K právnym dôvodom vzniku obchodných záväzkových vzťahov z právnych úkonov

Tento účinok sa prejavuje z titulu aplikácie ustanovení § 266 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“), ktoré tak modifikujú všeobecnú podstatu konštrukcie občianskoprávnych obligácii do formy prijateľnej pre obchodné záväzkové právo.

Už spomínané právne dôvody vzniku obchodných záväzkov predstavujú naplnenie podstaty ich formálneho vzniku. Pokiaľ sa ale jedná o ich obsahovú podstatu, je nevyhnutné na tomto mieste rozlišovať medzi primárnym a sekundárnym objektom právneho úkonu a v neposlednom rade i náležitosťami, ktoré sú základným predpokladom ich platnosti a perfektnosti.

Za primárny objekt právneho vzťahu právna teória považuje konanie zúčastnených subjektov, vedúce k uzavretiu právneho vzťahu majúceho povahu zmluvného záväzku.

V procese prejavu vôle subjektov, ktorým sa má dosiahnuť jeho premietnutie do reálnej podoby s právnou ochranou, musia byť splnené viaceré podmienky. Prvou podmienkou je platnosť právneho úkonu. Táto podmienka je zásadnou odlišnosťou, ktorá predstavuje hranicu medzi bežným prejavom vôle a prejavom vôle sledujúcim vyvolanie právnych účinkov. Môžeme ju nazvať aj hmotnou podmienkou existencie právneho úkonu. Teoretický rámec tohto problému zohľadňuje práve zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) nakoľko sa jedná o subsidiárnu pôsobnosť tohto predpisu voči základnému predpisu Obchodného práva. Aby bol právny úkon platný, musí spĺňať náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú, a síce:

• Vôľa prejavená v právnom úkone musí byť slobodná (nevynútená násilím), vážna (nie vtip) a bez omylu (§ 49a Občianskeho zákonníka).
• Prejav vôle musí byť zrozumiteľný, určitý, a ak to zákon vyžaduje, musí byť urobený v predpísanej forme (písomnej).
• Predmet, teda správanie, na ktoré sú účastníci právneho úkonu oprávnení alebo povinní, musí byť dovolený, možný a v súlade s dobrými mravmi. Zároveň sa právnym úkonom nesmie obchádzať zákon.
• Subjekt, ktorý robí právny úkon, musí mať spôsobilosť na právne úkony (§ 8 Občianskeho zákonníka). Spôsobilosť na právne úkony u právnických osôb (združenia, s r.o., a.s. a iné) vzniká zároveň s ich vznikom.

Otázka perfektnosti právneho úkonu nachádza prevažne teoretické vyjadrenie, ktoré však našlo svoju podobu aj v písanom práve. Najvyšší súd Českej republiky vyjadril túto kategóriu v súvislosti s adresovanými právnymi úkonmi, medzi ktoré kontrakty nepochybne patria nasledovne: „z povahy adresovaných právnych úkonov vyplýva, že ku svojej perfektnosti (vzniku) vyžadujú, aby boli poznateľné tými osobami, ktorým sú určené (uplatňuje sa tzv. teória dôjdenia). Ak nedošiel prejav vôle konajúceho do sféry adresáta, právny úkon nie je perfektný. Prejav vôle dôjde adresátovi, keď sa dostane do sféry jeho dispozície, t.j. v okamihu, kedy adresát nadobudne objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom prejavu vôle. Dôjdenie prejavu vôle do sféry adresáta dovršuje proces vzniku jednostranného právneho úkonu. Z použitia teórie dôjdenia vyplýva aj záver, že od okamihu dôjdenia prejavu vôle do sféry adresáta je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nie je možné ho jednostranne odvolať. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa adresát zoznámil s obsahom právneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah.“[1] Túto podmienku s ohľadom na splnenie obsahových náležitostí môžeme nazvať formálnou podmienkou, nakoľko splnenie tohto kroku nezávisí od naplnenia vlastných znakov prejavu vôle a subjektu, ktorý tak koná. V tomto zmysle, môžeme preto povedať, že perfektný právny úkon, môžu uzavrieť aj právne nespôsobilé subjekty, avšak bez želaných právnych následkov.

