Je inštitút rozsudku pre zmeškanie protiústavný?

Ako sa dostal tento prípad na ÚS ČR?

Okresný súd v Děčíně nariadil pojednávanie, kde predvolal žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu a žalovanú. Na pojednávanie sa dostavil len žalobca, žalovaná sa bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavila. Advokát žalobcu preto v súlade s § 153b odst. 1 Občánskeho soudního řádu ("O.s.ř.") navrhol vydanie rozsudku pre zmeškanie („kontumačný rozsudok“). Predvolanie bolo žalovanej doručené tzv. náhradným doručením. Okresný súd dospel k záveru, že § 153b odst. 1, 4 a 5 o.s.ř.[1] je v rozpore s Ústavou ČR, a to konkrétne so zásadou rovnosti účastníkov konania. Preto predložil Ústavnému súdu ČR návrh podľa čl. 95 odst. 2 Ústavy ČR[2] na zrušenie § 153 odst. 1, 4 a 5 O.s.ř.

Argumenty okresného súdu pre zrušenie inštitútu kontumačného rozsudku

Hlavným argumentom navrhovateľa bola skutočnosť, že tzv. kontumačný rozsudok je možné vydať iba v prospech žalobcu, zatiaľ čo žalovaný túto výhodu nemá. Pokiaľ sa za rovnakých podmienok k nariadenému pojednávaniu nedostaví žalobca, žalovaný nemôže súdu navrhnúť vydanie rozsudku pre zmeškanie s tým, že tvrdenia žalovaného obsiahnuté vo vyjadrení k žalobe (alebo prednesené na pojednávaní) o skutkových okolnostiach týkajúcich sa sporu, by sa pokladali za nesporné. Strana žalobcu je tak procesne zvýhodnená bez toho, aby toto zvýhodnenie bolo žalovanému nejakým spôsobom kompenzované. Podľa navrhovateľa je rozsudok pre zmeškanie znovuzavedený v podobe § 153b O. s. ř. do českého právneho poriadku k 1. 9. 1993 v rozpore s tradičným poňatím kontumačného rozsudku na území ČR. Už zákon č. 113/1895 ř. z. o súdnom konaní v občianskych sporoch právnych v znení predpisov ho meniacich a doplňujúcich do 31. 12. 1947 poznal inštitút kontumačného rozsudku, ktorý však rovnosť účastníkov konania rešpektoval, pretože kontumácia hrozila obom stranám. Navrhovateľ ďalej poukázal na rakúsku a nemeckú úpravu rozsudku pre zmeškanie, kde je upravená úprava zmeškania oboch strán. V nemeckej právnej úprave je však rozdiel v tom, že ak sa nedostaví žalobca k pojednávaniu alebo nekoná vo veci, hoci bol riadne predvolaný, je jeho žaloba bez vecného preskúmania zamietnutá.

Nález ÚS ČR – k rovnosti účastníkov konania

Zásada rovnosti účastníkov podľa ústavného súd ČR ("ÚS ČR") nie je absolútna. Procesnú rovnosť nemožno vykladať tak, že by zákonodarca nemohol stanoviť rozdielny rozsah procesných práv a povinností v rôznych druhoch konania, musí však rešpektovať rovnaký rozsah procesných práv a povinností v konaniach so zhodným predmetom konania. Ostatne ani ESĽP nie je toho názoru, že obe strany sporu sa musia nachádzať v úplne identickom postavení, a to ani v trestnom konaní (pozri napríklad rozhodnutie Oyston proti Spojenému kráľovstvu z 22. 1. 2002 č. 42011/98), ani v civilnom konaní (porov. rozsudok vo veci Kenedy proti Spojenému kráľovstvu z 18. 5. 2010 č. 26839/05 či rozsudok vo veci Batsanina proti Rusku z 26. 5. 2009 č. 3932/02). ESĽP tak napríklad akceptoval rozdielne lehoty na výkon niektorých procesných úkonov pri jednotlivých stranách konania, ak taký rozdiel nemal žiadny vplyv na postavenie sťažovateľa. Možno teda zhrnúť, že ÚS ČR ani ESĽP nevyžadujú absolútnu rovnosť medzi účastníkmi konania. Toto právo je teda právom obmedziteľným, pretože odlišné zaobchádzanie s účastníkmi konania je za určitých okolností ústavne konformné, resp. súladné s Európskym dohovorom o ľudských právach .

