Exekučná imunita štátu: Ako minister Čaplovič (nateraz) vypiekol s veriteľom

Začalo sa to nevinne: Rozvozom učebníc pre školy

Podľa informácií denníka Sme spor vznikol ešte v roku 2011 počas funkčného obdobia ministra  Eugena Jurzycu (SDKÚ-DS), ktorý vypísal výberové konanie na distribútora učebníc pre Ministerstvo školstva SR[1]. Dovtedajší rozvozca, obchodná spoločnosť AD REM podnikateľa Petra Skubláka, dal vyššiu ponuku ako jeho konkurent a po dvadsiatich rokoch o lukratívnu zákazku prišiel[2]. Spoločnosť AD REM v súvislosti so skončením kontraktu musela vyskladniť okolo 50 kamiónov učebníc, ktoré mal štát umiestnené v skladoch spoločnosti[3].

Distribučná spoločnosť mala v súvislosti s vyskladnením nemalé náklady, ktoré si vyúčtovala vo výške 163.000,- EUR a uplatnila si nárok na ich úhradu na ministerstve školstva[4]. Ministerstvo však malo právny názor, že podľa zmluvy spoločnosti nepatrí náhrada nákladov v súvislosti s vyskladnením učebníc a dodnes odmieta zaplatiť. Distribučná spoločnosť sa následne obrátila na súd, ktorý jej dal za pravdu. Podľa právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave je pohľadávka spoločnosti AD REM  oprávnená a ministerstvo je povinné do 15. marca 2013 poukázať predmetnú sumu aj s príslušenstvom na účet žalobcu[5].

Právnický trik za všetky drobné

Všetko je však inak: Pohľadávka spolu s príslušenstvom narástla na viac ako 200.000,- EUR, ale štát zatiaľ distribučnej spoločnosti nezaplatil ani cent[6]. Žalobca sa doteraz k svojim peniazom nedostal pre právny inštitút exekučnej imunity štátu, ktorý je okrem iného zakotvený v ustanoveniach § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku (ďalej len „EP“)[7]. Predmetné ustanovenia EP ukladajú exekútorovi povinnosť zastaviť exekúciu postihujúcu veci alebo práva nepodliehajúce exekúcii podľa tohto zákona (EP) alebo podľa osobitného právneho predpisu (zákona).

V našom prípade sa ministerstvo školstva odvoláva práve na osobitné právne predpisy, ktoré zakazujú exekvovať štátny majetok, teda majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky. Konkrétne ide o ustanovenia § 10 ods. 9 Zákona o rozpočtových pravidlách[8] a o ustanovenia § 18a Zákona o správe majetku štátu (Slovenskej republiky)[9]. Preto môže minister Čaplovič pred zástupcami médií bohorovne vyhlásiť: „Ministerstvo školstva Slovenskej republiky nevlastní žiaden majetok podliehajúci exekúcii.“[10] Jedinou prípustnou obranou oprávneného (veriteľa) je podľa ustanovení § 57 ods. 4 EP[11] konanie pred exekučným súdom v prípade pochybnosti o oprávnenosti zastavenia exekúcie.

Toto tu ešte nebolo

 V konečnom dôsledku však nemusí byť postup ministra školstva úspešný. Musíme tiež prihliadať aj na politickú a morálnu rovinu škandalózneho postupu ministerstva. Ak je takýto prístup k plneniu záväzkov štátu voči súkromným dodávateľom právne obhájiteľný, stále nemožno vylúčiť jeho nesúlad s Ústavou SR[12], s legislatívou EÚ alebo s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Celá kauza vrhá zlé svetlo na ministra, ktorý pravdepodobne nemá rezort pod kontrolou a odmieta plniť splatné záväzky Ministerstva školstva SR.

Je zrejmé, že zaplatenie splatnej pohľadávky nebude ľahké vymôcť. Minister Čaplovič sa totiž nechal počuť, že Ministerstvo školstva SR nevlastní žiaden majetok, ktorý podlieha exekúcii[13]. Ministerstvo sa  bráni, že koná v súlade s platným a účinným Exekučným poriadkom a o oprávnenosti nároku žalobcu nech rozhodne súd. Čaplovičov hovorca Michal Kaliňák sa na margo sporu pre denník Sme vyjadril:

„V rámci zákonných možností sme uplatnili takúto (legitímnu) procesnú obranu.“[14]

Spor smeruje na Ústavný súd SR a do Štrasburgu

Na druhej strane, právny zástupca žalobcu JUDr. Šárnik pripomína, že súčasťou práva na súdnu je aj právo na exekúciu: „V slušnej spoločnosti platí, že keď prehrám na súde, rešpektujem jeho rozhodnutie a zaplatím.“[15] Podľa advokáta Šárnika je postup ministerstva školstva natoľko neštandardný, že očakáva úspech žalobcu nielen na ESĽP, ale aj na Ústavnom súde SR. Tomuto ústavnému výkladu nahrávajú ustanovenia čl. 46 ods. 2 Ústavy SR druhej vety o práve na súdnu a inú právnu ochranu: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“(vrátane práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR).[16] Poškodený podnikateľ sa môže dovolať aj ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR: „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“[17] Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustanovenia Exekučného poriadku[18] o exekučnej imunite štátu môžu byť protiústavné. Poškodený podnikateľ Peter Skubák sa nechal počuť, že je pripravený „ísť“ až do Štrasburgu: „Aj tak si myslím, že raz mi to ministerstvo zaplatí. Len kedy to bude a čo to bude štát stáť?“[19]