V súvislosti s vyššie uvádzanými predpokladmi účinnej realizácie vôle v podobe záväzkového vzťahu je namieste spomenúť kvalitatívny rozmer konania zúčastnených subjektov v procese konštruovania ich vzájomných práv a povinností. „Ako typický príklad môžeme uviesť prejav vôle predsedu dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorým zamýšľa odvolať z funkcie konateľa spoločnosti danú osobu. V tomto prípade je síce zreteľne identifikovateľná, i čo sa prejavu týka, vôľa predsedu dozornej rady, avšak zákon s takýmto prejavom vôle nespája želaný právny následok, takže v danom prípade nebude účinkom vôle prejavenej predsedom dozornej rady odvolania konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. Rovnako tak nemôže byť právnym úkonom spôsobujúcim vznik obchodnoprávnej zmluvy mlčanie pasivity akceptanta, voči ktorému oferent koná- mlčanie ako prejav vôle v danom prípade nie je zákonom ponímaný za právny následok spôsobujúci vznik už uvádzanej obchodnoprávnej zmluvy.“[2]

Práve účasť vôľového prvku v procese zmluvných negociácií sa často krát stáva predmetom interpretácie a teda výkladu vôle a jej smerovania pri uzavieraní obchodných zmlúv. Základnou požiadavkou pre relevantnú interpretáciu vôle je jej prejav. Nutne sa musí jednať o naplnenie predpokladu jeho relevantnosti v zmysle slobodne a vážne prejavenej vôle.[3] Ďalším predpokladom významným práve pre proces uzavierania dvojstranných alebo viacstranných právnych úkonov je požiadavka na zhodu vôle a jej prejavu, za predpokladu, že je vola prejavená spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť[4]. Splnenie týchto podmienok následne vedie k výkladu vôle a to obzvlášť v prípadoch, kedy je jej interpretácia rôzna z dôvodu nezreteľne alebo nejednoznačne prejavenej vôle. Vznik takejto situácie nemusí ale okamžite viesť k nastúpeniu sankčného následku v podobe neplatnosti právneho úkonu pre neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko niektoré nejasnosti je možné odstrániť prostredníctvom interpretácií realizovaných prostredníctvom interpretačných pravidiel. Pre obchodnoprávne úkony platia spoločné interpretačné pravidlá obsiahnuté v:

• ustanoveniach § 35 a nasl. Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch a 
• v ustanoveniach zohľadňujúcich osobitný charakter obchodnoprávnych úkonov obsiahnutých v § 266 a nasl. Obchodného zákonníka.

Realizácia pravidiel interpretácie má teda sledovať výklad úmyslu konajúceho, ktorý však nesmie byť vykladaný v rozpore s jeho jazykovým prejavom. Zákon v tejto súvislosti chráni predovšetkým účel, ktorý vykonaný prejav vôle zohľadňoval, ale aj zmluvnú pozíciu adresáta tohto právneho úkonu, a to vyjadrenej ustanovením § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka takto:

• právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom,
• právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

V tomto prípade ide o uplatnenie všeobecných interpretačných pravidiel predpokladaných Občianskym zákonníkom. Pre realizáciu obchodných zmluvných vzťahov, je však k dosiahnutiu plnohodnotnej aplikácie zmluvnej vôle do podoby reálneho obligačného vzťahu potrebné dodržať isté pokyny dané Obchodným kódexom, najmä ustanovením § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia, v prípade vzniku situácie, kedy nie je možné interpretovať úkon v zmysle ustanovenia § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je tento prejav vôle určený a bol jej známy alebo jej musel byť známy, nastupuje pravidlo uprednostňujúce význam, aký by sporne vykladanému výrazu prikladala strana, ktorá je v pozícii adresáta daného prejavu vôle. Právna teória toto hľadisko pomenúva označením hľadiska priemerného resp. riadneho obchodníka[5], ktoré je zároveň prejavom uprednostnenia objektivity pri výklade prejavu vôle konajúcej strany.

