práv alebo iii) kto takýto právny úkon môže iniciovať a pod. Zastávame názor, že je bez právneho významu či sa k právnemu úkonu dlžníka pripojí aj iný subjekt alebo či tento úkon sa bude týkať len jedného alebo viacerých premlčaných dlhov alebo kto tento právny úkon bude iniciovať, ak spĺňa všeobecné požiadavky platnosti právneho úkonu. Nemožno však vylúčiť ani opačný - formalistický prístup zo strany orgánov aplikácie práva, ktoré často skĺzavajú, najmä s poukazom na § 54 ods. 2 OZ, k uprednostňovaniu neplatnosti pred platnosťou právnych úkonov[6] s tým, že by v súvislosti s posudzovanou úpravou považovali za validný len jednostranný právny úkon dlžníka, týkajúci sa len jedného konkrétneho premlčaného práva a možno ešte aj iniciovaný samotným dlžníkom.
Čo sa týka vedomosti dlžníka o premlčaní, tak ani uvedené samé osebe nemusí viesť k žiadnej výhrade, pričom táto požiadavka dokonca robí nepodstatným to, ktorý subjekt takýto právny úkon dlžníka vôbec inicioval. Vo svetle princípu právnej istoty je však nevyhnutné v tejto súvislosti upozorniť na inú závažnú skutočnosť a to, že vedomosť dlžníka o premlčaní, resp. jej absencia je v súčasnej aplikačnej praxi predmetom takého výkladu, ktorý zásadne oslabuje predvídateľnosť práva a robí z tejto zákonnej požiadavky fakticky nesplniteľnú podmienku.
Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/37/2013 vyplýva, že „Súdna prax, ktorou sa cíti byť viazaný odvolací senát rozhodujúci v tejto veci, uznáva za nekalú obchodnú podmienku majúcu za následok neplatnosť uznania záväzku vyhláseniu dlžníka o tom, že má vedomosť o premlčaniu dlhu a o jeho následkoch, pokiaľ je uvedené v inom bode listiny obsahujúcej takýto prejav vôle. Treba súhlasiť s tým, že v danom prípade pri uzatváraní Dohody došlo k obchodnej praktike naplňujúcej znaky nekalosti. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť a ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi a všeobecne zásade dobrej viery, ktorá by mala byť uplatňovaná v jeho oblasti činnosti.“
Podobne ten istý súd vo veci sp. zn. 7Co/122/2017 uviedol, že „vyhlásenie o vedomosti o premlčaní bolo skryté do čl. 3 dohody týkajúceho sa splácania záväzku. Je vylúčené, aby spotrebiteľ, ktorý by mal vedomosť o premlčaní pohľadávky, mal záujem na uznaní záväzku a predĺžení premlčacej doby. Žalovaný dňa 25.5.2011 na ním vyhotovenom formulári predložil žalobkyni dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, čím sledoval len vlastné záujmy.“
Ak totiž súd vysloví a oprie svoje rozhodnutie o záver, že je vylúčené, aby spotrebiteľ mal záujem na uznaní premlčaného dlhu, t. j. je de facto vylúčené, aby mohol platne označiť svoju vedomosť o premlčaní, potom je otázne jednak to, akým spôsobom by sa vedomosť dlžníka o premlčaní mala preukazovať, a jednak to, či akákoľvek forma preukázania tejto vedomosti je vôbec spôsobilá prelomiť tézu, že spotrebiteľ nemôže mať záujem na plnení dlhu, ktorý je premlčaný a teda sa akékoľvek okolnosti svedčiace o opaku musia vykladať v prospech spotrebiteľa.
Navyše, ak § 54a zakazuje „vymáhanie“, nie je vôbec zrejmé, ako sú vôbec veriteľ a dlžník spôsobilí dospieť ku komunikácii o zmene záväzku či jeho nahradení novým záväzkom. Uvedené samozrejmé platí za predpokladu širokej významovej otvorenosti pojmu „vymáhanie“. Absencia jeho legálnej definície však túto významovú otvorenosť indikuje celkom nepochybne. V skratke, možnosti veriteľa domôcť sa plnenia inak perfektného, avšak premlčaného dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tak, že de facto nejde o premenu na naturálnu obligáciu, ale o premenu na prekludované právo, s málo pravdepodobnou a preto v zásade irelevantnou výnimkou, spočívajúcou v dobrovoľnom plnení záväzku dlžníkom bez akéhokoľvek úsilia či komunikácie veriteľa.
S istým zjednodušením by sa teda dalo povedať, že v prípade prijatia navrhovanej úpravy by veriteľom, disponujúcim majetkovým právom k pohľadávke, pri ktorej už uplynula premlčacia doba nezostávalo iné, ako dúfať, že sa dlžník takpovediac sám od seba rozhodne takýto svoj, okrem uplynutia premlčacej doby inak perfektný, záväzok splniť, a že akékoľvek intenzívnejšie úsilie na strane veriteľa by mohlo byť spojené nielen s premenou následného plnenia dlhu na bezdôvodné obohatenie, ale aj so sankciou podľa zákona o ochrane spotrebiteľa.
