Čo teda vláda predkladá do parlamentu?
Záleží od uhlu pohľadu.
Minister Gál si správne uvedomil, aké právne následky by mal bezprecedentný zásah do Ústavou SR garantovaného práva veriteľov vlastniť majetok, ak by retroaktívne zastavil vymáhanie pohľadávok v rámci celoplošnej exekučnej amnestie. Takým krokom by zanikli pohľadávky súkromno-právnych veriteľov, resp. by zanikla ich možnosť vymáhať si v exekúcii pohľadávky, ktoré im boli priznané súdom. Znamenalo by to nielen arbitrážne konania voči SR titulom ochrany zahraničných investícií, ale zrejme aj výraznú nevôľu zo strany európskych súdnych inštitúcií.
Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že na Ústavný súd boli pred pár dňami vymenovaní aj dvaja ústavní sudcovia, ktorých nominovala Slovenská komora exekútorov (SKE). Jeden z nich, Peter Molnár, je dlhoročný exekútor a bývalý prezident SKE a na rozdiel od svojich predchodcov na Ústavnom súde dôsledne pozná exekučné konanie, resp. jeho praktické aplikačné problémy. Je teda možné predpokladať, že o prípadnej ústavnej sťažnosti by rozhodoval človek, ktorý by jej aj po praktickej stránke rozumel.
K zmene rétoriky prispel zrejme aj nevídane vysoký počet pripomienok, vznesených v medzirezortnom pripomienkovom konaní, konkrétne 288, z toho 165 zásadných. Konkrétne pripomienky možno nájsť tu.
Nenechajme sa pomýliť: predložený návrh zákona je síce označený ako zákon o zastavení niektorých exekučných konaní a právne nejde o plošnú exekučnú amnestiu (odpúšťanie starých dlhov), faktický dôsledok zákona však bude to, že „staré“ exekúcie skončia, pretože veritelia nepodajú návrh na vykonanie exekúcie nanovo, hoci môžu, a to z jednoduchého dôvodu – budú musieť návrh na exekúciu nanovo spracovať a podať, zaplatiť znovu súdny poplatok a v prípade neúspešnej exekúcie o 5 rokov zaplatiť exekútorovi znovu (druhýkrát) trovy exekúcie. Čiže je zrejmé, že súkromní veritelia nové návrhy na exekúciu podávať nebudú, pretože sa im to neoplatí. Výsledok bude teda rovnaký (faktická exekučná amnestia), ale ústavne konformný. Ide teda o pokračovanie trendu odradiť veriteľov od toho, aby svoje pohľadávky, najmä tie nižšie, nevymáhali prostredníctvom exekútorov, o čom som písal v inom článku.
Minister na tlačovej besede pripomenul aj časové obmedzenie všetkých, teda aj „nových“ exekúcií na 5 rokov. O čo ide?
Zjednodušene povedané, ak sa od dlžníka – fyzickej osoby, nepodarí vymôcť dlh do 5 rokov, súdny exekútor exekučné konanie musí zastaviť a veriteľ, ktorý návrh podal, musí zaplatiť trovy exekúcie. Uvedené časové obmedzenie exekúcií je podľa môjho názoru nekoncepčné a vyslovene navádza dlžníkov na to, aby sa zadlžovali naďalej. Výchovný aspekt celej exekučnej amnestie a obmedzenia exekúcie na 5 rokov je nie nulový, ale jasne negatívny. Dlžníci totiž budú vedieť, že im stačí sa po dobu 5 rokov zdržiavať v inej krajine EÚ alebo 5 rokov nepracovať a oficiálne nevlastniť majetok a po 5 rokoch ich dlhy už nebudú vymáhané. Uvedené predstavuje zásadný rozdiel oproti minulosti, kedy dlžníci boli nútení svoje dlhy platiť, lebo vedeli, že exekučné konanie sa pre nich neskončí v podstate nikdy. To zároveň znamenalo, že pokiaľ chceli v budúcnosti čerpať úver, resp. nechceli, aby im budúci dôchodok nezobral exekútor, museli sa snažiť svoje dlhy splatiť. Inak by boli vymáhané zrážkami z dôchodku, ktorým sa (na rozdiel od príjmov z práce „načierno“ počas aktívneho života) nevedia nijako vyhnúť.