Realizácia obchodných vzťahov dospela aj do oblasti interpretácie obchodných zmlúv a obchodnoprávnych úkonov, a to v zohľadnení ich špecifickosti. Presadením objektívneho hľadiska pri výklade obchodných záväzkov sa dospelo k vytvoreniu čisto obchodnoprávneho interpretačného pravidla. Toto pravidlo poskytuje výrazom využívaným v obchodnom styku prioritu vykladať ich podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Predmetom tohto výkladu sa tak stávajú predovšetkým termíny zákonne neupravené no používané v reálnom obchodnom styku, ktoré prostredníctvom ich uplatňovania nadobúdajú podobu notoriety, ktorá s ohľadom na ich ustálený výklad, s ktorým sa účastníci obchodných vzťahov stotožnili nadobúda normatívnu podobu. Uplatnenie tohto prístupu je možné chápať aj ako snahu o dosiahnutie právnej istoty.

Tak ako bolo už vyššie naznačené, obchodné záväzky vznikajú z rôznych dôvodov. S ohľadom na frekventovanosť právnych spôsobov ich vzniku ich môžeme členiť nasledovne:

1. Obchodné záväzky vzniknuté z jednostranných právnych úkonov

Medzi túto kategóriu sa zaraďujú:

• úkony smerujúce k vzniku obchodnoprávnej zmluvy(verejný návrh na uzatvorenie zmluvy - § 276 a nasl. Obchodného zákonníka, vyhlásenie verejnej obchodnej súťaže - § 281 a nasl. Obchodného zákonníka, vystavenie indemnizačného vyhlásenia - § 275 Obchodného zákonníka),
• úkony zakladajúce záväzky akcesorickej povahy(ručiteľské vyhlásenie - § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, vystavenie záručnej listiny bankou - § 313 a nasl. Obchodného zákonníka, potvrdenie akreditívu - § 682 a nasl. Obchodného zákonníka),
• úkony smerujúce k modifikácii už existujúcich práv a povinností zmluvných strán:

1. formou dvojstranných právnych úkonov (prostredníctvom privatívnej novácie - § 570 Občianskeho zákonníka, prostredníctvom kumulatívnej novácie - § 516 Občianskeho zákonníka, prostredníctvom generálnej novácie (urovnania) - § 585 Občianskeho zákonníka),
2. formou porušenia zmluvných povinností skutkovo, t.j. reálnym úkonom (odstúpením od zmluvy - § 344 a nasl. Obchodného zákonníka, dodatočnou nemožnosťou plnenia - § 352 a nasl. Obchodného zákonníka, zaplatením odstupného - § 355 Obchodného zákonníka a zmarením účelu zmluvy - § 356 a nasl. Obchodného zákonníka).

2. Obchodné záväzky vzniknuté z dvojstranných právnych úkonov

V tomto ohľade hovoríme o konsenzuálnych úkonoch dvoch alebo viacerých zúčastnených strán, ktoré v ich formalizovanej podobe nadobúda podobu zmluvy alebo dohody. Právna teória v tejto súvislosti rozlišuje medzi týmito dvoma pojmami aj napriek ich zjavnej podobnosti. Pojmov zmluva označuje výsledok negociačného postupu zúčastnených strán, ktoré nadobudlo ustálenú podobu. Hovoríme o prvotnom formalizovanom vzniku obligačnoprávnych pravidiel, ktoré sa tak stávajú základným pilierom vzájomného právneho pomeru zúčastnených strán. Výsledky negociačných postupov, ktoré sú prejavom neskorších iniciatív zmluvných strán smerujúcich k úprave vzájomných práv a povinností sa označujú pojmom dohoda. Ide „o dvojstranné právne úkony, ktorých uzatvorenie je podmienené už vzniknutou alebo existujúcou zmluvou.“[6] Hovoríme tu teda o dodatočnej úprave už existujúceho právneho vzťahu, ktorého vznik bol podmienený záujmom strán na špecifickejšom alebo dodatočnom usporiadaní ich vzájomných práv a povinností. Osobitné postavenie v súvislosti s negociačným procesom nadobúdajú aj tzv. dojednania, čiastočné dojednania a parciálne dojednania, ktoré sú explicitným pomenovaním zdôrazňujúcim ich doplnkovú (parciálnu) povahu.