Keď teda Lazar správne tvrdí, že naturálne obligácie „predstavovali akýsi prechod medzi civilnými obligáciami s plnými právnymi účinkami a rýdzo morálnymi záväzkami stojacimi celkom mimo oblasti práva“[7], je zrejmé, že úplný presun plnenia premlčaného dlhu do výlučnej dispozície dlžníka neznamená premenu premlčanej pohľadávky na naturálnu obligáciu, ale jej premenu z právneho na morálny záväzok.
3.4 Deľba moci
Medzi takpovediac systémové aspekty patrí aj otázka, či je v právnom štáte únosný taký výkon normotvornej pôsobnosti orgánov tvorby práva, ktorý priamo a otvorene odporuje záverom ústavnej judikatúry, vzťahujúcej sa k totožnej právnej veci. Je totiž zrejmé, že navrhovaná úprava tie prvky regulácie, ktoré boli predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu v citovanom náleze, nezosúlaďuje s ústavnými požiadavkami, ale naopak nerovnosť v postavení adresátov práva ešte prehlbuje.
Keď sa v minulosti nesúhlas zákonodarného orgánu s obsahom rozhodnutia ústavného súdu stal predmetom širokej politickej zhody[8], jej súčasťou bola aj zhoda na tom, že „opraviť“, resp. neutralizovať nález ústavného súdu je možné len právnym predpisom na úrovni ústavného zákona. Aj tento spôsob normotvornej reakcie bol predmetom ostrej kritiky zo strany odbornej verejnosti, napokon však ústavodarca presadil svoju predstavu a tá je dodnes súčasťou ústavného poriadku.[9] Je však už za hranicou udržateľného, aby zákonodarca jednoducho ignoroval nález ústavného súdu a so závermi o nesúlade svojej regulačnej predstavy s ústavou sa vysporiadal tak, že ich vezme do úvahy iba formálne. Je to v rozpore nielen s princípom deľby moci, ale aj so základnými východiskami procesnej ekonómie vzťahu medzi zákonodarným orgánom a orgánom ochrany ústavnosti.
3.5 Retroaktivita
V neposlednom rade s témou právnej istoty bezprostredne súvisia temporálne účinky navrhovanej úpravy. Tá pôsobí aj spätne, keďže §54a v navrhovanom znení by sa mal uplatniť aj na vzťahy, vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti novej úpravy. Konania, začaté pred týmto dátumom, by sa však mali dokončiť podľa doterajších predpisov.
Podľa nášho názoru ide o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorá už nadobudnuté práva priamo neruší, ale ich uplatnenie podrobuje novým podmienkam. Ide teda o zásadný zásah do očakávaní adresátov práva a prípadný spor o to, či tento zásah zodpovedá atribútom právneho štátu by bol sporom legitímnym.
Ústavný súd v rozhodnutí PL. ÚS 30/2015 konštatoval, že za nepravú retroaktivitu považuje „stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001). V súlade s už uvedeným retroaktivita ako stav spätného pôsobenia právnych noriem je principiálne neželaným a ústavne nekonformným javom; ignorovať ho však nemožno vtedy, ak spätné pôsobenie právnych noriem môže uľahčiť fungovanie spoločenských vzťahov. Preto za určitých okolností je spätné pôsobenie právnych noriem žiaduce a ospravedlniteľné zároveň. Porušením zásady ochrany nadobudnutých práv by bola len taká spätná účinnosť právnych noriem, ktorá by zhoršila právne postavenie subjektov práva. Situácie, v ktorých však bude retroaktívne pôsobenie právnych noriem povolené, je však potrebné vykladať prísne reštriktívne ako situácie veľmi výnimočné.“
V tom istom rozhodnutí ústavný súd tiež zdôraznil, že „ako z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a pro futuro) len zlepšovať.“ V senátnom rozhodnutí zase ústavný súd zopakoval, že „od zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné odchýliť sa celkom výnimočne (...).“ (I. ÚS 238/04)
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd považuje za neprípustný zásah do ochrany nadobudnutých práv každú takú úpravu, ktorá i) pôsobí spätne a zároveň ii) zhoršuje právne postavenie subjektov práva. Okrem toho viaže ústavná judikatúra prípustnosť spätného pôsobenia právnej normy na „prísne reštriktívny výklad“, ktorý takéto pôsobenie smie umožniť iba „veľmi výnimočne“.