Moja vlastná skúsenosť za 10 rokov praxe súdneho exekútora, počas ktorých mi prešlo cez ruky viac ako 15.000 ľudských osudov, je nasledovná: Verejnosť vždy vníma exekútora ako toho zlého (čo je pochopiteľné, keďže ako jediný môže proti vôli dlžníka siahnuť proti jeho vôli na jeho majetok a príjmy) a dlžníka ako obeť, ktorej sa cudzím pričinením zrútil svet a ktorý sa nie vlastnou vinou dostal do exekúcie, ktorá mu ničí život a z ktorej sa nevie (kvôli exekútorovi, samozrejme) dostať.
Skutočnosť je však úplne iná: Iba marginálne percento dlžníkov v exekúcii (maximálne 10 - 15 %) sú dlžníci, ktorým sa exekúcia prihodila nešťastnou zhodou životných náhod a nevedia sa vymotať z dlhovej špirály, hoci by chceli.
Je to síce smutný fakt, ale pravda o exekúciách je nasledovná: drvivá väčšina dlžníkov v exekúcii sú chronickí neplatiči, ktorí už v čase, keď si berú úver, kupujú telefón, televízor alebo auto na splátky, neplatia dane alebo výživné, vedia, že svoj dlh nezaplatia. Ide často o ľudí z nižších sociálnych vrstiev, bez majetku, často žijúcich z rôznych sociálnych dávok, ktoré sú vylúčené z exekúcie a oni s tým vopred kalkulujú. To je zároveň dôvod, prečo majú voči sebe spravidla vedených viac ako 5 – 10 exekučných konaní. Ale pozor, títo dlžníci nie sú žiadne „živé nešťastia“ – veľa z nich vedie úplne bežný život, pracuje v zahraničí alebo „načierno“, pričom auto, nehnuteľnosť a účet v banke majú vedené na rodinného príslušníka alebo kamaráta, aby ich nebolo možné postihnúť v exekúcii. A netreba zabúdať ani na to, že aj v exekúcii má každý dlžník nárok na nepostihnuteľnú časť svojho príjmu – zrážky sa nevykonávajú z celej mzdy dlžníka, iba z necelej 1/3 čistej mzdy.
Zastavením „starých“ exekúcií, resp. obmedzením „nových“ exekúcií na 5 rokov tak dlžníci prišli o poslednú pomyselnú hrozbu - zrážky z budúceho dôchodku, keďže ich exekúcia sa buď skončí teraz alebo najneskôr o 5 rokov.
Je teda exekučná amnestia potrebná a komu pomôže?
Slovensko je považované za sociálny štát a súčasná vláda za sociálnu vládu. Mediálny a politický argument, že táto vláda zachránila exekučnou amnestiou životy miliónom voličov jej môže v nadchádzajúcich parlamentných voľbách priniesť státisíce voličov.
Pritom to nie je úplne tak ako sa prezentuje verejnosti.
Exekúcií už nie je 3,7 milióna. Len vďaka osobným bankrotom toto číslo medziročne výrazne pokleslo. O znížení počtu exekúcií na 3,1 milióna v dôsledku osobných bankrotov si môžete prečítať v rozhovore s Martinom Maliarom, generálnym riaditeľom sekcie civilného práva na Ministerstve spravodlivosti SR.[1]
Môj osobný názor je, že dlžníci nepotrebujú exekučnú amnestiu, postačuje inštitút „osobného bankrotu“, teda oddlženia, ktorý sa už dlžníci tiež pomerne rýchlo naučili zneužívať. Koniec koncov, na dnešnej tlačovej besede minister Gál prezentoval ako aktuálny počet exekúcií číslo 2,6 milióna.
Ďalej je potrebné si uvedomiť, že 2,6 milióna exekúcií neznamená 2,6 milióna ľudí ako je to často mylne chápané. Ak by sme to veľmi zjednodušili a v priemere „priradili“ každému dlžníkovi 3 exekúcie, sme na čísle 860.000 subjektov v exekúcii. Z nich je potrebné odpočítať desaťtisíce obchodných spoločností, ktoré ich majitelia zadlžili a nechali „mŕtve“ spočívať. Ďalej je potrebné odpočítať desaťtisíce exekúcií, ktoré už dávno mali ukončiť súdy pre nemajetnosť alebo pre smrť dlžníka, avšak dodnes to nestihli. A na záver je potrebné odpočítať desaťtisíce ekonomických migrantov, teda tých, ktorí sa na Slovensku zadlžili a následne odišli žiť do inej krajiny.