3. Obchodné záväzky vzniknuté z viacstranných právnych úkonov

Ide o zmluvy a dohody uzatvárané podľa tretej hlavy Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti hovoríme o realizácii ustanovení § 729 až 755 Obchodného zákonníka pojednávajúcich o osobitnej realizácii záväzkových vzťahov v medzinárodnom obchode. Výkon týchto ustanovení nachádza svoje vyjadrenia v podobe dvojstranných zmlúv, pričom ani ich existencia v podobe viacstrannej obchodnej zmluvy nie je nijako vylúčená. Pod týmito zmluvami je treba chápať záväzkové vzťahy uvedené v § 261 a 262, pri splnení ďalších predpokladov, ktorými sú:

• Naplnenie identifikačnej podmienky definujúcej predmetnú zmluvu, ako záväzkový vzťah v medzinárodnom obchode. Ide o vyjadrenie tzv. medzinárodného prvku, ktorý je integrálnou súčasťou daného zmluvného vzťahu. V týchto súvislostiach hovoríme o zákonnej definícii, upravenej § 729 Obchodného zákonníka, ktorá tak dáva predmetnému právnemu vzťahu medzinárodný rozmer. Ustanovenie § 729 Obchodného zákonníka vymedzuje podstatu medzinárodného charakteru v zmysle tzv. zásady domicilu účastníka právneho vzťahu. Zákon tak za zmluvný záväzok v medzinárodnom obchode považuje záväzkové vzťahy uvedené v § 261 a 262 len v prípade, že aspoň jeden z účastníkov daného právneho vzťahu spĺňa podmienku, že má sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko na území iného štátu. V tomto ohľade je treba upozorniť na výrazný rozdiel v porovnaní s medzinárodným právom súkromným, ktorý poskytuje právny priestor aj pre ďalšie rozlišovacie kritériá, ktoré predstavuje cudzí prvok aj v predmete právneho vzťahu alebo v právnej skutočnosti. Obchodný zákonník, síce formuluje podstatu rozlišovacieho kritéria do tzv. domicilu daného účastníka právneho vzťahu, ale objektom posudzovania je vždy výhradne dotknutý subjekt.
• Záväzkový vzťah s medzinárodným prvkom sa spravuje slovenským právom, ktoré si strany buď samy zvolili, alebo na ktoré odkazuje príslušná kolízna norma medzinárodného práva súkromného a procesného.[7]Účinnosť konkrétneho právneho poriadku je viazaná na uplatnenie princípov uvedených v zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom alebo v čl. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008. S ohľadom na dodržanie zásady zmluvnej voľnosti a čo najširšej dispozície vôle pri uzatváraní kontraktuálnych vzťahov, je aj na tomto mieste zákonom poskytnutá prednosť vzájomnej dohode zmluvných strán o voľbe práva, v zmysle § 9 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom alebo v zmysle už spomínaného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008.

Tieto osobitné pravidlá tretej hlavy Obchodného zákonníka treba chápať z hľadiska potrieb a osobitostí medzinárodného obchodu. Použijú sa teda popri ostatných ustanoveniach Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch v tom prípade, ak bude slovenské právo určené za rozhodujúce.[8]

V súvislosti s viacstrannými obchodnými zmluvami sa vyžaduje pripomenúť aj príklad typický pre viacstranné právne úkony kontraktuálnej povahy, ktorými sú spoločenské zmluvy a zakladateľské listiny podľa druhej časti Obchodného zákonníka (t.j. obchodné spoločnosti a družstvo.)