Test rovnakého zaobchádzania

ÚS ČR posudzoval ústavnosť kontumačného rozsudku na základe jednotlivých krokov, ktoré tvoria test rovnakého zaobchádzania.

Test rovnakého zaobchádzania sa skladá z nasledujúcich krokov:

• ide o porovnateľného jednotlivca alebo skupinu ( t. j. ide o účastníkov konania )?
• je s nimi zaobchádzané odlišne?
• je odlišné zaobchádzanie dotknutej strane sporu k ťarche (uložením bremena alebo odmietnutím dobra)?
• je toto odlišné zaobchádzanie ospravedlniteľné, t. j. (a) sleduje legitímny záujem a (b) je primerané?

Pokiaľ ide o prvý krok vyššie naznačeného testu rovnakého zaobchádzania, t. j. otázku porovnateľnosti postavenia porovnávaných jednotlivcov, ÚS ČR konštatuje, že žalobca i žalovaný sú v civilnom spornom konaní stranami sporu . Sú teda účastníkmi konania, ako to vyžaduje prvý krok .

Pokiaľ ide o druhý krok testu rovnakého zaobchádzania, rozsudok pre zmeškanie možno podľa § 153b O. s. ř. vydať iba v prospech žalobcu, zatiaľ čo žalovaný inštitút kontumačného rozsudku využiť nemôže. Z toho vyplýva, že so žalobcom na jednej strane a žalovaným na strane druhej je zaobchádzané odlišne.

V treťom kroku potom ÚS ČR posudzoval, či je namietané odlišné zaobchádzanie na ťarchu účastníka konania, v ktorého prospech začal všeobecný súd konanie o konkrétnej kontrole noriem podľa článku 95 odst. 2 Ústavy ČR. V tejto veci sa Okresný súd v Děčíne domnieva, že znevýhodnený je žalovaný. ÚS ČR s týmto záverom súhlasí. Tým, že žalovaný nemôže navrhnúť vydanie rozsudku pre zmeškanie v neprospech žalobcu, je mu odopretá možnosť, ktorú má k dispozícii žalobca. Odlišné zaobchádzanie ide teda na ťarchu žalovaného, a preto ÚS ČR pristúpil k poslednému kroku testu rovnakého zaobchádzania.

Je odlišné zaobchádzanie so žalobcom a žalovaným ospravedlniteľné?

V poslednom, štvrtom kroku ÚS ČR posudzoval, či je odlišné zaobchádzanie so žalobcom a žalovaným vo vzťahu k možnosti navrhnúť vydanie kontumačného rozsudku ospravedlniteľné. Posúdenie ospravedlniteľnosti sa skladá z dvoch častí: z posúdenia legitímneho záujmu na odlišnom zaobchádzaní a z primeranosti odlišného zaobchádzania. Inak povedané, ÚS ČR musel skúmať, či je daný legitímny záujem na tom, aby mohol vydanie rozsudku pre zmeškanie navrhovať iba žalobca, a ak taký legitímny záujem existuje, či je toto odlišné zaobchádzanie primerané .

Pri identifikácii legitímneho záujmu vychádzal ÚS ČR z dôvodovej správy k zákonu č. 171/1993 Z.z., ktorý do O.s.ř. inštitút kontumačného rozsudku zakotvil. Jedným z hlavných princípov tejto novely bolo zrýchlenie občianskeho súdneho konania. Za týmto účelom boli do O.s.ř. zavedené inštitúty rozsudku pre zmeškanie a rozsudku pre uznanie. Pokiaľ ide o rozsudok pre zmeškanie, dôvodová správa uvádza, že koncepcia rozsudku pre zmeškanie v § 153b O.s.ř. síce nadväzuje na úpravu obsiahnutú v zákone č. 113/1895 ř. z., ktorá podľa zákonodarcu dlhodobou aplikáciou osvedčila svoje opodstatnenie, avšak: „na rozdíl od této úpravy, která v českých zemích umožňovala rozhodnout rozsudkem pro zmeškání jak v případě, kdy se nedostavil k prvnímu jednání řádně obeslaný žalovaný, tak i tehdy, zmeškal-li první jednání žalobce, je navrhována úprava obdobná úpravě uherského práva, jež platila na Slovensku a která připouští vydání rozsudku pro zmeškání jen v případě, kdy první jednání zmešká žalovaný“[3]. K odlišnému zaobchádzaniu viedla zákonodarcu „ta skutečnost, že připuštění rozsudku pro zmeškání žalobce i žalovaného by vytvářelo nerovné postavení účastníků. Zmešká-li žalovaný jednání, je mu z předem doručené žaloby znám nejen předmět řízení, ale i argumentace žalobce, i to, jaké důkazy nabízí soudu k prokázání svých tvrzení. Pokud by byl připuštěn rozsudek pro zmeškání žalobce, zmeškala by strana, která stanovisko žalovaného předem nezná a neměla možnost reagovat na tvrzení, které žalovaný teprve při jednání přednese.“[4]