Nemám k dispozícii aktuálne údaje z Centrálneho registra exekúcií, ale ak vychádzam z údajov, zverejnených na internetovom portály[2], v roku 2017 bolo evidovaných „iba“ niečo cez 500.000 fyzických osôb, ktorí mali voči sebe vedené jedno exekučné konanie. Ďalších približne 400.000 ľudí má viacero exekučných konaní. Pri osobách s viacerými konaniami ide často o recidívu – ako v predmetnom článku uviedol prezident SKE Miroslav Paller: „...uvedené čísla zároveň ukazujú, že pre takmer polovicu ľudí, postihnutých exekúciou, nejde o jednorazovú, možno náhodnú udalosť, ale že v mnohých prípadoch sa z toho stal nebezpečný systém. Aj v tomto kontexte budú veľmi dôležité rámce pripravovanej exekučnej amnestie, aby nepomohla najmä tým, ktorí tento systém bezostyšne zneužívajú,“
Pripomínam, že od uvedených čísel z roku 2017 (500.000 fyzických osôb s jednou exekúciou) je potrebné odpočítať ďalšie desaťtisíce ľudí, ktorí sa odvtedy zbavili svojich dlhov cez oddlženie – osobný bankrot, ako spomínal Ján Maliar v rozhovore spomenutom vyššie.
Ďalšia veľmi podstatná informácia: z celkového uvedeného počtu exekúcií až 88,8 % predstavujú exekúcie do 2.000 EUR, nejde teda o existenčné dlhy, ktoré by priemerný, aktívny dlžník nebol schopný v rozumnej dobe vyriešiť aj prirodzeným spôsobom a bez zásahu štátu. Iba 11,2 % z týchto exekúcií sú exekúcie vyššie ako 2.000 EUR.
Zhrniem to: Exekučná amnestia určite pomôže mnohým ľuďom a v sociálnom štáte je relatívne pochopiteľným a správnym krokom. Je však prijímaná najmä kvôli tomu, aby sme súdy zbavili státisícov reštančných exekučných konaní, ktoré kapacitne a časovo nezvládajú spracúvať.
Dlžníci, ktorí majú záujem si svoje dlhy splácať, by svoje dlhy platili a žili by ďalej aj bez exekučnej amnestie. Podstatne viac ľudí si z nej však odnesie ponaučenie, že sa môže beztrestne zadlžovať, a to aj do budúcna, pretože ich exekúcie budú teraz zastavené a tie nové budú obmedzené na 5 rokov. Potom sa zastavia a navyše to zaplatí veriteľ. Pre poctivých občanov, ktorí nezvládajú exekúcie a chcú znovu začať žiť svoj život bez dlhov, je úplne postačujúci inštitút osobného bankrotu – oddlženia.
Zlé na celom koncepte je to, že exekučnú amnestiu zaplatia súkromní veritelia (pričom ide o retroaktívnu, teda právne a ústavne spornú zmenu) a zrealizujú exekútori. Primárny cieľ pritom nie je oddlžiť občanov, ale zbaviť okresné súdy 20 rokov nezvládnutej exekučnej agendy, čo dnes koniec koncov povedal nahlas aj minister spravodlivosti a za túto úprimnosť má môj obdiv.
Podľa mňa najabsurdnejšou časťou celej exekučnej amnestie a výsmechom do očí všetkých poctivých ľudí, ktorí sa snažia si svoje dlhy plniť je § 2 ods. 2 navrhovaného zákona: Ak sa niekto vyhýba plateniu dlhov a neplatí ani v exekúcii (oficiálne nevlastní majetok, pracuje načierno, nemá účet v banke, poberá dávky, vylúčené z exekúcie), jeho exekúcia sa zastaví. Tí, čo poctivo oficiálne pracujú (alebo poberajú dôchodok) a exekútor im z príjmu vykonáva zrážky, budú platiť aj ďalej. Na Ich exekučné konanie sa totiž exekučná amnestia nebude vzťahovať a exekúcia bude prebiehať aj naďalej.
