V predmetnom konaní išlo o zaplatenie pohľadávky z titulu neuhradenej faktúry. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu a úroky z omeškania, pričom žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Následne v tejto veci rozhodoval odvolací súd o odvolaní podanom žalovaným.
Žalovaný okrem iného v odvolaní uviedol, že medzi tzv. iné vady konania patrí aj nezákonne vykonaný dôkaz. Nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v rámci dokazovania vykonal na pojednávaní aj dôkaz – prehratie nahrávky zabezpečenej žalobcom z rozhovoru medzi štatutárnymi zástupcami žalobcu a zamestnancami žalovaného. Súd tento dôkaz vyhodnotil ako zákonný, popri zohľadnení princípov sporového konania a príslušnej judikatúry. Žalovaný vytkol konajúcemu súdu, že v zmysle zásad Civilného sporového poriadku (čl. 16 ods. 2) mal vykonať test proporcionality, ktorým mal posúdiť, či je nutné porušiť právo na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na spravodlivý proces. V tomto smere mal súd posúdiť, či vykonanie nahrávky je jediný možný dôkaz, ktorým by žalobca preukázal svoje tvrdenia. Žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie takto vykonaným dokazovaním „dal zelenú“ pochybným praktikám v rámci obchodných vzťahov a dal prednosť odpočúvaniu pred dobrou vierou v osobné rokovania a platné zmluvy. Žalovaný ďalej konštatoval, že súd nevykonal test proporcionality a uspokojil sa iba s tým, že išlo o obchodné rokovanie. Poukázal na to, že žalobca ničím nepreukázal, že v momente rokovaní sa ocitol v krajnej núdzi alebo v obdobnej situácii, kedy by bolo ospravedlniteľné vopred zamýšľané nahrávanie tretích osôb za účelom získania budúceho prospechu. V neposlednom rade žalovaný poukázal na to, že súd odignoroval jeho žiadosť o doručenie kópie nahrávky a túto nahrávku nevykonal zákonným spôsobom, a to jej prehratím na pojednávaní.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že konajúci súd mal vykonať test proporcionality, ktorým mal posúdiť, či je nutné porušiť právo na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej inštancie s poukazom na čl. 3 a 16 CSP pristúpil k tzv. testu proporcionality a svoj postup dostatočne odôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Test proporcionality je kľúčovým právnym nástrojom pre posúdenie, či určitý nezákonný dôkaz bude procesne prípustný, a to aj na úkor porušenia práva protistrany. Inak povedané, zásah do práva protistrany, spočívajúci v získaní nezákonného dôkazu musí byť primeraný (proporcionálny) s prihliadnutím na povahu práva, na ochranu ktorého má nezákonný dôkaz slúžiť, vo vzťahu k právu, do ktorého sa získaním a použitím nezákonného dôkazu zasahuje. Prostredníctvom testu proporcionality dochádza k pomerovaniu (vyvažovaniu) dvoch kolidujúcich práv, pričom výsledkom tohto testu je vždy uprednostnenie jedného z týchto práv na úkor druhého práva v závislosti od posúdenia primeranosti zásahu.
Súd prvej inštancie rešpektoval test proporcionality, podrobil dôkaz navrhnutý žalobcom a posúdil, či spĺňa kritéria vhodnosti, potrebnosti a primeranosti. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil právo žalobcu na spravodlivý proces, ktoré v sebe zahŕňa aj nárok na náležité zistenie skutkového stavu za právo majúce prednosť pred právom osôb zúčastnených na ochranu súkromia osôb zachytených na predloženej zvukovej nahrávke. K tomuto záveru dospel súd najmä s ohľadom na skutočnosť, že nahrávka zachytáva obchodné rokovanie medzi žalobcom a žalovaným, teda zachytáva prejavy, ktoré nemožno považovať za prejavy súkromnej povahy, čo značne oslabuje intenzitu zásahu do ich osobnostných práv a predmetný zvukový záznam prehral. Odvolací súd je toho názoru, že vykonanie dôkazu vypočutím zvukovej nahrávky bolo zákonné, nakoľko ho vykonal súd priamo na pojednávaní. K námietke žalovaného, že mu zvukový záznam, resp. jeho kópia nebola napriek jeho žiadosti doručená pred pojednávaním poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa s obsahom nahrávky oboznámil priamo na pojednávaní, pričom k jej obsahu sa mal možnosť vyjadriť aj písomne.
Vo výsledku konania odvolací súd napadnutý rozsudok v časti I. výroku zmenil tak, že žalobu zamietol, nakoľko na základe platne uzatvorenej dohody o urovnaní došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok a tým k zániku záväzku žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Žalovaný bol napokon v konaní úspešný, hoci jeho argumenty týkajúce sa neprípustnosti dôkazného prostriedku – nahrávky z obchodného rokovania, pred súdom neuspeli.
Zdroj: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/51/2019 zo dňa 20.10.2020