Táto koncepcia rozsudku pre zmeškanie teda vychádza z toho, že žalobca už aktivitu a svoj ​​záujem vo veci prejavil a musel splniť všetky ďalšie procesné záležitosti. Tento dôvod pre odlišné zaobchádzanie so žalobcom na jednej strane a žalovaným na strane druhej považuje ÚS ČR za legitímne. K tomu tiež pristupujú okolnosti predchádzajúce prijatiu zákona č. 171/1993 Z. z., kedy bolo súdne konanie zbytočne preťahované primárne zo strany žalovaných (napr. dlžníkov). Hrozba vynesenia rozsudku pre zmeškanie tak mala viesť k „disciplinovanosti“ žalovaných, ktorí sa vyhýbali účasti na súdnom pojednávaní a tým veľmi komplikovali výkon justície. Naopak žalobcovia zvyčajne na vydaní rozsudku ponáhľali, a tak na súde skôr urgovali nariadenie pojednávaní, než aby ich bojkotovali. Tento faktický stav pretrváva dodnes. Je pravda, že - ako podotýka Okresný súd v Děčíne - v praxi v obmedzených prípadoch dochádzalo a dochádza aj k situáciám, kedy sa na prvé pojednávanie nedostaví žalobca. ÚS ČR ale podotýka, že mu je z úradnej činnosti známe, že tieto prípady boli a sú vzácnejšie než nedostavenia sa žalovaného. Nič nenasvedčuje tomu, že by došlo k podstatnej zmene spoločenských podmienok od účinnosti zákona č. 171/1993 Z. z., ktorá by spochybňovala legitimitu existujúceho riešenia, ktoré umožňuje vydať rozsudok pre zmeškanie iba v prospech žalobcu .

Skutočnosť, že v iných krajinách platí odlišná úprava, bez ďalšieho neznamená, že česká úprava nesleduje legitímny verejný záujem. Navrhovateľ ostatne neuvádza žiadny príklad, kedy by koncepcia rozsudku pre zmeškanie podobná tej českej , t. j. umožňujúca žiadať vydanie rozsudku pre zmeškanie iba v prospech žalobcu, sa považovala za protiústavnú. Inak povedané, nemecká, rakúska či československá prvorepubliková koncepcia kontumačného rozsudku sú možno de lege ferenda vhodnejšie, avšak to neznamená, že existujúce česká koncepcia v § 153b O.s,ř nesleduje legitímny verejný záujem a je protiústavná.

ÚS ČR v tomto kroku vzal tiež do úvahy skutočnosť, že rozsudok pre zmeškanie je procesnou sankciou, ktorá postihuje omeškanú stranu na jej procesných záujmoch, a nie priamou sankciou, t. j. nemala by smerovať k rozsudkom, ktoré sú v rozpore so skutočným hmotnoprávnym stavom. Čiže, funkciou kontumačného rozsudku nie je akokoľvek urýchliť konanie, ale urýchliť konanie za pomoci uplatnenia skutkovej domnienky, podľa ktorej je možné s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou považovať za pravdivé rozhodné skutkové tvrdenia procesnej strany, ktorým protistrana neodporovala, hoci k tomu mala príležitosť. 

