Manžel žalobkyne Bauerovej bol zamestnancom mesta Wuppertal (Nemecko) a manžel žalobkyne Broßnovej mal súkromného zamestnávateľa, pána Willmerotha.
Obaja zosnulí si pred svojou smrťou nestihli vyčerpať platenú dovolenku, na ktorú mali zo zákona nárok. Po ich smrti sa obe vdovy rozhodli požiadať zamestnávateľov o vyplatenie náhrady za tieto dni. Obaja zamestnávatelia však takéto plnenie odmietli a preto sa vdovy rozhodli obrátiť na nemecké pracovné súdy.
Pracovné súdy požiadali súdny dvor, aby rozhodol, či je možné podľa práva Únie, ktoré hovorí, že každý pracovník má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov, pričom tento nárok možno nahradiť poskytnutím peňažnej náhrady len v prípade skončenia pracovného pomeru, preplatiť nevyčerpanú dovolenku aj vdove zamestnanca.
Argumenty nemeckých súdov boli, že platená dovolenka plní funkciu pomoci zamestnancovi oddýchnuť si, aby mal nejaký čas na zotavenie sa a odpočinok a toto podľa ich názoru v prípade zosnulého pracovníka neprichádza do úvahy.
Súdny dvor však rozhodol, že oddych počas platenej dovolenky je len jednou z dvoch zložiek tohto inštitútu. Ďalšou bezpochyby je finančná náhrada, ktorá má čisto majetkovú povahu, a preto ju možno považovať za majetok osoby.
Týmto rozhodnutím okrem iného uložil povinnosť nemeckému súdu, ktorý vo veci rozhodoval, neuplatniť vnútroštátne právo, ktoré by tento postup nepripúšťalo, a zároveň dbať na to, aby si bývalý zamestnávateľ splnil svoju povinnosť nevyčerpanú dovolenku vyplatiť.