Preto vnímam celú exekučnú amnestiu ako krajne nespravodlivý krok vo vzťahu k slušným a poctivým obyvateľom Slovenska, ktorí si plnia svoje záväzky. A s veľmi zlým výchovným pôsobením na občanov, ktorí si svoje dlhy neplatia. Exekučná amnestia a obmedzenie trvania exekúcií na 5 rokov totiž ukazuje, že požičať si od niekoho peniaze a tieto nevrátiť, prípadne neplatiť dane alebo výživné je právne a morálne v poriadku, stačí 5 rokov počkať a dlh zanikne. Pretože obyčajní ľudia to pochopia práve takto.
Na záver ako súdny exekútor považujem za nevyhnutné ešte pár faktov o trovách exekúcie, teda o peniazoch, ktoré by mali byť súdnemu exekútorovi zaplatené pri exekučnej amnestii:
Minister spravodlivosti prezentoval, že súdnemu exekútorovi bude vyplatená za zastavenú „starú“ exekúciu suma 35 EUR (ak ju stihne zastaviť do 4 mesiacov, inak na ňu nemá nárok). Túto sumu zaplatí veriteľ, nie štát. Netreba zabúdať, že veritelia, vrátane štátnych veriteľov budú platiť za vymáhanie peňazí, o ktoré už raz prišli, pretože v exekúciách sa od dlžníkov vymáhajú pohľadávky, ktoré už raz dlžníci nezaplatili.
Laická verejnosť a dlžníci budú negatívne vnímať vysoké poplatky, ktoré exekútori podla nich zinkasujú, preto je potrebné veci uviesť na pravú mieru:
Trovy exekúcie pozostávajú z 1) odmeny exekútora (ktorá je dlhé roky garantovaná zákonom vo výške 20 %, minimálne 33,19 EUR) a 2) hotových výdavkov (teda nákladov, ktoré exekútor počas exekúcie už reálne zaplatil „z vlastného vrecka“, napríklad poštovné, cestovné, poplatky bankám za súčinnosti, znalecké posudky a podobne). Z vlastného vrecka preto, lebo exekútora neplatí štát, všetky náklady exekúcie znáša počas jej vykonávania exekútor sám a uspokojuje sa až z vymožených prostriedkov od dlžníka.
V minulosti exekútor vyčísľoval hotové výdavky sám presnou sumou v každom spise samostatne, dnes sú hotové výdavky zákonom určené paušálnou sumou 60 EUR.
Podľa odborného posudku znaleckej organizácie priemerné reálne hotové výdavky na jeden spis, ktoré exekútor už v minulosti niekomu zaplatil, predstavujú v jednom exekučnom konaní sumu 75 – 150 EUR, v priemere teda 112,50 EUR. Ešte raz, nejde o odmenu exekútora, ide o jeho už vynaložené náklady. Ak k tomu pripočítame minimálnu zákonnú odmenu 33,19 EUR, predstavujú celkové trovy exekúcie, ktoré by exekútorovi mali byť v budúcnosti z jedného spisu zaplatené, sumu 145,69 EUR.
V rámci exekučnej amnestie súdny exekútor dostane od veriteľa paušálnu sumu 35 EUR. Jeho čistá strata na jeden spis tak v priemere predstavuje sumu 145,69 EUR mínus 35 EUR, teda 110,69 EUR.
Inak povedané, ak sa zastaví v dôsledku exekučnej amnestie 1.000.000 exekúcií, Slovenská komora exekútorov, resp. všetci exekútori na Slovensku prispejú na exekučnú amnestiu sumou 110.690.000 EUR, čo predstavuje viac ako polovicu nákladov štátu na chod všetkých súdov a všetkej súdnej agendy (nielen exekučnej) na celom Slovensku za rok 2018 podľa rozpočtu Ministerstva spravodlivosti.
To je zároveň 2,5 násobok toho, čo na exekučnú amnestiu celkovo vynaloží štát.
Je teda zrejmé, že exekučnú amnestiu zaplatia primárne samotní exekútori. Tí exekútori, ktorým štát v minulosti prikázal, aby od dlžníkov tie isté pohľadávky vymáhali, a to na vlastné náklady. Teraz im štát prikázal, aby exekučné konania namiesto súdov zastavili. A k tomu ešte prispeli na exekučnú amnestiu sumou viac ako 100.000.000 EUR.
Vyššie uvedené predstavuje súkromný subjektívny názor JUDr. Romana Fogtu ako súdneho exekútora a nie je oficiálnym stanoviskom Slovenskej komory exekútorov ani jej členov.