4. Obchodné záväzky vzniknuté z právnych deliktov

V tomto ohľade chápeme záväzok vzniknutý porušením zákonných resp. zmluvných povinností. V tomto prípade ide o vznik právneho záväzku v podobe pohľadávky v prospech poškodeného, ktorá smeruje voči porušovateľovi právnych povinností. Takýmto spôsobom dochádza k vzniku regresného nároku zodpovedajúceho hodnote porušenej povinnosti, pričom k vzniku záväzku došlo omisívnym alebo komisívnym konaním porušiteľa. Právny záväzok vzniknutý takýmto reálnym úkonom, môže následne nájsť svoje formálnoprávne vyjadrenie napríklad v súdnom rozhodnutí písomne potvrdzujúcom vznik a trvanie takéhoto záväzku, ktoré tak oprávnenej osobe poskytuje aj širšiu právnu perspektívu vo vzťahu k ochrane a vymožiteľnosti práva vyplývajúceho z takto vzniknutého záväzku. Konkrétne formy obchodnoprávnych deliktov majú napríklad povahu nesplnenia záväzku včas, na ktoré nevyhnutne nadväzuje následný vznik záväzku z omeškania alebo nesplnenie záväzku riadne, ktoré má za následok vznik zodpovednostného záväzku z vadného plnenia. Subsidiárna povaha Občianskeho zákonníka sa prejavuje aj tejto oblasti , kedy množina súkromnoprávnych deliktov je obohatená a kategóriu tzv. záväzkov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obchodný kódex na inštitút vydania bezdôvodného nadväzuje v § 53 Obchodného zákonníka, kde ho uvádza v súvislosti s dosiahnutím prospechu z nekalosúťažného konania. V tomto prípade však bezdôvodné obohatenie a spôsob realizácie tohto inštitútu nie je nijako podrobne upravený v Obchodnom zákonníku a preto sa bude musieť v tejto súvislosti poškodený obchodný subjekt obrátiť s vymáhaním svojho právneho nároku na aplikáciu občianskoprávnej úpravy a aplikácie ustanovení § 451 až 459 Obchodného zákonníka.

5. Vznik záväzkov z iných zákonom uznaných dôvodov

Ide o kategóriu podmienenú súhrnom rôznych právnych skutočností, medzi ktoré patrí:

• vznik ručiteľského záväzku priamo zo zákona a to uvedením mena komanditistu[9] alebo zverejnením mena tichého spoločníka[10]v spoločnosti podnikateľa. V prípade komanditistu je s uvedením jeho mena ako súčasti obchodného mena v komanditnej spoločnosti spojený vznik jeho ručenia za záväzky spoločnosti, pričom v tomto prípade ide o vznik neobmedzeného ručenia celým majetkom komanditistu. Ide tu o kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré nepripúšťa odlišnú úpravu tohto právneho záväzku a to ani prostredníctvom odlišnej dohody upravenej v spoločenskej zmluve. Podobný prístup bol zvolený aj v prípade ručenia tichého spoločníka za záväzky spoločnosti, na ktorej podnikaní sa zúčastňuje svojím vkladom. V tejto súvislosti však ide o dispozitívne ustanovenie zákona, ktoré však napriek svojej dispozitívnej povahe neumožňuje zmluvným stranám zmluvy o tichom spoločenstve vylúčiť vznik ručenia tichého spoločníka z podnikania voči tretím osobám. Aplikuje sa tak princíp tzv. nutnej ochrany tretích osôb, ktoré nepoznajú obsah zmluvy o tichom spoločenstve a sú v dobrej viere, že tichý spoločník za záväzky podnikateľa ručí.[11]
• záväzok správcu vkladu odovzdať][12]splatené časti vkladov spoločnosti pri vzniku obchodnej spoločnosti a takisto aj vznik ručenia z titulu zániku obchodnej spoločnosti, subjektivizované do osôb spoločníkov.[13] Ručenie správcu vkladu je zákonným ručením, ktoré vzniká ex lege a spravuje sa primerane ustanoveniami § 303 až 311 Obchodného zákonníka. Zákonná ochrana smeruje v prospech spoločnosti, ktorá je povinná vymáhať tú časť vkladu, ktorá je uvedená vo vyhlásení a nebola v skutočnosti zaplatená, voči spoločníkovi. Titul ručenia správcu vkladu je založený na nároku spoločnosti proti správcovi vkladov vtedy, ak spoločník nesplatí sumu vo výške rozdielu medzi skutočne splateným vkladom a sumou uvedenou vo vyhlásení. Plnenie z titulu ručenia si v tejto výške môžu uplatňovať ktoríkoľvek veritelia spoločnosti, ak ich pohľadávky nebudú uspokojené z majetku spoločnosti.
• právny nárok veriteľa požadovať plnenie priamo od ručiteľa po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka v zmysle ustanovenia § 12 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii[14]za súčasného uplatnenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Okamihom vzniku nároku na splnenie záväzku zo strany ručiteľa, je moment kedy dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej lehote po tom, čo ho na to veriteľ vyzval. V tejto súvislosti vyžaduje Obchodný zákonník uplatnenie výzvy, v prípade ktorej je ustanovené obligatórne dodržanie písomnej[15] podoby výzvy na splnenie záväzku v prospech veriteľa.

