Dedičské konanie po zomrelom začalo na základe uznesenia Mestského súdu v Brne (Mestský súd), ktorý v tejto veci poveril notára so sídlom v Brne. Uznesením Mestského súdu bolo rozhodnuté, že dedičské konanie bude ďalej pokračovať iba s pozostalou sestrou zomrelého a jeho dvomi synovcami. Účasť syna pozostalého Mestský súd v dedičskom konaní ukončil preto, lebo pozostalý syn sa dopustil trestného činu proti zomrelému, a to konkrétne účasti na jeho samovražde. Uviedol, že je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o spáchaní trestného činu, ktorým bol pozostalý syn odsúdený zo spáchania trestného činu účasti na samovražde a z toho dôvodu ďalej v dedičskom konaní túto skutočnosť nepreskúmaval.
Pozostalý syn tvrdil, že mu jeho zomrelý otec trestný čin odpustil, avšak Mestský súd konštatoval, že nie je možné, aby bolo odpustené spáchanie trestného činu alebo iné zavrhnutiahodné konanie do budúcnosti. List na rozlúčku síce obsahovalo vôľu zomrelého v znení "Všetko odkazujem svojmu synovi”, avšak túto formuláciu nie je možné považovať za odpustenie, nakoľko odpustenie musí byť vždy uskutočnené výslovne.
Krajský súd v Brne (Krajský súd) rozhodnutie Mestského súdu potvrdil. Vzhľadom na to, že pozostalý syn sa s rozhodnutím Krajského súdu nestotožnil, podal voči nemu dovolanie. Prípustnosť svojho dovolania odvodzoval z toho, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu závisí na vyriešení právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ nebola vyriešená.
Pozostalý syn vo svojom dovolaní uvádza, že trestného činu sa mal dopustiť v súlade s vôľou svojho zomrelého otca, na základe jeho želania a dokonca pod určitou formou nátlaku. Namietal tiež to, akým spôsobom sa všeobecné súdy vysporiadali s otázkou odpustenia.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) v rámci zisťovania skutkového stavu zistil nasledovné skutočnosti. Zomrelý pred svojou smrťou žil sám, bol rozvedený a mal jedného syna. Zomrelý po sebe zanechal list na rozlúčku v znení: „Odchádzam z tohto sveta dobrovoľne. Mám chorobu ALS a nechcem ďalej trápiť seba ani svoje okolie. Nájdete ma na dne ... . Všetko odkazujem svojmu synovi”. Súdy mali za to, že tento list na rozlúčku spĺňa všetky náležitosti platného holografného závetu.
Syn zomrelého bol uznaný vinným zo spáchania tresného činu účasti na samovražde svojho zomrelého otca. Trestného činu sa mal dopustiť tak, že svojmu otcovi pomohol k samovražde a na jeho žiadosť zabezpečil jeho prevoz na určené miesto. Následne dal svojmu otcovi jeho veci a priniesol mu schodíky bližšie k priepasti. Z toho miesta sa následne vzdialil.
Následne sa osobne dostavil na mestské riaditeľstvo polície, kde nahlásil, že jeho otec je nezvestný a predložil otcom napísaný list na rozlúčku. Bol odsúdený na 12 mesiacov, no výkon trestu odňatia slobody bol odložený so skúšobnou dobou v trvaní 36 mesiacov. Proti rozhodnutiu podal odvolanie, dovolanie ako aj ústavnú sťažnosť. Pre rozhodnutie súdu vo veci bolo teda dôležité, či je pre záver o dedičskej nespôsobilosti pozostalého syna rozhodujúce posúdenie súdu rozhodujúceho v dedčiskom konaní, či ním spáchaný trestný čin účasti na samovražde smeruje proti zomrelému alebo či postačí rozhodnutie súdu vydané v trestnom konaní o vine pozostalého syna. Táto otázka v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu doposiaľ riešená nebola a z toho dôvodu Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a opodstatnené.
Ustanovenie § 1481 Občianskeho zákonníka upravuje inštitút nedičskej nespôsobilosti, ktorý je dôsledkom závadného, všeobecne neakceptovateľného konania potenciálneho dediča, ktorého sa dopustil voči poručiteľovi. Jej následkom je to, že ten, kto by inak bol povolaný dediť, dediť nebude. Dedičská nespôsobilosť pritom nastáva zo zákona a notár ako súdny komisár je povinný na ňu prihliadať ex offo.
Nový český Občiansky zákonník rozšíril a konkretizoval dôvody dedičskej nespôsobilosti. Pôvodny dôvod dedičskej nespôsobilosti v znení “kto sa dopustil úmyselného trestného činu...” nahradzuje formuláciou “kto sa dospustil činu povahy úmyselného trestného činu...”. K tejto zmene zákonodarca pristúpil, aby odstránil pochybnosti o tom, či aj osoby trestne nezodpovedné môžu byť z dedenia vylúčené. Nová právna úprava rozšírila aj okruh osôb, proti ktorým má čin povahy úmyselného trestného činu smerovať.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že pre záver o dedičskej nespôsobilosti nie je rozhodujúce, či potenciálny dedič bol za čin, ktorý má povahu úmyselného trestného činu odsúdený, resp. či bolo trestné konanie zastavené alebo zanikla možnosť trestného stíhania. Súd je v dedičskom konaní viazaný rozsudkom súdu vydaného v trestnom konaní.
Námietku pozostalého syna, podľa ktorej je súd viazaný iba výrokom o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom kto ho spáchal a preto sa má súd zaoberať otázkou, či dedič svojím konaním naplnil znak konania proti poručiteľovi alebo nie, Najvyšší súd považuje za dôvodnú. Súdy totiž pri svojom rozhodovaní opomenuli zohľadniť skutočnosť, že pozostalý syn konal nie len v súlade s prianím poručiteľa, ale na jeho výslovnú žiadosť. Zomrelý mu zároveň za jeho konanie bol vďačný.
Súdy v rámci dedičského konania teda boli viazané rozsudkom trestného súdu, že pozostalý syn trestný čin účasti na samovražde poručiteľa spáchal, avšak otázku, či tento úmyselný trestný čin proti poručiteľovi spáchal v zmysle § 1481 Občianskeho zákonníka, mali posúdiť samy. Zohľadniť pri tom mali všetky okolnosti (najmä list na rozlúčku, ktorý zanechal zomrelý) a mali dôjsť k záveru, že pozostalý syn sa trestného činu proti poručiteľovi nedopustil.
Najvyšší súd záverom dodáva, že k vyššie uvedenému záveru o tom, že pozostalý syn trestný čin nesmeroval proti svojmu otcovi ako poručiteľovi, ale konal podľa jeho vôle, je možné dospieť iba za výnimočných okolností tejto veci, ktoré spočívajú v podstate činu účasti pozostalého syna na samovražde poručiteľa zo zdravotných dôvodov. Preto pozostalý syn dediť môže a nie je nutné ďalej sa zaoberať tým, či poručiteľ pozostalému synovi odpustil.
Pretože rozhodnutie Mestského súdu a ani rozhodnutie Krajského súdu nie sú správne, Najvyšší súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil Mestskému súdu na ďalšie konanie.
zdroj: uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. júna 2021, sp. zn.: 24 Cdo 106/2021