V tejto súvislosti má svoj osobitný význam aj opakované prihlásenie sa ústavného súdu k téze, že nepravú retroaktivitu je možné opodstatniť iba v prípade existencie „závažného dôvodu všeobecného záujmu“ (PL. ÚS 3/00), pričom ani „nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov“ (PL. ÚS 28/00). Legitimitu výnimočnej odchýlky od štandardu, ktorým je pôsobenie právnych noriem výlučne pro futuro, je podľa ústavného súdu potrebné skúmať „hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“ (PL. ÚS 25/05)
Je zrejmé, že navrhovaná úprava i) sa vzťahuje na vzťahy, vzniknuté pred nadobudnutím jej účinnosti, ii) zásadne zhoršuje postavenie veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv, iii) nejaví sa byť proporcionálnym zásahom do nadobudnutých majetkových práv, a iv) na zachovanie princípu rovnosti v prístupe k súdnej a inej právnej ochrane rezignuje úplne. Takýto model intertemporality označuje citovaná ústavná judikatúra za porušenie zásady ochrany nadobudnutých práv. Pri prísne reštriktívnom výklade, umožňujúcom aj nepravú retroaktivitu iba veľmi výnimočne, je možné dospieť k záveru, že predkladateľ relevantné ústavné východiská v dostatočnej miere jednoducho nerešpektuje.
Problém so spätným pôsobením navrhovanej úpravy potencuje aj ďalšia okolnosť. Legisvakančná lehota na úrovni nula dní konfrontuje veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv s novým právnym stavom bez akejkoľvek možnosti sa naň adaptovať a lege artis učiniť zadosť ochrane svojich nadobudnutých práv. Legisvakančná lehota však má slúžiť práve prispôsobeniu sa adresátov práva zmenenej podobe právnej regulácie a je opodstatnená práve tam, kde dochádza k zmene, ktorá adresátov práva podrobuje menej priaznivým podmienkam ochrany ich legitímnych práv a právom chránených záujmov. Úplná rezignácia na legisvakanciu je tak v tomto prípade v zjavnom protismere k reálnym potrebám právneho prostredia a len dokresľuje preferenciu predkladateľa pre „silový variant“ presadenia svojej regulačnej predstavy, bez primeraného ohľadu voči už nadobudnutým právam dotknutých účastníkov existujúcich právnych vzťahov.
IV. Zhrnutie
Navrhovaná úprava i) koncipuje obsah vlastníckeho práva k druhovo totožnému predmetu a prístup k jeho právnej ochrane ia) pre dlžníkov zo spotrebiteľských zmlúv inak, ako pre dlžníkov z iných záväzkových vzťahov, ib) pre veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv inak, ako pre veriteľov z iných záväzkových vzťahov, a ic) pre veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv, ktorí sú dodávateľmi inak, ako pre veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv, ktorí sú spotrebiteľmi, pričom ii) dôvodom pre nerovnaký prístup je právna kvalifikácia účastníkov daného záväzkového vzťahu a iii) pre toto rozlišovanie chýba atribút nevyhnutnosti, tak ako je tento ustáleným spôsobom judikovaný ústavným súdom.
Takáto nerovnosť v prístupe k súdnej a inej právnej ochrane majetkových práv vykazuje znaky zásadného rozporu s čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ods. 1 ústavy v ich relevantných častiach.
Navrhovaná úprava taktiež odporuje celkom zrozumiteľným a jasným záverom ústavného súdu, vysloveným v náleze PL. ÚS 11/2016, a predstavuje tak pohyb za hranicou normotvornej autonómie zákonodarného zboru.
Právnu istotu adresátov práva narúša navrhovaná úprava aj tým, že zakazuje konanie („vymáhanie práva“), ktorého obsah je vágny. Veritelia zo spotrebiteľských zmlúv nemajú mať ako vedomosť o tom, aký typ konania na ich strane zákonodarca mieni zakázať a s akými účinkami by sa prípadné dobromyseľné porušenie tohto zákazu spájalo.
Okrem toho navrhovaná úprava pôsobí aj retroaktívne, keď neprípustným spôsobom zasahuje do majetkových práv veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv a to takým zásadným spôsob, že ich fakticky úplne zbavuje riadne nadobudnutých práv a ponecháva ich doslova na milosť dlžníkom.
V celkovom pohľade by teda prijatie napadnutej úpravy výrazne oslabilo princíp rovnosti v obsahu vlastníckeho práva, princíp rovnosti v prístupe k súdnej a inej právnej ochrane, princíp právnej istoty a zákaz retroaktivity. A rovnako tak by oslabilo aj predpoklad, že výsledky súdnej kontroly ústavnosti majú pre zákonodarný orgán vôbec nejakú normatívnu relevanciu. V právnom štáte by takýto rozsah ústavno-právnych prekážok mal rozhodne stačiť na okamžité stiahnutie navrhovanej úpravy z legislatívneho procesu.