právo objednávateľa požadovať vykonanie dodatočnej kontroly diela a právo zhotoviteľa požadovať náhradu nákladov vyvolaných oneskorením kontroly, v zmysle ustanovenia § 553 ods. 3 Obchodného zákonníka. Právnym titulom na vznik týchto vzájomných práv a povinností je v tomto prípade dohoda zmluvných strán o vykonaní kontroly na určitom stupni zhotovenia predmetu diela objednávateľom.[16] Povinnosť vzniknutá v neprospech zhotoviteľa je založená porušením povinnosti zhotoviteľa včas pozvať objednávateľa na vykonanie kontroly. Dôsledky vyplývajúce z tejto skutočnosti majú následne povahu dvojakého plnenia a to imateriálneho plnenia charakteru komisívneho konania (facere) a charakter záväzku materiálnej povahy. Konkrétna podoba týchto povinností má tak následne formu povinnosti umožniť vykonať dodatočnú kontrolu a niesť náklady s tým spojené. S povinnosťami zhotoviteľa priamo súvisí aj právo objednávateľa požadovať ich splnenie v prípade, že nastanú už uvádzané zákonom predpokladané skutočnosti. Na tomto mieste je ale nevyhnutné pripomenúť, že ide o právo objednávateľa a teda jeho vyžitie a realizácia takto vzniknutých povinností zhotoviteľa nevyhnutne súvisí s vôľou objednávateľa svoje oprávnenia aj reálne uplatniť. V tomto prípade je realizácia oprávnení na vykonanie dodatočnej kontroly obligatórne viazaná na oznámenie požiadavky vykonať dodatočnú kontrolu adresovanej zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu. Porušenie tejto povinnosti má za následok zánik tohto oprávnenia. V tejto súvislosti je treba poznamenať, že ustanovenie § 533 ods. 3 Obchodného zákonníka platí obdobne aj pre skúšky osvedčujúce riadne vykonanie predmetu diela. Ako už bolo vyššie naznačené, dôsledky omeškania v súvislosti s realizáciou zmluvy o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka majú za následok vznik dvojstranného záväzku, ktorého právnym dôvodom vzniku je porušenie právnych povinností. V tomto prípade hovoríme o vzniku sekundárneho záväzku popri trvajúcom primárnom záväzku, ktorým je zmluva o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Práva a povinnosti medzi zmluvnými stranami, ktoré vznikli z titulu omeškania, tak vystupujú popri primárnom zmluvnom záväzku ako akcesorický právny vzťah, ktorý je s ohľadom na logiku veci priamoúmerne viazaný na simultánnu existenciu primárneho záväzku a v tomto prípade i na konkrétny stav a rozsah je aktuálnej realizácie.