Formálne a materiálne podmienky vydania kontumačného rozsudku

Znevýhodnenie žalovaného je v prvom rade moderované formálnymi podmienkami pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, uvedenými v § 153b O.s.ř. Materiálne podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie potom vyplývajú z použitia slovesa "môže" v § 153b odst. 1 O.s.ř. Prvá a najdôležitejšia materiálna podmienka kontumačného rozsudku je absencia procesnej aktivity žalovaného. Všeobecný súd tak rozsudok pre zmeškanie nesmie vydať, ak sa na pojednávanie nedostavil inak procesne aktívny odporca. ÚS ČR ďalej uvádza druhú materiálnu podmienku, ktorá spočíva v rozlišovaní medzi zmeškaním a jednoduchým oneskorením. Ak sa teda žalovaný dostavil na pojednávanie len s oneskorením niekoľkých minút, nie je použitie rozsudku pre zmeškanie namieste. Rozsudok pre zmeškanie je však spojený aj s ďalšími materiálnymi limitmi. Je zjavné, že tento inštitút nie je možné aplikovať ani v situáciách, kedy je všeobecnému súdu známe, že sa žalovaný nedostavil na pojednávanie z dôvodu živelnej pohromy alebo inej neodvratnej udalosti. ÚS ČR ďalej považuje za protiústavné aplikáciu rozsudku pre zmeškanie v prípadoch, keď sú na žalovaného podané desiatky či stovky žalôb, ktoré vo svojom kumulatívnom účinku predstavujú šikanujúca podanie, a žalovaný zmešká pojednávanie pri jednej z nich, v takých prípadoch by mohla do úvahy pripadať aj aplikácia konceptu zneužitia práva.

ÚS ČR podotýka, že napriek tomu nemožno predvídať všetky možné situácie, kedy všeobecný súd musí upustiť od vydania rozsudku pre zmeškanie, hoci sú splnené formálne podmienky stanovené v § 153b O.s.ř. Vyššie uvedený zoznam typových prípadov, keď je vydanie rozsudku pre zmeškanie v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, je teda len demonštratívny .

S ohľadom na vyššie popísané formálne a materiálne podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie a na dostupné opravné prostriedky proti aplikácii tohto procesného inštitútu ÚS ČR zastáva názor, že z pohľadu civilného sporného konania ako celku nie je žalovaný existenciou skúmaného inštitútu podstatným spôsobom znevýhodnený voči žalobcovi. Najmä materiálne podmienky pre aplikáciu rozsudku pre zmeškanie formulované ÚS ČR a NS ČR, a neskôr prevzaté nižšími všeobecnými súdmi, sú dostatočným nástrojom vedúcim k zamedzeniu alebo náprave tzv. „mylných rozsudkov". Rozdielne zaobchádzanie so žalovaným pri aplikácii rozsudku pre zmeškanie je teda primerané, a preto tento procesný inštitút v teste ústavnosti obstál.

Vydanie kontumačného rozsudku v prípadoch tzv. náhradného doručenia

Ak súd vydáva rozsudok pre zmeškanie v prípadoch, kedy boli žaloba alebo predvolanie na pojednávanie doručené na základe tzv. fikcie doručenia, musí postupovať mimoriadne obozretne a skúmať, či boli skutočne vyčerpané všetky možnosti ako žalovaného zastihnúť. Rozsudok pre zmeškanie je totiž postavený na domnienke, že žalovaný veľmi pravdepodobne nemá žiadne argumenty proti správnosti skutkových tvrdení žalobcu, s ktorými sa mohol zoznámiť. Ak sa však odporca nemohol reálne s tvrdeniami žalobcu oboznámiť, je táto domnienka výrazne erodovaná. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že je predovšetkým vecou adresáta (žalovaného), aby si (riadne) preberal súdne písomnosti na svojej adrese pre doručovanie.

Záver

Ustanovenia § 153b O.s.ř. je tak možné vykladať ústavne konformným spôsobom. ÚS ČR v súlade so zásadou sudcovskej zdržanlivosti dal prednosť ústavne konformnému výkladu pred zrušením napadnutého zákonného ustanovenia a z vyššie uvedených dôvodov návrhu Okresného súdu v Děčíne na zrušenie inštitútu rozsudku pre zmeškanie zakotveného v § 153b OSP nevyhovel. ÚS ČR však ďalej dodáva, že tým ale nemožno vylúčiť, že ak tento nález a ním načrtnutý ústavne konformný výklad nebude všeobecnými súdmi nasledovaný alebo bude preukázané, že došlo k podstatnej zmene spoločenských okolností od zavedenia inštitútu kontumačného rozsudku v roku 1993 (napr. bude dokázaný zvýšený počet nedostavujúcich sa žalobcov na pojednávania), ÚS ČR v budúcnosti k zrušeniu existujúcej podoby kontumačného rozsudku pristúpi.

ÚS ČR zároveň podotýka, že tento prípad dáva podnet na zváženie novelizácie kontumačného rozsudku; k takejto zmene však nie je príslušný ÚS ČR, ale Parlament Českej republiky.[5]