Excesy v zákonnom zastúpení právnickej osoby – podnikateľa

Otázka excesov v zákonnom zastúpení právnickej osoby môže mať v konkrétnom prípade nejasné kontúry. Zvlášť v prípade, kedy v mene právnickej osoby koná osoba, ktorá nie je jej štatutárnym orgánom a nedisponuje ani splnomocnením. 

Dominika  Cukerová 08. 01. 2018 4 min.

    Úvod

    Právna úprava zastúpenia podnikateľov obsiahnutá v Obchodnom zákonníku obsahuje niekoľko foriem zákonného zastúpenia, ktorými umožňuje zaväzovať podnikateľa alebo konať v jeho mene aj tretím osobám.  Nakoľko tento príspevok nemá ambíciu sa im detailnejšie venovať len stručne uvedieme, že ide o tieto formy zákonného zastúpenia podnikateľa:

    1. Konanie vedúceho organizačnej zložky podniku a vedúceho podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra (§ 13 ods. 5 Obchodného zákonníka);
    2. Konanie osoby poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku (§ 15 Obchodného zákonníka);
    3. Konanie inej osoby v prevádzkarni podnikateľa, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na takéto konanie nie je oprávnená (§ 16 Obchodného zákonníka).

    Z hľadiska možných foriem zastúpenia v obchodnoprávnych vzťahoch však nejde o komplexnú úpravu. Pre tieto špeciálne formy zákonného zastúpenia je príznačné, že o nich môžeme uvažovať len v prípade, ak ide o konanie v súvislosti s organizačnou zložkou podniku, prevádzkovaním podniku alebo prevádzkarňou podnikateľa. V ostatných prípadoch sa neuplatnia. Všeobecné otázky zastúpenia právnických osôb, a teda aj podnikateľov, sú obsiahnuté v generálnom predpise súkromného práva – v Občianskom zákonníku v jeho tretej hlave, v § 22 – 33b. V tomto príspevku sa budeme venovať excesom, ku ktorým dochádza pri všeobecnej forme zákonného zastúpenia právnických osôb, ktoré sú zároveň podnikateľom podľa Obchodného zákonníka.

    Všeobecná forma zákonného zastúpenia právnických osôb

    Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, mimo štatutárny orgán, a to za splnenia aspoň jednej z dvoch podmienok (§ 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka):

    1. Je to určené v jej vnútorných predpisoch alebo
    2. Je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé.

    Pokiaľ interná úprava absentuje, spája Občiansky zákonník existenciu oprávnenia zastupovať a konať v mene právnickej osoby s obvyklosťou v rámci pracovného zaradenia.

    Prekročenie oprávnenia konať v mene právnickej osoby, teda exces, upravuje Občiansky zákonník tak, že primárne chráni dobrú vieru tretej osoby.

    Dobrá viera tretích osôb

    Ak tretia osoby pri prekročení oprávnenia nemohla vedieť, že ide o exces, následkom je viazanosť právnickej osoby. K výkladu dobrej viery Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 17.02.2004, sp. zn.: 32 Odo 766/2003 uvádza, že „Splnění podmínky, že druhý účastník nemohl o překročení oprávnění osobou za podnikatele (právnickou osobu) jednající vědět, je totiž nutno posuzovat ve vazbě na konkrétní okolnosti případu, zejména pak s ohledem na osobu, ve vztahu k níž byl právní úkon učiněn, přičemž toto posouzení nelze omezit pouze na obsah v daném případě písemně učiněného právního úkonu.

    V tomto směru je nutno v prvé řadě rozlišovat, zda posuzovaný právní úkon (rozuměj právní úkon realizovaný právnickou osobou a týkající se jejího předmětu činnosti) je svou povahou úkonem občanskoprávním nebo obchodním, zejména pak, zda směřuje vůči občanu - nepodnikateli nebo je určen podnikatelskému subjektu, s tím, že především v oblasti vztahů podnikatelských lze důvodně předpokládat kvalifikovaný a profesionální postup osob provozujících podnikatelskou činnost. V této souvislosti je zapotřebí také přihlédnout k tomu, zda předmětný právní úkon je z pohledu jeho adresáta (a jeho podnikatelské činnosti) úkonem běžným, tj., zda se s úkony tohoto typu pravidelně a obvykle při své podnikatelské činnosti setkává či nikoli. Právě od vyhodnocení shora uvedených okolností je pak nutno stanovit úroveň nároků, které lze klást na konkrétní osoby v konkrétních případech, pokud jde o nemožnost vědět o překročení oprávnění ve smyslu ustanovení § 20 odst. 2 věty druhé občanského zákoníku.“

    Záver

    V aplikačnej praxi bude náročné preukazovať, že tretia osoba o excese vedela alebo nemohla nevedieť. V záujme eliminovania neistoty ohľadom dovolávania sa excesu v konaní zástupcu odporúčame, aby tretie osoby v prípade konania právnickej osoby prostredníctvom osoby odlišnej od štatutárneho orgánu, požadovali preukázanie oprávnenia konať v mene právnickej osoby v čase, kedy do právneho vzťahu s takou osobou vstupujú.